A poriadne si to užite!

Po večeroch padajú bicykle, prímorský vietor je zúrivo mohutný. Po nociach prekvapí snehová smršť. To všetko vám môže uniknúť. Lebo práve vtedy budete sedieť v kine. Rotterdam.Epicentrom diania na Medzinárodnom filmovom festivale Rotterdam je centrálu De Doelen. Tam nájde novinár veľa vecí, bez ktorých by na festivale zrejme neprežil - akreditáciu, informácie o ubytovaní, počítače a najmä tašku s katalógmi. Prehrabať sa tou hrubou "buchlou" je základom úspechu pri výbere filmov. Mnohé z titulov, ktoré sa uvádzajú v Rotterdame, sem totiž prichádzajú ako najčerstvejšie novinky a zažívajú tu premiéru. A niektoré aj derniéru.

Novinári dostanú za akreditačný poplatok (medzi 40 a 70 eur) svoje visačky - vstupenky do filmového raja. S nimi majú voľný vstup na "premietania pre novinárov a profesionálov", ktoré sa odohrávajú v šiestich sálach. Najatraktívnejšie sú však premietania pre verejnosť, majú skutočnú festivalovú atmosféru. Aj preto, že tam chodia diskutovať s divákmi aj samotní režiséri. Niektoré snímky boli však už týždeň vopred vypredané (napríklad taký animovaný Persepolis), a to aj napriek tomu, že premietania pre verejnosť sa odohrávali v 21 kinosálach.

Iba taký detail

Pred pokladňami sa vinuli nevábne dlhé šory, našťastie pre novinárov boli pripravené samostatné pokladne. (Žeby inšpirácia pre slovenské festivaly?) V nich si šťastne privilegovaný novinár mohol vybrať šesť lístkov na nasledujúci deň. Systém je nastavený tak, že ho nezaujíma, či si novinár vymyslel hlúpu kombináciu, v ktorej sa mu jednotlivé filmy časovo prelínajú. Môže to skombinovať hlava-nehlava, ak mu neprekáža, že síce uvidí dva filmy, ale buď bez záveru alebo bez začiatku. Takúto voľnosť dokážem oceniť, najmä po skúsenosti z (inak môjho najobľúbenejšieho slovenského) Medzinárodného filmového festivalu Bratislava, kde systém nedovoľuje, aby sa filmy prekrývali, hoci len päť minút.

Kinematografii v Rotterdame vládne Ázia, stretnete tu dosť (občas aj nekriticky obdivovaných) režisérov z Filipín, Malajzie, či Thajska. No atmosféru takejto udalosti vytvárajú ľudia, ktorí na festivale pracujú. Nehovoríme o 120 festivalových zamestnancoch, ale o 700 dobrovoľníkoch, z ktorých cítiť radosť, že môžu byť "pri tom".

"Som tu už desiaty rok. Proste ma to tu baví," tvrdí štyridsiatnik, ktorý sa prihovára mojej kamarátke Nandini, novinárke z Indie, ktorá nahlas pri večeri rozmýšľa, že by jednu noc oželela filmy a šla si pozrieť niečo, čo v Indii nemá šancu vidieť - striptízový bar. Nakoniec skončila opäť v kine, 25 eur za vstup sa jej zdalo priveľa.

"Ako vysokoškoláci máme dosť veľa prázdnin, tak sme si zvykli tráviť 11 dní tu. Je to ako dovolenka - časť dňa pracujeme, ale potom máme zadarmo dva lístky do kina a kupóny na jedlo a nápoje. Už sme tu druhý rok," hovoria dvaja mladí Holanďania z videotéky. Efekt tohto nadšenia dobrovoľníkov je výrazný - na festivale som nestretla človeka, ktorý by nebol ochotný pomôcť, poradiť, napríklad orientovať sa v labyrinte hlavnej festivalovej budovy. Ešte aj keď mi vydávali v pokladni lístky, nezabudli vždy popriať: "A poriadne si užite ten festival!" Detail, ale predsa len nezvyk.

Bez poslednej otázky

Pre novinára je životne dôležité, aby sa na festivale vyskytovalo dostatok známych hviezdičiek a pravidelný prísun tlačových konferencií. Zabudnite na to. Celebrity vraj vynášajú von z kinosál, aspoň toľko traduje anekdota. A tlačovky? To je príliš konzervatívne. Tento rok boli dve - jedna s ruským režisérom Alexandrom Sokurovom. No nenazvala by som ju tlačovkou. Ruský režisér sedel za stolom s holandským režisérom a medzi nimi gestikulovala excitovaná moderátorka. Jej úlohou bolo stimulovať debatu medzi dvoma režisérmi. Novinári - ako obecenstvo - dostali zanedbateľný priestor na otázky počas posledných piatich minút.

Najviac pobavil Alexander Sokurov, ktorý bol nespokojný s moderátorkou. "Mohli by ste vašu otázku preformulovať trochu jednoduchšie a menej kvetnato? Takto jej nerozumiem," poprosil ju niekoľkokrát.

Druhá tlačovka bola neplánovaná a patrila filmu z Afriky. Originálny bol spôsob jej oznámenia. Zrazu sa v De Doelen vyrojili sci-fi postavičky v bielych kombinézach s baterkami v rukách, ktoré prerušili dianie rôznymi pazvukmi a zahlásili neočakávanú tlačovku. Dokonca aj jeden z najrešpektovanejších taiwanských režisérov Tsai Ming--Liang zostal prekvapený. Na festivale nebol prvýkrát, ale taký poplach si nepamätal.

V tej chvíli sme spolu sedeli na múriku pri okne a debatovali o súčasnej kinematografickej situácii - to bol akože náš oficiálny rozhovor. Hoci na Slovensku sme od neho mohli vidieť len dva filmy, aj to len na festivale, v Rotterdame ho vnímajú ako filmársku perlu. Tento múdry muž nechal dojem najmä po ľudskej stránke - aj keď hovoril o nepríjemných veciach, nezmizol mu úprimný úsmev z tváre. Vôbec som sa nečudovala, že počas rozhovoru prichádzali za ním iní filmári a familiárne ho tľapkali a objímali.

Podobne to bolo aj s ukrajinským režisérom Sergejom Loznitsom - sedeli sme len tak na schodíkoch - opäť akože oficiálny rozhovor. Interview sa tu totiž neodohrávajú v stresovej atmosfére. Ich priebeh nesledujú otravné asistentky, ktorých náplňou na iných festivaloch je neustále pripomínať, že "toto je už posledná otázka".

Bez mena a bez krajiny

Samozrejme, k festivalu patrí množstvo pártys. No nie všetci holdujú dídžejovi, ktorý púšťa "hity" akoby sa práve vrátil zo svadby, alebo drsnej holandskej hip-hopovej kapele Duivel. Našťastie, rotterdamské krčmy a kaviarne majú skutočného genia loci a pri nočných rozhovoroch si ani nevšimnete, že barman oznamuje záverečnú. Najzúfalejšia verzia festivalovej noci by sa teda mohla zdať tá, ktorú novinár presedí v kancelárii festivalového denníka Daily Tiger, keď píše do noci článok. No nakoniec sa aj to overilo ako skvelá platforma pre rozhovory o filme.

Hoci mnohé z filmov ukazovali, aká nevyspytateľná a hlboká je ľudská samota a ako sme v konečnom dôsledku všetci stratení a opustení, práve tento melancholický smútok Rotterdame nepocítite. Väčšina ľudí je tu naladených na filmy, chcú o nich neustále debatovať a aj ľudia, ktorí v Rotterdame bývajú, si pochvaľujú, že toľko alternatívnych hláv pokope tam nie je bežné vidieť.

Prvou otázkou pri zoznamovaní teda nie je, odkiaľ pochádzaš a nie vždy príde na rad aj meno. Tá zásadná otázka znie: "Čo ste videli?" má len jednu obmenu: "Čo dobré ste videli?"

FOTO - IFF ROTTERDAM