ina a hrá v nej skvelá Isabelle Huppert.
PARÍŽ. Annette a Alain Reille, rodičia jedenásťročného Ferdinanda, navštívia Véronique a Michela Houillé, rodičov rovnako mladého Bruna. Ferdinand totiž udrel Bruna a zlomil mu dva zuby. Civilizovane, pretože sú to civilizovaní ľudia, chcú vyriešiť tento drobný problém. Takto sa dá zhrnúť dej hry Yasminy Rezy, zlomyseľne nazvanej Boh masakry.
Na gauči, ktorý je jedinou kulisou prázdnej, civilnej scény, sa odohrajú skutočné jatky. Jatky ľudskej dôstojnosti, zakorenených predsudkov, masakra dobrých mravov a predstieranej slušnosti. Yasmina Reza, autorka i režisérka v jednej osobe, nešetrí nikoho, ani Alaina a Annette, liberálny a tolerantný manželský pár, ani Michela, veľkoobchodníka s domácimi spotrebičmi a jeho ženu Véronique, ktorá je zanietenou pacifistkou.
Na gauči sa vystriedajú geometrickým spôsobom všetky kombinácie: ženy proti mužom, žena proti žene, pár proti páru, muž proti mužovi. Spory sú banálne, priam absurdné. Véronique prečíta vyhlásenie, v ktorom uvádza, že Ferdinand, vyzbrojený palicou, udrel malého Bruna. Vyzbrojený? Nebude lepšie použiť slovné spojenie vybavený palicou? Čudujú sa Alain a Annette. Prichádza čerešňová bublanina a trápne ticho.
Nevinná historka na rozptýlenie, ako Michel vyhodil pred dvere škrečka, vyvolá pobúrenie a obvinenie z vraždy. Káva. Ticho. Replika „Tiež zbožňujem Bacona.“ A Alainov telefonát, ktorý s diabolskou presnosťou ruší akúkoľvek konverzáciu. Annette dostane krízu a povracia katalóg Kokoschku. Véronique dostane krízu, pretože Annette povracala Kokoschku. Kokoschka je z roku 1953 a nedá sa zohnať. Annette dokonca povracala aj Bacona. Michel postrieka Kokoschku svojím parfumom Kouros, ktorý aj tak nepoužíva. A zas Alainov telefón. A tak dokola. Slová sú nástrojmi deštrukcie druhého. Postavy sa zmietajú pod spŕškou sarkazmu, ktorý vytrvalo udiera na ich citlivé miesta. A my sa smejeme. Pretože je to také smiešne; bojovný pacifizmus, nekompromisná tolerancia, potenciálne zavraždenie škrečka vyhodeného pred dvere a do toho Michel, ktorý dvíha telefón so slovami: kto nás to zas serie? Á, mamička...
Smejeme sa úprimne, vysmievame sa schuti spolu s Michelom a Véronique na tom, ako sa Annette a Alain oslovujú medzi sebou „tutu“. Až to štípe v očiach, tak sa smejeme z rozkladu a obnaženej intimity obidvoch párov. Smejeme sa aj vďaka Isabelle Huppert (na snímke Reuters) , ktorá je v úlohe Véronique neprekonateľná. Napriek tomu, že je viac známa ako filmová herečka (Pianistka, 8 žien, Vášeň), divadlo jej pristane. Hodinu a pol bez prestávky dominuje suverénne javisku i svojim partnerom a bez ťažkostí, prosto, ba priam civilne prechádza z nervového záchvatu do falošnej prívetivosti, hneď do strojenosti, urazenej úprimnosti, opitej priamočiarosti.
Na záver Véronique vysype tašku, ktorá patrí Annette, a Annette roztrhá jeden po druhom tulipány. Michel zbiera Annette rozhádzané veci, Alain zbiera tulipány. Zmysel Yasminy Rezy pre dialóg je umením samým osebe. Slová sa odrážajú od seba ako pingpongové loptičky, ľahulinko, len tak, spakruky bijú medzi riadkami.
Text nespeje nikam, neústi do ničoho. Nijaký vrchol, výdych, žiadne ukončenie. Nič, len krvavá masakra štyroch postáv roztrhaných na kúsky a na záver štipka nádeje: možno škrečok nezdochol a niekde práve hoduje... Kto vie?
Smejeme sa aj vďaka Isabelle Huppert, ktorá je skvelá. Napriek tomu, že je viac známa ako filmová herečka, divadlo jej pristane.
Autor: Veronika Belver (Autorka je publicistka)