O hudbe by dokázal rozprávať hodiny. LACO LUČENIČ je fanatikom, ktorý pozná takmer každé zákutie muziky. To všetko si prenáša aj do vlastnej tvorby. Nedávno mu vyšiel nový album XLL, na ktorom spojil súčasné elektronické trendy s klasickým pesničkárstvom.
Váš nový album XLL je veľmi ťažké zaradiť. Ako by ste pomenovali štýl, ktorý hráte?
„Nikdy som nepreferoval hudbu podľa štýlov. Moja obľúbená hudba sa nedá rozškatuľkovať a keby aj áno, bolo by to veľmi rôznorodé. Čo je to štýl? Štýl môže mať dídžej alebo športovec, ale v muzike to znamená množstvo rôznych a rovnako dôležitých levelov. V muzike je mnohokrát najatraktívnejšie miešanie štýlov. Preto aj tento album možno len ťažko definovať. Hudba je dnes už príliš ďaleko, aby sme krčili nosom, že takéto kombinovanie je slepá ulička. Ale ktovie, možno to raz príde, že zoberieme paličky a basu a pôjdeme hrať. Priamočiaro a jednoducho, aj keď tu už všetko bolo a v mnohých prípadoch stokrát lepšie.“
Myslíte na revival gitarových kapiel?
„To nemyslím, tie sa vždy snažia niečomu prispôsobiť a z tohto pohľadu je to vždy kŕč. I keď niektoré hrajú veľmi presvedčivo. Mám rád spôsob, akým to robia Radiohead, majú svoje špecifikum, každý z nich je inak strelený. Thom Yorke je úplne strelený, ten keď urobí vlastnú pesničku, tak sa jej neviem dopočúvať. Nerozpakuje sa robiť také veci, ktoré by som si nedovolil. Spojí romantický pianový riff so šialeným tanečným a k tomu spomaleným beatom a vznikne veľmi zvláštna nálada. Niekedy mi až krivilo uši, ale od toho sa treba odosobniť, to je muzika. Aj anomálie sú muzika - a veľmi dobrá. Dnes je v tom optimálna poloha sebarealizácie.“
Nie je to v tom, že Radiohead akoby sa nevedeli rozhodnúť, k akej hudbe sa prikloniť?
„Nemyslím si, že sa treba rozhodovať a dokonca si nemyslím, že sa treba niekam prikláňať. To akoby Stones sa voľakedy nevedeli rozhodnúť, či dať prednosť rhythm and blues alebo rokenrolu. Boli obdobia, keď akoby vhupli dolu nosom do jedného aj druhého. Ortodoxní sa pýtali, že čo to vlastne hrajú, nech sa rozhodnú. Dnes si na to nik nespomenie, lebo Stones sú štýl. To sa týka akéhokoľvek štýlu. Vždy za tým musí byť niekto patrične uletený.“
Kde a ako je uletený Laco Lučenič?
„Normálne, som uletený z muziky a do muziky. Ňou riešim v podstate všetko. Keď niekto povie takú tú blbú a patetickú vetu, že muzika sa mu prelína so životom, tak to je presne môj prípad.“
Stretli ste sa s tým, že vám vyčítali pchanie elektroniky do rokenrolu?
„Asi nie, alebo možno áno. Nebola to však výčitka, ale bol to taký ten literárny zádrh, z ktorého sa rozvinie rozhovor. Voľakedy sa to spýtal Jirka Černý. Keď som spravil prvý album, vtedy sa elektronika síce už začínala etablovať aj u nás, no ľudia ju nedávali dohromady s gitarami a tým, na čo boli zvyknutí. Zaskočilo to po technickej a ideologickej stránke všetkých. On sa spýtal, ako to ide dohromady. Neviem, ako som sa vtedy z toho vykrútil, ale vykrútil som sa.“
Vaše prvé sólovky vznikali v čase novoromantizmu, ako sa dnes na ne pozeráte?
„Tiež mi to kriví uši, ale snažím sa k tomu pristupovať ako k hudbe z toho obdobia, ktorú mám rád. A to som sa držal na uzde. Nepreferoval som dobové zvuky, ktoré boli vtedy 'hovadsky' atraktívne a dnes sa na nich človek nemôže dorehotať. Napríklad také elektronické bicie Simmons - vtedy kto mal hlasnejšie, ten mal lepšie, dnes to uberá vážnosti akémukoľvek počinu. Ja som sa našťastie držal pri zemi s takýmito vecami. Jediné, čo mi na mojich prvých nahrávkach prekáža, je ten spôsob spievania, keď bol človek preniknutý všetkými tými duran-duranovskými afektmi. To jódlovanie na konečných slabikách.“
Texty z albumu XLL akoby nič nehovorili. Prečo ste si nikdy nepísali vlastné texty?
„Neviem, asi som príliš kritický. Mne sa tieto texty páčia z toho dôvodu, že veľa počúvam anglické texty a na albume XLL sú podobné spôsoby komunikovania s hudbou. Je to len nezvyk, u nás keď sa povie dobrý text, je to čosi, čo v angličtine nemá protipól. U nás je to spojené s posudzovaním kvality poézie a akýmsi hĺbavým postojom. Ľudia musia pri všetkom krčiť čelo, a keď im to nejde pod kožu, tak je to zlý text. Niektoré kultové texty sú úplne triviálne. I keď nepreložiteľné ako napríklad Love Me Do od Beatles. Sú niečím, čo komunikuje s hudbou.“
Myslíte si, že to každý pri počúvaní albumu pochopí?
„Neviem, môžem len povedať, že mne sa tieto texty páčia najviac zo všetkých, ktoré som kedy mal. Cením si na nich moment, že sa začne pesnička, a buď ťa oslovia, alebo nie. Na konci ťa vykopnú zo svojho sveta a nechajú názor na teba. A to zažívam v muzike celý život. Súčasnosť pokročila tak ďaleko, že považujem za úspech, keď niekoho čosi vykope z tej bežnej pozície a prinúti ho povedať, tie texty sa mi nepáčia. To je totiž aspoň názor. Umenie je taká sféra, ktorá by nejestvovala bez polarizácie. Beriem to pozitívne.“
Akoby sa človek v nich nemal čoho chytiť.
„Chytať sa treba iných vecí (smiech). Prípadne si prečítať Bulgakova alebo Kostru. Toto je len rokenrol... ešte stále.“
Na albume ste skombinovali vašu pesničku s klavírnym motívom z Čiernej ruže od Prúdov. Prečo?
„To je jeden z trendov. Danger Mouse má také poloundergroundové albumy, kde robí to, čo sa vlastne nemôže, sampluje staré veci a vyrába z nich nové. Jeho Grey Album sa stal kultovým. A vlastne spustil tento trend. A tam niekde je aj moja inšpirácia. Raz ráno som sa zobudil a prvé, čo mi napadlo, že do piesne Možno áno pôjde Čierna ruža. Veď to je veľmi podobné tempo. A zistil som, že je rovnaké tempo. A moja skladba je v A dur, a Čierna ruža v A mol. To je ten fór. Asi to tak malo byť.“
Počul Marián Varga túto verziu svojej skladby?
„Tieto veci sme si vyjasňovali ešte pred siedmimi rokmi v súvislosti s albumom Proudy. Paľo Hammel ma vtedy presviedčal, že budú problémy a Marián nebude súhlasiť. Stretol som sa s Mariánom a nijaký problém nebol. Preto som ani teraz nepociťoval nejakú morálnu potrebu mu zavolať a žiadať dovolenie. Dokonca z nej bude aj mať tantiémy. Tým mu predsa robím službu. Jedného dňa sa môže stať, že budem posledný, čo bude šíriť, že Zvonky zvoňte je dobrý album, pretože nikto iný to už nebude vedieť.“
Neplánujete teda urobiť nejaký mixtape?
„Trochu ste ma predbehli, ale je to to nasledujúce, čo chcem urobiť. Ale nepoviem, čo by tam bolo, niekto by ma predbehol, tých mladých je dnes predsa len dosť. Už mám konkrétne veci, a keď sa mi nič nechce, tak si ten materiálik pustím a hneď ma chytí.“
Vlani ste povedali, že uvažujete nad novým albumom, ale energiu a čas vám berie SuperStar.
„SuperStar zamestnávala hlavne v prvých štádiách počas castingov, po ktorých sa mi už moc nechcelo, pretože som počul napríklad 40krát Killing me Softly alebo Tublatanku. Pôvodne som mal s týmto albumom úmysel pokračovať vo svojich nekomerčných trendoch. Lebo stále je tu ten hendikep, že treba urobiť dve pesničky, ktoré by hrali rádiá. Ale postupne sa mi zazdalo, že sa rodí album, aký už nikdy neurobím. Že je na moje pomery dosť popový. Ale tak zvláštne.“
Čo hovoríte na hlasy, ktoré tvrdia, že hudba už nebude vychádzať na nosičoch, ale bude sa dať stiahnuť len z internetu?
„Tá guľa sa naozaj nabaľuje. Vydavateľské dinosaury musia prehodnotiť celú existenčnú filozofiu, akým spôsobom sa bude šíriť muzika. Snahu budú musieť zamerať smerom na hľadanie ciest, ako tú hudbu znovu podchytiť a vlastne bezprácne sa na nej nabaliť.“
Čo to znamená pre kapely?
„Optimista by povedal oveľa lepšie, pretože umelec je v prezentácii svojej predstavy oveľa komplexnejší a na druhej strane to zasa trochu otriasa tou inštitučnou hradbou. Tak ako elektronika, keď 'šlohneš' nejakú náladu, dáš ju k inej a vznikne úplne nová, ktorá by inak nevznikla.“
V minulosti boli mnohé hudobné revolúcie. Dnes akoby bola revolúcia v technike, ale akoby nič nové v ľudských hlavách.
„Asi sme si príliš zvykli na istú formu revolúcie a nevieme si predstaviť, že môže prísť úplne inak. Príkladom nech je Radiohead.“
Prečo radikálne kroky robia skôr staršie kapely?
„Sú skúsenejšie. Dnes je ten mlynček na mäso šialený. Ten pomlel aj takú nezostreliteľnú vec, ako je britpop. Jeho dnešná podoba ma už neláka a vonkoncom nenadchýna. Hrozne sú hektickí a nasraní. Sú v slepej uličke a stratilo to gule. Každá vec má predsa svoj čas.“
Čo je teda charakteristické pre súčasnosť?
„Chaos, chaos navonok. Čo je veľmi pozitívna vec. Poriadok je v tomto smere neinšpiratívny a nedáva priestor. Človek potrebuje priestor a neistotu. Tá je veľmi dôležitá. Keď má človek istotu, nič nespraví.“
Jednou nohou ste súčasťou šoubiznisu, druhou robíte kreatívne veci. Necítite vnútorný rozpor?
„V mojom vnútri konflikt je a občas ma to frustruje. Niečo pozitívne v tom však je. Snažím sa byť jedným z nositeľov myšlienky, že to môže spolu fungovať, a keď nie, tak som sa mýlil. Ale v podstate, čo je to šoubiznis?“
Na Slovensku trochu smiešny pojem.
„My sa tu v podstate stále na čosi hráme. Možno je to tak na celom svete, ale u nás je to hranie očividnejšie. Prežívame sa. Hašek by to definoval tak, že celebrita je ten, čo pozná nejakú pani, ktorá raz stála pri človeku, čo raz videl, ako Beatles nastupovali do lietadla. U nás to tak býva. V istom zmysle je pre šoubiznis zaujímavý ten, čo ďaleko doští. Napokon, ja nemám vplyv na to, či sa objavím v Smotánke. Ja v tom momente riešim iba dilemu, či som sa tam neobjavil preto, že najďalej doštím.“
Autor: Tomáš Prokopčák Peter Bálik
