Aké boli začiatky súťaže?
„Divadelný ústav sa angažoval spolu s martinským Komorným divadlom, ktoré malo víťazný text uvádzať v premiére. Išlo hlavne o to – inscenovať. Po piatich rokoch sa ukázalo, že pri takomto cieli sa príliš kalkuje s tým, aby bol text inscenovateľný. Súťaž sa postupne preformulovala viac na hľadanie nových dramatikov, na ich podporu a nové spôsoby písania.“
Akú má dnes súťaž nadväznosť na divadlá?
„Nie je povinnosťou, ale mohlo by byť aspoň snahou našich divadiel sledovať priebeh súťaže. Medzi členmi poroty sú vždy traja-štyria dramaturgovia, ktorí texty môžu odporúčať vo vytypovaných divadlách. Posledné dva roky sa osvedčila spolupráca s Národným divadlom. Iná systematická spolupráca s divadlami neexistuje.“
Je to chyba dramaturgie?
„Skôr ide o akýsi tolerovaný chaos. Možno je to pre odlišný model financovania, ale nie je všetko v peniazoch. Osobne si myslím, že dramaturgia väčšinou iba vyhovuje potrebám diváka a neponúka niečo, čo teraz divák neočakáva, nepozná, ale o pár rokov možno ocení. Nemožno povedať, že využíva možnosť udávať slovenskému divadlu smer.“
To bolo možné len za socializmu?
„Vyzerá to, že na Slovensku je to možné iba vtedy, keď divadlo funguje v „kontrolovanom pásme“ politiky. Ak nemá spoločenské ambície, sleduje iba komerčnejšie ciele.“
V Česku má svoju tradíciu podobná súťaž o cenu Alfreda Radoka. Ako ovplyvňuje novú Drámu?
„Kedysi musela naša súťaž dosť bojovať o uznanie medzi dramaturgmi aj dramatikmi. Teraz už sa o nej vie, ale ešte stále je zvláštne, že dramatici pošlú text radšej do Radoka, a do súťaže Dráma akoby posielali druhý, záložný text. Radok má istú zvláštnu prestíž medzi dramatikmi. Možno je to pre jej československý rozmer a väčší záujem českého divadla o naše nové hry.“
Slovenská súťaž nemá snahu byť česko-slovenská?
„Myslím, že sa nám to darí zatiaľ prostredníctvom porotcov. Z pražského Národného divadla v nej sedáva dramatička a dramaturgička Iva Klestilová, ktorá je v spojení s viacerými českými divadlami.“
Je zaväzujúce vziať si predlohu súčasníka, s ktorým možno živo komunikovať. Akú máte skúsenosť?
„Uznávam, keď dramatik píše počas sezóny hru pre konkrétne divadlo, ktoré mu je niečím blízke. A potom môže ešte na texte spolupracovať, alebo aj nie, podľa dohody. Lenže u nás akoby viacerí dramatici považovali návrat k svojmu textu cez inscenovanie za trpkú skúsenosť. Aj preto sa snažíme dostať k mladým autorom, študentom, ľuďom, ktorí si možno myslia, že dráma nie je pre nich. Prečo nie?“
Aké témy ešte trápia dramatikov?
„Často píšu o tom, z akého regiónu pochádzajú, reflektujú svoje skúsenosti, povolania. Objavujú sa politické hry aj hry s témou identity. Osemdesiat percent textov inklinuje stále k rodinnej dráme. Spolu s ňou prichádzajú aj veľké dejinné opusy, tie bývajú dosť problematické. Napríklad postava Báthoryovej je veľmi obľúbená. Občas možno dokonca odpozorovať, že autori by písali radšej filmový scenár, ale keďže nakrútiť film na Slovensku nie je každodennosťou, tak hru pošlú aspoň do súťaže Dráma.“
