Fotograf a reportér Andrej Bán: V Kosove nie sú ani dobrí, ani zlí

Má pocit, že Kosovčania sú normálnejší než Slováci. Že im lepšie rozumie. Asi preto, že hľadá ľudí, ktorí hľadajú. Niečo neuchopiteľné, niečo, čo mizne, niečo autentické. A tak prestal fotografovať Slovensko.

Andrej Bán (1964) absolvoval v Bratislave štúdium žurnalistiky (1986) a ekonómie (1987). Publikuje reportáže v domácich a zahraničných médiách. Od roku 1992 pracuje pre české časopisy (Mladý svět, Instinkt, Reflex), v súčasnosti je reportérom .týždňa. Ven(Zdroj: SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ)

Balkánsky vírus tohto tuláka nakazil počas vojny v bývalej Juhoslávii. Odvtedy absolvoval vyše 40 ciest do Kosova. Aj dnes tam je. Čaká na moment, keď sa konečne rozhodne o štatúte tohto územia. Prežíva pritom príbehy na oboch stranách - jeden deň sa pripojí k rituálu dervišov, ďalší deň prespí u srbskej rodiny. A všetko to sleduje cez objektív fotoaparátu. Ten mu pomáhal byť aj na miestach tragédií, kde sa šíril mŕtvolný zápach. Fotograf a reportér Andrej Bán.

Otázka statusu Kosova je s každým dňom aktuálnejšia. Prežívate to?

"S obavami myslím na svojich albánskych aj srbských kamarátov. Keď sa v poslednej dobe vraciam z Kosova, rozmýšľam, či som tam radšej nemal ostať. O čo ide na Slovensku? O starých Slovákov a cynizmus tých nových. Je to absurdné, ale mám pocit, ako keby Kosovčania boli normálnejší ako Slováci. Rozumiem im viac."

Preto ich fotografujete v poslednej dobe radšej ako Slovákov?

"Som nakazený balkánskym vírusom, ako s úsmevom hovorí môj priateľ a prekladateľ Ľubor Králik, s ktorým tam jazdievam. S fotením Slovenska som prestal, lebo som spravil knihu a mám pocit, že to autentické tu už bolo. Dnes tu máme eklektické zmesi, ktoré vedia uchopiť iní fotografovia. Na Balkáne hľadám to, čo som hľadal na Slovensku v 90. rokoch."

Čo to je?

"Znaky toho pôvodného. Nejde mi o to, aby som podal politické svedectvo o jednej alebo o druhej strane. Kosovo je ryha, kde sa stretávajú dve silné náboženstvá - kresťanstvo a islam, dve kultúry - Orient s Európou. Ide mi o ten spôsob života, kde sa prejavuje pestrosť. Jeden deň som medzi albánskymi dervišmi, ktorí si prepichávajú líca, a druhý deň som medzi Srbmi, ktorí sú celkom odlišní."

Ako sa cítite, keď sa medzi tými pólmi pohybujete?

"Medzi Albáncami cíti človek chaos, je to cukríkovo farebné, v Srboch je zas ešte čosi socialistické. A cítiť z nich bolestinstvo. Kolega z Reflexu raz povedal, že keď prechádza cez Belehrad, je to chvála betónu a šedivosti. Zostalo to dodnes. Srbsko je udržiavanejšie, obhospodarovanejšie. Kosovo je chudobnejšie, v mnohom okázalejšie, ale ten albánsky bordel má tiež čaro."

Na Slovensku by ste bordel nenašli?

"Existuje krásny macedónsky film Pred dažďom. Zákony rodu a krvi, snaha o prerušenie kolobehu nezmyselného zabíjania. Teraz akoby Kosovo bolo pred búrkou. No mám pocit, že ľudia sú tam už unavení niečo riešiť. Dúfam, že už z nich vyprchala agresívnosť. Ale ešte stále tam ide o niečo bytostné. Pre Srbov sú to miesta, ku ktorým sa viaže ich raná história. Albánci zas po sto rokoch nadvlády Srbov chcú nezávislosť. Zatiaľ čo tu... ale nechcem hovoriť o Slovensku. Teraz ma nezaujíma."

Ale niekedy vás ako fotografa Slovensko zaujímalo. Je dnes pre vás nudné, pretože už je rozbehnuté v kapitalistickom vlaku?

"Už je za vodou, som iný typ fotografa. Niektorí fotografi hľadajú znaky bujnenia kapitalizmu. Ale ja som hľadal niečo, čo mizlo. Môžem ísť na púť do Levoče a viem, že neurobím lepšie fotografie ako v 90. rokoch. Tá nepomenovateľná sila rituálu zostala len vonkajšou formou. Život sa tu unifikuje. To je, ako keby ste sa spýtali fotografa, prečo nejde fotografovať do Švajčiarska. Čo tam?"

Naozaj už na Slovensku nie je žiadna mystika?

"Zaznamenával som kedysi výsek prejavov viery - púte. Hľadal som ľudí, ktorí hľadajú, lebo som tiež hľadal. Nemôžem hodnotiť náboženstvo ako také, veľa ľudí tu má silnú vieru. Keď som bol vtedy v seminári v Spišskej Kapitule, žilo to tam. Dnes tam študuje pár študentov a to miesto pôsobí ako prázdne. Ale mňa ani vtedy nezaujímalo náboženstvo, ale človek. A bolo mi jedno, či má silné autentické prejavy na púti, na svadbe alebo na dedinskom futbale. Aj keď som fotil na slovenských mítingoch, otáčal som sa k politikom chrbtom a fotil som obyčajných ľudí. Vatry zvrchovanosti, klobásy a umelohmotné poháre s pivom v 90. rokoch bolo veľmi príjemné fotiť. Pripomínal som si tým detstvo."

Čím?

"Chodieval som často z Bratislavy na chalupu do Čierneho Balogu. Od detstva som sa rád túlal. Tam som aj začal fotografovať valachov, pastierov so špinavými topánkami. Nakoniec som sa nasýtil aj zemitého plebejského humoru. Žiaľ, s touto garnitúrou sa vracia aj gýčovitá ľudovosť. To nie je len to, že s jemným ironickým úsmevom predseda vlády povie, že sa hlási k odkazu Jánošíka. Tým povie aj to, že sa hlási k niečomu inému."

K neohrabanému sedliactvu?

"Iste, a tiež k nenávisti voči úspešnejším."

Prečo sa vraciate práve do Kosova?

"Bol som tam koncom vojny v roku 1999 ako fotograf a reportér a zažil som tam mnoho silných príbehov, ktoré boli ako z filmu. Napríklad Albánci sa skrývali v lese a prezradil ich detský plač. Niekoľkých Srbi postrieľali pred očami ostatných a ich telá hodili do studne, deti a ženy to všetko videli. Keď Srbi po náletoch NATO odišli z Kosova, bol som na mieste tej udalosti asi tri dni potom s človekom, ktorý všetko videl. Boli tam ešte porozhadzované šaty a rodinné fotografie ľudí. Bolo to strašne silné. Napísal som reportáž Keby - simuláciu toho, čo sú pre ľudí rôznych kultúr a období dôležité veci, ktoré si berú so sebou, keď sú pod hlavňami samopalov nútení opustiť domov."

Čo je vtedy pre ľudí dôležité?

"V českom Reflexe sme si dali urobiť na tú tému prieskum. Ako jeden z najcennejších predmetov pre dnešných Čechov, ktorí vojnu nezažili, vyšla rodinná fotografia. Zvláštne."

Vojna bola v Kosove dávno. Čo vás tam ženie dnes?

"Páchlo to tam mŕtvolným zápachom. Túlal som sa po prázdnej krajine. Nenájdete tam rodinu, kde by nebola nejaká obeť. Mnohí sú ešte dnes nezvestní. Albánci sa vracali do krajiny, s rovnakou nenávisťou vyháňali srbských susedov a obviňovali ich, že počas vojny spolupracovali so srbskými vojakmi. To isté ako predtým, ale naopak. V Kosove nie sú dobrí, ani zlí. Všetci sú tam poznačení a často sú z obetí páchatelia. Keď sme založili Človeka v ohrození, opravovali sme tam školu. Potom som sa tam čoraz viac vracal s vedomím, že to chcem zaznamenať v dlhom časovom horizonte. Vykryštalizoval sa príbeh v dramatickom oblúku od vojny k nezávislosti. Je to deväť rokov jazdenia, štyridsať ciest."

Ako vyzerá taká cesta?

"Prekladateľ mi otvára dvere k jednoduchým ľuďom, ktorí nevedia po anglicky. Sme tam zvyčajne týždeň. To je doba, keď som citlivý na vizuálne podnety a intenzívne pracujem od svitu do mrku."

Podľa čoho hodnotíte svoje fotografie?

"Hľadám jednoduché veci. Zmenším si fotografiu na monitore na úplne maličkú, tak dvakrát tri centimetre. Ak je stále jasné, čo sa na nej deje, je to pre mňa prvá podmienka toho, aby bola silná."

Takže detaily?

"Nie, skôr mi ide o skratku a symboliku. Pri Kosove mám jednoduché motívy, v ktorých je veľký priestor pre čiernu a červenú. Červená je farba albánskej vlajky, farba krvi a je protikladom čiernej. Nehľadám záznam udalostí, ale vytváram obrazy."

Ako na vás pôsobia silné prejavy vďaky Kosovčanov voči Američanom?

"Dokonca dokončili Clintonovu sochu, čo je dosť bizarná vec. Pre toho sochára z Podujeva to bol vrchol jeho tvorby, vravel mi, že to robí z vlastnej vôle. Bol jedným z tristo ľudí, ktorých Srbi vyhnali do hôr a zachránili ich prelety lietadiel NATO. Veria, a opodstatnene, že nálety NATO síce ešte viac vyprovokovali Srbov, ale v konečnom dôsledku ich po šiestich-siedmich týždňoch zastavili. Vďaka tomu títo Kosovčania prežili. Preto je pre nich Clinton osloboditeľ. Má tam svoju ulicu a na nej je butik Hillary. Inak, kedysi tam bol aj butik Lewinski."

Nie je príliš veľký rozpor medzi tým autentickým - presvedčením Albáncov, že nič iné ako nezávislosť ich nečaká a tým, že o ich osude rozhodujú úplne iné krajiny vrátane Slovenska, ktoré často nechápu, čo sa tam deje?

"Áno. Ale dnes je z hľadiska etnických sporov Kosovo oveľa viac pod kontrolou ako donedávna. Je tam menšia miera kriminality ako v okolitých krajinách. Necítiť tam túžbu vyhnať Srbov, naopak, chcú mať fungujúci štát, ktorý bude pod kontrolou medzinárodného spoločenstva. Dôležité pre nich je, že bude nezávislý od Belehradu."

V Kosove má takmer každý v rodine niekoho, kto zahynul práve počas toho vojenského konfliktu. Chcú ľudia o tom rozprávať?

"Áno. Najmä vďaka môjmu prekladateľovi, ktorý ovláda výborne obidva jazyky. Moje otázky sú veľmi jednoduché a viac počúvam, akoby som rozprával. Mám privilégium, že som cudzinec. Jeden deň môžem prísť do srbskej rodiny a spať u nich a druhý deň do albánskej."

Problémom je tam infraštruktúra. Zlepšuje sa to?

"Od vojny sa veľa vecí opravilo, dediny na severozápad od Mitrovice do Peje sú síce zničené, ale inde sa stavajú obrovské domy."

Domy? To sú sídla. Z čoho ich financujú?

"Je to kombinácia zahraničnej a rodinnej pomoci diaspór mimo Kosova."

To stačí? Nemáte pocit, že to je tiež tabu téma?

"Čert vie, ako získali či preprali peniaze. Mňa oveľa viac prekvapuje, že tam vyrastajú nové luxusné penzióny. Nikto tam nespáva, aj keď je to všetko kvalitné. Z čoho sa to platí, pýtam sa aj ja."

Albánsko sa tvári, že tam je teraz vhodné investovať a o pár rokov tam bude bujnieť turizmus. Cítite tento optimizmus aj v Kosove?

"Je to logické. Veď Kosovo je náhorná planina obklopená horami. Keď sa ráno zobudíte v Prizreni, najskôr tam spieva muezín, keď zvoláva na modlenie do mešity, o chvíľu tam vyzváňa katolícky kostol v biskupstve a potom sa ozýva zvon zo srbského kostola na kopci, ktorý však chránia nemeckí vojaci KFOR. Kde nájdeme katolíkov, moslimov a pravoslávnych na jednom mieste? Je to atraktívna krajina s mnohými náboženskými pamiatkami - kláštormi a mešitami. Žiaľ, vzájomne si ich vypaľovali a hrozné je, že iba časť z nich sa opravila. Desí ma dodnes napríklad ruina srbského kostola pri Kline. Rany sa raz zahoja. Turizmus tam jedného dňa bude. A prosperita tiež."

V čom je sila Kosova?

"Je to krajina roľníkov. Dodnes sú tam roztrúsené usadlosti. Je tam ale zablokovaný priemysel, 60-percentná nezamestnanosť. Fabriky nevedia obnoviť výrobu, pretože nebol zadefinovaný štatút Kosova. Nemohli byť preto privatizované, neskôr v nich sídlili vojská KFOR. Takže 90 percent príjmov kosovského rozpočtu, ktorý je smiešnych 700 miliónov eur, sú clá. Platobná morálka tých ľudí je veľmi slabá. Keby odišla misia OSN a nenahradila ju misia EÚ, celé by to skolabovalo."

Prečo sú Kosovčania takí patrioti?

"To je veľmi presný postreh. Slovenské vlastenectvo sa s tým kosovským nedá porovnávať. Ich patriotizmus je autentický, aj keď trochu gýčovitý a často pre mňa nepochopiteľný. Široké gestá, oduševnene spievajúce deti, všade vlajky a pomníky. Kým Srbi odchádzajú do zahraničia a zostávajú tam, Albánci odchádzajú len preto, aby zarobili. Potom sa vrátia."

Čo si myslíte o tom, keď slovenskí politici prirovnávajú riešenie kosovskej otázky k slovensko-maďarským vzťahom?

"Vyplýva to z neznalosti problematiky. Napísal som raz do vášho denníka, že si prajem len jedno. Aby aj naši politici mali možnosť ísť na pár dní do Kosova, vidieť, čo sa tam naozaj stalo, aby sa rozprávali s ľuďmi."

Zasahujú výroky našich politikov do vašich vzťahov s Kosovčanmi?

"Našťastie som sa nestretol s agresiou voči sebe. Problém je, že od roku 1999 nemáme konzistentný postoj ku Kosovu. Veď sme podporili prelety NATO nad naším územím. Ale teraz sa vo všetkých slovenských stranách prebudili akési atavizmy o všeslovanskej vzájomnosti a o Srboch hovoria ako o našich bratoch. Prečo sa doteraz nezaujímali o tých chudákov Srbov, ktorí žijú v enklávach v Kosove už osem rokov? Nemáme kredit ani medzi Srbmi, ani medzi kosovskými Albáncami. Keď bude Slovensko príliš vykrikovať, že neuznáva nezávislé Kosovo, ktoré už je faktom, budeme jednou z mála krajín Európskej únie, ktorá bude proti. Na čo je dobré hovoriť dvom manželom, ktorí sa roky nenávidia, aby spolu ešte vydržali?"

Bola v tom manželstve niekedy aj láska?

"Problém Kosova je, že na to územie majú v rovnakej miere historický nárok Srbi aj Albánci. Keď Srbi v roku 1389 prehrali s Turkami bitku na Kosovom poli, stratili centrum Srbska a boli vytláčaní na sever. V priebehu 20. storočia sa to tam často menilo. Jedine za Tita to bolo ako-tak stabilizované. Lenže vtedy sa zase začalo považovať za zločin, že Albánci plodia veľa detí, na rozdiel od Srbov. Málokto vie, že Srbi sú štvrtý najprestarnutejší národ na svete. Priemerný vek tam je 40,2 roka. V Kosove, kde žije 90 percent Albáncov, sú však dve tretiny obyvateľov mladších ako 30 rokov. Jeden politológ upozornil na demografický problém. Ak by Kosovo zostalo v Srbsku, bol by Belehrad pripravený mať o 20-30 rokov vo vláde kosovsko-albánsku stranu? Veď tretina obyvateľov by boli kosovskí Albánci. Nie je predsa možné opakovať to, čo sa stalo za Miloševiča - vziať tanky a ísť proti dedinám."

Čo potom bude so srbskými enklávami v Kosove? Je veľmi čudné, aby na začiatku a konci srbskej dediny v Kosove stáli ozbrojení vojaci.

"Nikto nevie presne povedať, koľko ľudí dnes žije v Kosove. Odhaduje sa, že dva milióny, z toho 140 000 Srbov. Z nich 60 percent nežije v kompaktnom útvare, ktorý by sa dal odtrhnúť, ale sú roztrúsení v izolovaných enklávach. No pomaly sa to lepší a hladina sa upokojuje. Už ich na cestu mimo enkláv nesprevádzajú vojaci KFOR. Nezávislosť v týchto dňoch však môže ľudí opäť radikalizovať."

Prečo hovoríte, že sa hladina upokojuje, keď v Srbsku sa nacionalisti veľmi radikalizujú?

"Srbsko stráca časť územia a frustrácia je pochopiteľná. O Kosovo však prišlo vlastnou vinou, politikou represálií. Belehrad robí dnes všetko preto, aby sa Srbi neintegrovali do kosovskej spoločnosti. Žiadal ich, aby bojkotovali kosovské voľby. A pritom, keď boli teraz v novembri voľby, chodili srbskí agitátori jednej marginálnej strany slobodne po Prištine s vlajkou a nič sa im nestalo. Toto bolo ešte pred pár rokmi nemysliteľné. V Kosove nie sú len Srbi, ale aj Rómovia, Turci, Bosniaci. Albánci v Srbsku boli dlhé roky menšinou, ktorá bojovala za svoje práva. Dnes sa musia naučiť, aby ako väčšina v Kosove tolerovali menšinu. Keby teraz Srbi ušli, bola by to prehra Kosova."

Prečo vás vlastne baví fotografovať konfliktné oblasti, kde na každom kroku cítiť ľudské nešťastie?

"Primárne nefotografujem to nešťastie. Ak fotka nie je vizuálne silná, nezaujíma ma. Mám snímky, ako trčia zo zeme kosti ruky alebo ako lekár lepí ľudskú lebku, aby identifikoval človeka, ale nedám ich do knihy. Nešťastie ma nezaujíma samo osebe, iba v kontexte toho, ako sa tí ľudia vrátili späť do normálneho života, ako našli v sebe tú obdivuhodnú silu."

Ako to vnútorne spracovávate?

"Keby sme to nevedeli spracovať, nemohli by sme sledovať správy. Veď to je galéria nešťastí. Tú cudnosť médiá stratili už dávno."

Ale to sú médiá, to je iná debata. Vy sa kontinuálne dobrovoľne vraciate do epicentra tragédií.

"Chcem podať plastické svedectvo, iné oproti jednostranne prosrbskému mainstreamu v našej spoločnosti. Kosovom som posledné roky vytesnil záujem o ostatné oblasti. Jedine by som sa chcel vracať do Pakistanu. Keď som v Kosove, mám v hlave, či náhodou nezmeškám niečo v Pakistane a naopak. Už si nechcem na pomyselný náhrdelník navliekať korálky z Palestíny, Iránu, Srí Lanky a ukazovať ho na obdiv. Pre mňa má zmysel vracať sa do jednej krajiny dlhodobo, nie chodiť niekam na pár dní."

Dá sa naučiť vnímať nešťastie s chladnou hlavou?

"Nedá. Nemohol by som tam ísť bez fotoaparátu - ten mi pomáha udržať si odstup od deja. Vidím silné situácie a chcem o tom vydávať svedectvo formou obrazu, ktorý má viac rovín a núti diváka zamyslieť sa. Na mňa to paradoxne dopadne až potom, keď sedím doma za počítačom a vidím, čo som nafotil."

Nehrozí vám pri takých emóciách vyhorenie?

"Určite si dám pauzu, keď dokončím knihu o Kosove. Asi je to súčasť toho, keď niečo robíme s plným nasadením. Nedá sa byť zaujatý jednou vecou celý život. Ale momentálne cítim totálne nabudenie."

Nie je veľa fotografov, ktorí by vo fotografii uplatňovali humanistický princíp. Ste klasikom?

"Som asi starosvetský, staromódny dinosaurus v dobe postmoderny."

Prečo sú fotky dinosaura na Slovensku aj v Česku stále žiadané?

"Neviem. Robím veci preto, že ma bytostne zaujímajú, nie ako umeleckú kategóriu. Kombinujem svedectvo o živote ľudí a hľadanie jazyka. Ten som teraz našiel vo farbe. Kosovo je príliš farebné na čiernobiely film."

Začali ste fotiť preto, že ste sa chceli angažovať alebo naopak?

"Na začiatku som sa skôr angažoval. Ale dnes som len predsedom správnej rady Človeka v ohrození a oveľa aktívnejšie tam robia iní ľudia. Pre mňa je fotografia hlavná."

Raz dávnejšie ste povedali, že z fotografov sa časom stanú kameramani. Nenastala už tá doba?

"Možno z agentúrnych a spravodajských fotografov. Už dnes majú techniku, ktorá robí desať obrázkov za sekundu v najvyššom rozlíšení. Potom je dôležitejší editor, ktorý z toho množstva vyberá fotky."

To znie, akoby boli takí fotografi stojany na aparát. Sú?

"Tak by som fotografov nechcel degradovať. Digitálny fotoaparát má veľké úskalie v tom, že fotograf sa spolieha na to, že len intuitívne fotí. Nemá predsa žiadne náklady, ako keď si kupoval film. Doslova to drvia. Večer si sadnú a pred sebou majú tisíc fotiek."

Vy ich nemáte?

"Nie, mám film. A to ma núti dávať viac pozor, čo vyfotím."

Patríte k tým fotografom, ktorí naschvál fotia na film, aby si udržali disciplínu?

"Áno, začal som fotiť Kosovo na film a aj ho tak chcem skončiť. Napokon, fotografia z filmu má dušu, je oveľa hlbšia, čo sa týka kontrastov a jasov ako z digitálu. Digitál je takzvane vyžehlený. Ale tá technická dokonalosť ma nezaujíma. Pre mňa má film stále výraz. Ale to nevylučuje, že v budúcnosti urobím cyklus nafotený digitálom. Mnohé témy ním pre médiá už fotím ako reportáž."

Člen agentúry Magnum Carl de Keyzer tvrdí, že humanistická fotografia je mŕtva. Súhlasíte?

"Má pravdu v tom, že humanistická fotografia je na ústupe, lebo nedostáva toľko priestoru v médiách. Zlatá éra obrovských reportáží je preč. Má tiež pravdu, že pozornosť sa presúva do galérií. Ale nemá pravdu, ak tvrdí, že je to výlučný trend. Paolo Pellegrin, ktorý tiež na Mesiaci fotografie vystavoval, bol dôkazom toho, že humanistická fotografia stále žije, aj keď už má iný jazyk ako pred tridsiatimi rokmi. Humanistická fotografia nebude mŕtva nikdy. Nestratila zmysel existencie. Nemôžeme rezignovať na to, čo sa deje niekde, kde je vojna, a venovať sa len životnému štýlu."

Nedá sa to interpretovať aj tak, že Magnum bol aj symbol pre profesionalizáciu fotografa a práve tu sa dá v súčasnosti sledovať opačný trend?

"Keď Robert Capa fotil vylodenie v Normandii, určite ho neobklopovali toľkí novinári a kameramani, ako sa to deje dnes. Boli časopisy, ktoré prinášali obrovské reportáže. Magnum vznikla v roku 1947, teda v čase povojnovej eufórie, menil sa svet, koloniálny systém sa rozpadal, vznikala OSN, prišli vojny - Indočína, Kórea, Vietnam, študentské demonštrácie, československá revolúcia. To boli veľmi silné udalosti. Televízia z hľadiska spravodajskej funkcie bola v plienkach, ale boli fotografie. Vďaka nim ľudia vedeli, čo sa deje vo svete. To je už preč. Dnes keď niekto nafotí udalosti v Keni, už sme to stokrát predtým videli v televízii. No stále vznikajú fantastické fotografické knihy a výstavy."

Musia si dnes tú výlučnosť fotografi viac vydrieť?

"Áno, lebo veľmi veľa fotografov dnes cestuje do Pakistanu, Afganistanu, Izraela, Palestíny v nádeji, že tam odfotia niečo, čo ich urobí slávnymi. Najabsurdnejší údaj je počet prihlásených fotografií do najprestížnejšej súťaže novinárskej fotografie World Press Photo - tento rok vyše 80 000. Ako sa to dá vybrať? Bol som v porote Czech Press Photo, kde bolo okolo 3 000 snímok a už to bolo dosť. Je tu obrovský prebytok fotografií. Preto je dôležitá nielen téma, ale najmä jazyk, rukopis."

Dobrý dokumentárny fotograf potrebuje dávku empatie a sociability, súčasne je to aj veľmi tichá činnosť. Ako v sebe tieto dve extrémne roviny balansujete?

"Fotografia je pre mňa druh ticha. Aj z dramatických vecí chcem urobiť kontemplatívny obraz, zastavenie. Nehľadám rozhodujúci okamih, ale skôr obraz, ktorý má v sebe skryté napätie, ktoré pôsobí ako ticho. Aj vo filme sa často dramatickosť zvyšuje odmlkou. Keby boli všetky filmy ukričané ako Jakubiskove či Kusturicove, čo by sme pozerali?"

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár
  3. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  4. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  5. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  6. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty
  7. Žilina Voce Magna 2017 – Medzinárodná súťaž zborového umenia
  8. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne
  9. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande
  10. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  1. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  2. Príďte na Deň otvorených dverí v Novom Ružinove
  3. Študenti sa rozhodli zmeniť svoju školu
  4. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  5. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  6. Samsung Galaxy Note8 umožňuje tvoriť veľké veci
  7. IMMOFINANZ spúšťa medzinárodnú reklamnú kampaň retailovej značky
  8. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  9. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  10. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár
  1. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 9 133
  2. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 8 552
  3. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 2 067
  4. Päť mýtov, ktoré ste počuli. A možno aj uverili 1 828
  5. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 1 801
  6. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 797
  7. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 1 664
  8. Všetko, čo by ste mali vedieť o umelom oplodnení 1 022
  9. Ušetrite až 60 % nákladov na elektrinu využitím slnečnej energie 1 003
  10. Obchodné centrum Galéria Shopping Košice 718

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Ďalší spor v koalícii, ministra za SNS kritizuje jeho tajomník z Mosta

Na čom bude lietať slovenská armáda v budúcnosti, mal povedať minister obrany do konca septembra. Rozhodnutie chce oddialiť o rok, čo je podľa Ondrejcsáka zásadný problém

DOMOV

Ftáčnik vedie v prieskume na bratislavského župana

Jakubec nezískal ani dve percentá.

KOMENTÁRE

Ak nebudeme na Západe, budeme pod Ruskom

Amerika či Británia si môžu populizmus dovoliť, my nie.

KULTÚRA

Kunsthalle svieti na červeno. Konflikty so stopou krvi cítiť aj v Bratislave

Svet je šokujúci, vraví umelkyňa z Brazílie.

Neprehliadnite tiež

Robert Roth: Označili ma za potetovaného feťáka. Ako to mám vysvetliť dcére?

Film Nina hovorí o rozvode, v úlohe rodiča hrá on.

Kunsthalle svieti načerveno. Konflikty so stopou krvi cítiť aj v Bratislave

Súčasný svet je šokujúci, hovorí umelkyňa z Brazílie.

Sexuálna služobníčka ovládla televíziu. Elisabeth Moss o nej hovorí pre SME

Herečka je hviezda, ale uvoľnená. Za seriál Príbeh služobníčky získala dve ceny EMMY naraz.

Vznikne slovenské hlavné mesto kultúry. Štát chce pritiahnuť ľudí na námestia malých miest

Fond na podporu umenia vyberie jednu samosprávu, podporí ju sumou pol milióna eur.