„Vo všetkých filmoch hrám zle,“ hovoril skromne Miroslav Horníček. Ospravedlňoval sa tak pred svojimi divákmi a hlavne pred filmovými kritikmi, ktorí často poukazovali na to, že mu chýba herecké vzdelanie. No každý pri sledovaní jeho filmov pochopí, že niekedy je lepšie, ak určité role hrá nevzdelaný ochotník ako vzdelaný herec, ktorý hrá zle.
Rodičov dokázal potrápiť
Miroslav Horníček sa narodil na konci prvej svetovej vojny (1918) v Plzni. Ten, kto si ho pamätá ako výrečného človeka, ťažko uverí, že počas študentských čias patril k najtichším žiakom.
„Doma som sa naučil celú básničku naspamäť, ale keď ma v škole vyvolali k tabuli, onemel som,“ spomína herec v jednom z rozhovorov. „A doma to bolo rovnaké. Mal som trému ráno pozdraviť vlastného otca. Povedal som tati... a rozplakal som sa.“ Svojich kamarátov a spolužiakov vedel zabávať vymyslenými historkami a šibalstvami, vďaka ktorým bol obľúbený v kolektíve. Občas sa preto aj ocitol na koberci u riaditeľa školy.
Nadbytočnú energiu a zbytočnú ostýchavosť dokázal zužitkovať v spolku Studentský avantgardní kolektív, kde si prvýkrát potykal s herectvom. Po skončení školy sa zamestnal ako technik v Škodovke, čím dal rodičom značne najavo, že nesplní ich sen.
Tí totiž chceli mať doma technického inžiniera. Neskôr pracoval ako úradník v nemocnici.
Cesta do hlavného mesta
Láska k divadlu zvíťazila a Horníček v roku 1941 prijal angažmán v Mestskom divadle v Plzni. Veľkým lákadlom pre nádejného herca bolo hlavné mesto. Do Prahy sa presťahoval pre účinkovanie v divadle Větrník a neskôr pôsobil v divadle bratov Lipských, v Divadle satiry.
V roku 1955 sa stal partnerom Jana Wericha, s ktorým v Divadle ABC hral šesť rokov. (Najznámejšie sú hry Těžká Barbora a Husaři.)
Tak ako to z vlastností herca vyplýva, rád skúšal nové veci. Niet sa čo čudovať, že rovnako rád menil svoje miesto pôsobenia (bol členom aj Hudebního divadla a neskôr divadla Semafor). Od divadla si odskočil k filmom – Kam čert nemůže a Táto, sežeň štěně.
Veľkú popularitu si u divákov získal televíznym programom Hovory H. Sedel na pódiu pri stolíku, popíjal červené vínko a spovedal hostí. A ako vždy, s humorom jemu vlastným. Vyspovedať stihol aj Júliusa Satinského a Milana Lasicu. Práve tieto časti s obľubou Česká televízia reprízuje dodnes.
Smútok klauna
„Som rád, keď sa ľudia smejú a ešte radšej, keď sa môžem s nimi smiať aj ja,“ prezradil Horníček. Avšak aj v živote tohto klauna boli dve obdobia, keď síce ľudí zabával, ale do smiechu mu nebolo.
V roku 1972 mu zomrel jediný syn Jan (21), ktorý sa utopil v jazere. Polícia nikdy nepotvrdila, či išlo o samovraždu, alebo nešťastnú náhodu. Ďalší smútok prežíval po smrti manželky Běly, ktorá zomrela v roku 1999. Manželmi boli takmer 60 rokov. Zoznámili sa pred divadelnou pokladnicou. Keďže Běla pochádzala z malej dedinky, nechcel, aby mala z toho komplexy. „Na prvom rande som jej povedal, že Plzeň je riť Európy. A keď Běla do Plzne prvýkrát prišla, dala mi zapravdu,“ napísal Horníček vo svojich pamätiach.
Herec je nositeľom Ceny Thálie za mimoriadny prínos javiskovému umeniu, držiteľom Ceny humoru Karla Poláčka a svoje miesto má vyhradené aj v televíznej Dvorane slávy.
V roku 2001 prekonal cievnu mozgovú príhodu a pohyboval sa len vďaka invalidnému vozíku. Na následky choroby zomrel 15. februára 2003 Liberci. Svet tak prišiel o ďalšieho komika.
