BRATISLAVA. Pred 15 rokmi herečka divadla Astorka Zita Furková oslovila spisovateľa Ruda Slobodu, aby napísal hry Macocha a Armagedon na Grbe. Obe sa stali kultovými predstaveniami a ešte donedávna sa držali v repertoári.
Približne v čase, keď sa začali uvádzať, objavili sa prvé slovenské mená v českej dramatickej súťaži o Cenu Alfreda Radoka. A hneď zabodovali. Už v roku 1993 sa víťazom stal Viliam Klimáček a tretí bol Laco Kerata. Klimáček sa v prvej trojke tejto súťaže objavil v ďalších rokoch ešte aspoň päťkrát. Okrem neho sa medzi najlepšími ocitli aj Roman Olekšák, Dušan Vicen, Dodo Gombár a ďalší. Keď na prelome tisícročí vznikla slovenská obdoba s názvom Dráma, mnohí začali prispievať aj do nej.
Nedá sa povedať, že by veľké divadlá neuvádzali našich súčasných dramatikov. Snahu vidno v Činohre SND v Bratislave, v Nitre, Martine aj v Prešove.
„Veľké scény začali pravidelnejšie hrať novú slovenskú drámu až posledné dva-tri roky. V Čechách sa inscenujú nové hry oveľa viac, u nás sa už hrajú aj vďaka súťaži Dráma, čo môže motivovať dramatikov či dramaturgov. Záujem však musí byť aj na strane divákov,“ hovorí Viliam Klimáček. Svoje hry do súťaže už neposiela, sedí totiž v porote.
Organizátori súťaže Dráma sa pred ôsmimi rokmi rozhodli inšpirovať súčasných dramatikov a osloviť divadlá, aby sa zaujímali o ich texty. Každý rok vyhlasujú najlepšie z divadelných hier, ktoré dostanú na stôl. V priemere je ich vyše dvadsať. Vlani, keď začali autorov motivovať finančnou odmenou, ich počet tridsiatku presiahol.
Či sú texty dobré a v divadlách je záujem ich inscenovať sa ukáže. Uzávierka príspevkov do súťaže Dráma je 25. februára.
Má divadlo odrážať spoločenské problémy alebo zabávať? Roman Olekšák, úspešný účastník súťaží Dráma aj Cena Alfreda Radoka tvrdí, že divadlo má zmysel len vtedy, keď reflektuje spoločnosť a jej problémy. Súčasná slovenská dráma sa podľa neho inscenuje proporčne k množstvu zaujímavých hier. Napriek snahám Divadelného ústavu organizovať workshopy a súťaže sa však podľa neho dosiahol iba pocit zbytočnosti týchto snáh.
Baviť alebo trápiť
„Je to aj logické, divadlo je spoločenská, nie osobná záležitosť. Náš holubičí národ má však odveký problém vytvoriť si vlastný názor, zaujať postoj, postaviť sa proti niečomu. V štáte, kde rebríčky najdôveryhodnejších politikov vedú tí, ktorí ich vedú, nemožno ani iné očakávať. Z tohto pohľadu by sme mali byť radi, že sa súčasnej slovenskej drámy nepíše a neinscenuje viac,“ myslí si Olekšák.
Spisovateľ a dramatik Ján Uličiansky upozorňuje, že hra musí mať čo povedať aj divákovi. „Hovorím o prirodzenom výbere, nie o uvedomelom diváckom preferovaní slovenského divadelného výrobku pred zahraničným. Veľmi záleží na schopnosti dramaturga reflektovať potrebu a vkus súčasného diváka.“
Radok alebo Dráma
Podľa viacnásobného finalistu Radokovej súťaže a režiséra Dušana Vicena sa súčasná slovenská dráma inscenuje málo. Dôvodom môže byť, že v divadlách sú zabarikádovaní režiséri až príliš generačne vzdialení súčasným slovenským dramatikom, takže k ich textom nemajú vzťah, nerozumejú im alebo nechcú riskovať. Nevylučuje, že môže ísť aj o skutočne nehrateľné nezmysly.
„Aj keď režíruje nejaký generačne spriaznený režisér, zafunguje ten princíp vzťahov na malej dedine, kde každý každého pozná, a tak sa väčšina textov utopí v akýchsi podivných mútnych vodách. Česť výnimkám a ich pamiatke,“ odkazuje.
Do slovenskej súťaže Dráma svoje texty Vicen neposiela, uprednostňuje Cenu Alfreda Radoka. „Nezakrývam, že jedným z dôvodov bola finančná odmena spojená s umiestnením, ktorá tento rok v Radokovi na rozdiel od Drámy zanikla, ale bol tam aj ďalší nezanedbateľný moment - možnosť konfrontovať sa aj s inonárodnými autormi. Okrem toho nedokážem chrliť texty. Preto aj tento píšem do Radoka,“ vysvetľuje.
Výtvarník, divadelník a dramatik Miloš Karásek považuje väčšinu produkcie za podpriemernú a teší sa z ojedinelých výskytov. Súčasnú slovenskú drámu si podľa neho zmonopolizovalo pár netalentovaných grafomanov s nadpriemerným egom, ktorým sekunduje zopár ambicióznych diletantov. „Situáciu umocňuje skupinkové usporiadanie slovenského divadla, kde je najdôležitejšia príslušnosť k svorke,“ tvrdí. Napriek tomu vraj „záhadným riadením osudu z našej gubernie občas niečo unikne“. Takže momentálne mu inscenujú texty v Kyjeve, v Turecku a maďarskí ochotníci na Slovensku.
Divadlo stratilo čas
„Slovenský divadelný divák akoby postrádal istý silný pozitívny lokálpatriotizmus - preferovanie vlastnej dramatiky oproti svetovej,“ myslí si režisérka Zuza Ferenczová. „Negatívny moment obratu nastal v čase hľadania vlastnej identity, keď sa kultúra odsunula na perifériu záujmu. V tomto momente divadlo stratilo veľa času, v ktorom si mohlo vychovať dramatikov a ich divákov.“
V sezóne 2006/2007 bolo uvedených 41 premiér súčasných slovenských autorov, čo je takmer polovica celoslovenskej divadelnej produkcie. Riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete je presvedčená, že súčasná slovenská dráma nie je tabu pre divadlá ani pre divákov.
