BRATISLAVA 11. februára (SITA) - O Lacovi Lučeničovi je dlhodobo známe, že jeho najobľúbenejšími sú už celé roky skupiny The Beatles, slovenský hudobník ale prezradil, že ho okrem umelcov šesťdesiatych rokov často upútajú aj súčasní interpreti. „Milujem skupinu Gorillaz napriek tomu, že je to virtuálny projekt. Veď už v šesťdesiatych rokoch existovala napríklad skupina Archies, ktorá bola na obálkach časopisov či obálok platní bez zverejnenia tvárí a aj ich zmluvy vyzerali inak ako zmluvy ostatných interpretov,“ povedal v rozhovore pre agentúru SITA Lučenič. Po nastolení témy „60´s“ sa dlhoročný producent nahrávok Mekyho Žbirku ponoril do obdobia, o ktorom by mohol pokojne aj vyučovať.
„Kapely, ktoré vznikli v druhej polovici šesťdesiatych rokov, už neboli skupinami pre dvanásťročných rock´ n rollových tínedžerov, boli inštrumentálne vyspelejšie a v štúdiu dokázali doslova kúzliť. Začali experimentovať s miešaním štýlov a aj tie ortodoxné bigbítové kapely robili odrazu kolosálne projekty, kde sa využívalo všetko od sofistikovanej nepravidelnosti v rytmoch až po členitú kompozíciu. Čím skôr sa to ale rozpínalo, tým skôr to smerovalo k zániku. Ten možno nastal v roku 1976, keď prišli strapatí chlapci, ktorí ovládali dva akordy, no aj to im stačilo na to, aby spôsobili revolúciu,“ ukončil Lučenič rozprávanie o tom ako sa hudba a jej vnímanie kedysi opäť raz zmenilo. Po chronologických zastávkach v dejinách hudby, keď Lučenič opísal fenomén punkrocku a nástup špecifickej elektronickej produkcie reprezentovanej skupinou Human League sa zastavil v deväťdesiatych rokoch, kde vyzdvihol nástup už viackrát spomínanej elektronickej hudby.
„Bol to totálny raj elektroniky. Vznikli vtedy albumy, z ktorých som ešte aj dnes úplne vedľa. Konkrétne to bola napríklad tvorba Primal Scream, ktorí krížili elektroniku s gitarami alebo prvé albumy Underworld, ktoré majú svoje stále miesto v mojom iPode. Tento štýl už zrazu nebol avantgardou a aj veľké labely si začali uvedomovať, že nepotrebujú spraviť zmluvu s kapelou, na ktorú potrebujú nasadiť najmenej troch ľudí, ktorí by dozerali na to, či skupina cvičí, či má „ksicht“, ktorý sa dá predať a ktorí sa postarajú o to, že kapela bude stále osobitá. To všetko je už dnes v počítačoch. Je to dobový jazyk,“ povedal o aktuálnej situácii v hudobnom priemysle Lučenič. Na rad prišla aj reč o britskej gitarovej produkcii, ktorá podľa mnohých zaznamenáva svoj vrchol a postupom času bude len a len slabnúť.
„Skupiny charakteristické svojimi plechovými zvukmi, ktoré na začiatku 21. storočia spôsobili veľký boom, sa na seba začali napriek im nespornému talentu veľmi podobať. Aj keď som totálny anglofil a ich tvorbu naozaj beriem, som si uvedomil, že toho bolo strašne veľa a niektoré známe kapely som si odrazu prestal všímať. Ako príklad by som uviedol známu formáciu Babyshambles. Stalo sa mi ale to, že som sa k nim v poslednom čase vrátil a uvedomil si, že sú výborní. Vďaka ich komplexnosti aj istej „praštenosti“ Peta Dohertyho som v ich hudbe našiel dokonca aj Zappu,“ uviedol producent, ktorý spolupracoval okrem Žbirku aj so skupinou Hex alebo Mňága a Žďorp.
Jeden z najväčších slovenských odborníkov na hudbu šesťdesiatych rokov, hudobník Laco Lučenič, vydal na konci decembra minulého roku štúdiový album s názvom XLL. Nová nahrávka prichádza na náš trh dvanásť rokov po jeho poslednom pesničkovom CD Svetlo a pocit bezpečia z roku 1996. Producent mnohých nahrávok Mekyho Žbirku si nový album vydal na vlastnej značke doubleL records.
