Tomáš Maštalír: Súboj pohlaví je stále prítomný

ľachtica z Verony a úspešne krotí "zlú ženu" - Dianu Mórovú. TOMÁŠ MAŠTALÍR sa v tieto dni na nedostatok popularity a hereckých príležitostí rozhodne nemôže sťažovať.

Vraj vás považujú za sexidol, ale vy sa tak necítite.

Ani jeden rozhovor sa nezaobíde bez tejto otázky a ja už neviem, ako mám na to odpovedať. Naozaj sa tak necítim. Keď sa pozriem na seba do zrkadla, nevidím nijaký sexsymbol.

Nelichotí vám to?

Je mi smiešne, že niekoho, ako som ja, môže niekto označiť ako sexidol alebo sexsymbol, keď so sexidolom sa nám spája niečo mimoriadne, niečo viac, niečo iné, ako je všetko ostatné. Ja si naozaj mimoriadne nepripadám. Väčšinou ma to dostáva len do rozpakov.

Tomáš Hanák, ktorý v Česku vyhráva ankety o najsexi muža, vraví, že si na to spomenie, napríklad keď vynáša smeti a "hned se člověku to smetí jinak nese".

(Smiech) No tak to je presné.

Nerád rozprávate o sebe?

To popierať nebudem. Nerád rozprávam hlavne o súkromí. Mám pocit, že to, čo mi nebolo nepríjemné o sebe povedať, som už povedal. Sú veci, o ktorých nerád rozprávam do novín.

Možno preto, že o nich neviem povedať, alebo ich nemám presne pomenované.

Napriek tomu sa pomerne často píše o vás a o vašej priateľke, herečke Táni Pauhofovej.

Neviem, prečo sa rozhovory musia niesť na vlne nášho vzťahu.

Rozprávate sa s priateľkou často o práci?

Samozrejme. Nedá sa byť spolu a vôbec sa nerozprávať o práci, navyše, keď naša práca je do takej miery súčasťou nášho života, ako je to pri herectve.

Nechceli ste vraj byť ničím iným ako hercom. Čím si vás herectvo tak jednoznačne získalo?

Získalo si ma úplne rovnako, ako si nás získavajú myšlienky na to, čo nás priťahuje a čo by sme chceli robiť.

Bol nejaký konkrétny moment, ktorý rozhodol?

Nebol, nebolo žiadne osvietenie. Plynulo vznikol pocit, že chcem robiť práve toto, že ma to zaujíma. Aj prihlášku zo strednej školy som si dal jedine na VŠMU. Keby ma neboli zobrali, bol som rozhodnutý, že počkám rok a pôjdem na prijímačky znovu. Ešte ako chlapec som chcel byť pretekárom, chcel som pretekať na autách. Len som o tom sníval a, chvalabohu, začína sa mi to plniť.

Čo je pre vás také príťažlivé na hereckej profesii?

Pre mňa je herectvo aj spôsob sebapoznávania. Nedá sa povedať, že som od detstva hrával divadlo, to nie. Ale v herectve ide napríklad aj o to vytvoriť situáciu, ktorú sledujú ostatní ľudia, diváci, situáciu, ktorá ich zaujme a dokážu jej uveriť. Na moment. Ide o to, či ich o tom dokážem presvedčiť, či ich dokážem presvedčiť aj o emócii. Potom sú schopní sledovať príbeh. Keď som toto zažíval už v detstve - medzi kamarátmi, spolužiakmi a rodičmi - mal som pocit, ktorý mávam aj teraz, keď sa podarí predstavenie.

Hráte Petruccia v Shakespearovej komédii Skrotenie zlej ženy. Nestretli ste sa s názorom, že dnes už je toto predstavenie naivné a dnešnému divákovi nemá čo povedať?

Nemyslím si, že je to naivné. Vždy je však podstatné nájsť spojitosť problému, ktorý sa nachádza v hre, aj keď v historickej, s dnešným vnímaním veci. Aj v Skrotení zlej ženy je prítomný stále platný súboj pohlaví, ktorý je u Shakespeara hnaný až k extrémom. No táto extrémna jednoznačnosť je len v prvom pláne. Zďaleka to nemusí byť tak, ako sa to na prvý pohľad zdá. Je tam boj mužského a ženského ega o nadvládu, o kormidlo. Je naozaj otázne, kto má väčšiu moc, či je dôležité byť hlavou a masírovať si ego tým, že som hlava vzťahu, alebo prijať v tichosti úlohu krku, s vedomím, že ako sa krk bude hýbať, tam sa hlava pozerá.

Myslíte si, že Katarínu zo "zlej" ženy na "dobrú" zmenila láska? Že ste ju zmenili vy, teda Petruccio?

Keď sme to začali skúšať, tak sme sa rozprávali o tom, že nie je možné, aby vznikol vzťah bez toho, aby sa ľudia navzájom priťahovali. Samozrejme, že sú si sympatickí. A aj práve to, proti čomu bojujú v tom druhom, ich priťahuje.

Aký máte vzťah k Shakespearovi?

Myslím si, že témy, o ktorých písal, sú všeplatné a všadeplatné, čo sa týka ľudských charakterov, vzťahov a situácií, ktoré sú vlastné ľudstvu. Dokázali prežiť stáročia. V mnohých prípadoch asi klepol klinček priamo po hlavičke.

Aký máte pocit, keď idete z divadla, kde hráte klasiku, na nakrúcanie ďalšieho dielu Ordinácie v ružovej záhrade?

Že sa treba sústrediť presne na to, čo práve človek robí. Divadelná práca môže čerpať z televíznej a herec pri práci na seriáli môže čerpať zo skúseností z divadla. Keď nakrúcam seriál, tak nakrúcam seriál a keď hrám divadlo, tak hrám divadlo. V obidvoch prípadoch je to herecká práca s použitím, povedzme, iných vyjadrovacích prostriedkov alebo ich inej miery.

Čo vám dala Ordinácia v ružovej záhrade?

Dala mi v prvom rade možnosť pracovať pred kamerou.

Aj popularitu?

Asi aj popularitu. Povedzme, že ma teraz pozná oveľa viac ľudí, ako ma poznalo z divadla. Pozitívne je tiež to, že keď niekto predtým nebol v divadle a páči sa mu, ako hráme v seriáli, aj to môže byť popudom, aby navštívil divadlo. Ale "ordinácia" mi dala hlavne pracovnú príležitosť.

Môže si herec aj v takomto seriáli dobre zahrať?

Ak sú tam dobré situácie a je tam čo hrať, tak samozrejme.

Aký máte vzťah k seriálom ako divák?

Dobrý. Je pravda, že v poslednom období som ich pozeral menej, lebo nepozerám veľmi televíziu, ale pravidelne som sa, pri dabingu, díval na seriály, ktoré som daboval. Mám rád dobre a pútavo nakrútené seriály, napríklad Kriminálku Las Vegas alebo Nezvestných.

Počúvate vraj každú hudbu okrem dychovky a Shakiry.

A ešte okrem Enrique Iglesiasa.

Čo máte proti Shakire?

Nepáči sa mi jej hudba, rovnako ako dychovka. Netvrdím však, že: "Zakážte Shakire spievať!" Nemám proti nej nič a nech mi odpustia všetci jej fanúšikovia, neodsudzujem ju, nezavrhujem ju, len ju nepočúvam.

Ani Enrique Iglesiasa nemáte rád?

"Nemám rád" je príliš arogantné a egoistické. Jednoducho jeho hudbu nemusím. Keď zaznie nejaký Iglesias, Shakira alebo dychovka a mám možnosť zmeniť hudbu, tak ju zmením.

Vašou veľkou vášňou sú rýchle autá.

Som blázon do áut.

K tejto láske ste ako prišli?

Prečo si nás vyberú veci, ktorým podľahneme a ktoré sú potom pre nás vášňou? Pretože pri nich cítime čosi iné ako pri inej činnosti, máme z toho radosť, možno trochu vzrušenie až adrenalín. Tak, ako som sa ja dostal k autám, mohol sa niekto iný dostať napríklad k rybárčeniu. Mňa priťahujú autá odmalička. Môj otec sa im vždy rozumel a vždy si všetko na aute robil sám, dokonca autá opravoval. A ja som sa pri ňom obšmietal.

Kedy ste si urobili vodičský?

Až na vysokej škole. Hoci som si ho mohol spraviť už na konci gymnázia, nejako som sa k tomu nemal. Nemal som ani víziu, že keď si ho spravím, budem môcť hneď šoférovať. Spravil som si ho v akurátnom čase, keď mi otec daroval prvé auto. Bol to Renault 5, taká ojazdená malá renaultka, úžasné auto - úplne najlepšie na ňom bolo, že bolo moje. A odvtedy mám auto stále. Dosť ťažko si viem predstaviť, že by som mal byť bez auta. Keď ma k tomu život privedie, samozrejme, že sa budem musieť bez neho zaobísť. Ale keby som bol teraz bez neho, cítil by som sa ako bez nohy.

Aj si sám autá opravujete?

Technická úroveň áut je dnes taká, že sa presadzujú autorizované servisy. Hltám všetky možné informácie, mám kilá časopisov - pozrite, toto všetko sú časopisy o autách. Čo sa však technických znalostí týka, som teoretik. Nikdy som sa nerýpal v motoroch.

Fascinuje vás rýchlosť?

To je asi trošičku skreslená informácia z novín, pretože nie rýchlosť je pre mňa prvoradá. Samozrejme, pri pretekaní ide o čas. Rýchlosť k nemu patrí. No nefascinuje ma len rýchlosť, ale šoférovanie, danosti auta, jeho obratnosť, to, ako sedí na ceste, čo poskytuje šoférovi, akú má radosť zo šoférovania. Veľmi často dostávam otázku, akou najvyššou rýchlosťou som išiel alebo akú maximálnu rýchlosť má moje auto. A ja odpovedám, že som na svojom aute ešte maximálnou rýchlosťou ani nešiel, lebo maximálna rýchlosť v priamom smere ma nijako nenadchýňa, to nie je žiadna zručnosť - zošliapnuť pedál až na podlahu a počkať, kým sa auto vyšplhá na najvyššiu rýchlosť, akej je schopné. Baví ma učiť sa zručnosti, zvládať povrch. Veľakrát si zámerne nevyberiem cestu po diaľnici, ale len po nejakej okresnej ceste.

Zajazdili ste si už aj pretekársky. Nie je to riskantný koníček?

Riskantné je aj jazdiť na bicykli alebo korčuľovať sa na zamrznutom rybníku, riskantné je plávať príliš ďaleko od brehu. Veľkú mieru rizika nájdete aj pri iných činnostiach. Pretekárske autá sa od áut v bežnej premávke odlišujú nielen rýchlosťou a silou, ale aj bezpečnosťou, sú prispôsobené na rýchlosť, oveľa lepšie sa ovládajú v krízových situáciách, musia spĺňať bezpečnostné kritériá medzinárodných organizácií. Sú o dosť bezpečnejšie ako autá bežnej premávky.

Dokážete pochopiť, že niekomu autá nič nehovoria?

Chápem, že nie každý musí mať rád autá, nie každý musí mať potešenie zo šoférovania. Niekto, keď musí ísť autom na dlhšiu cestu, tak ho to dokonca otravuje. Je to prirodzené. Človek, ktorý k tomu nemá vzťah, by si ani preteky nedokázal užiť tak, ako si ich užijem ja.