Džezová speváčka a herečka Lucia Lužinská prežíva hektické obdobie - dokončuje nové cédečko, pripravuje projekt Jazz goes to school a zároveň končí štúdium džezového spevu v Grazi.
Rada spomínam na víkendy v detstve. Boli super, lebo som vyrastala v Chtelnici a bývali sme blízko pri lese. Otec ako vášnivý fotograf chodieval každý víkend do prírody fotiť a nás s bratom brával so sebou. Celú sobotu sme prežili na túrach v okolitých lesoch. Bolo to úžasné. Navyše som vyrastala takmer medzi samými chalanmi. Večne sme sa hrali na Winnetoua, Old Shatterhanda, robili sme si bunkre. Bola som spätá s prírodou, v záhrade som sa aj učievala. Teraz žijem úplne iným životným štýlom, a práve preto viem oceniť, ako veľa dáva príroda ľuďom a dosť mi chýba. Niekedy siahnem po knižkách, ktoré som čítala v detstve, ako Traja pátrači, Malý princ alebo Jerguš Lapin, ktoré ma vracajú do toho sveta.
Keď som chodila na gymnázium, extrémne veľa som čítala. Ak sa mi podarilo zašiť tak, že ma rodičia nenašli, knižku som prečítala za víkend. Od šestnástich som aj cez víkendy spievala v kapelách, v speváckom zbore, na svadbách, v školskej kapele. Vyskúšala som všetko.
Počas štúdia na VŠMU som si cez víkendy zarábala na život spievaním v kapele aj mimo Slovenska, alebo som brigádovala. Študovala som herectvo, ale keďže spev a hudba ma sprevádzali od narodenia, vôbec som neriešila, či budem neskôr herečka, alebo speváčka.
V súčasnosti vôbec nepoznám voľné víkendy, ale na druhej strane robím to, čo ma veľmi baví. Moja práca je teraz aj môj oddych, moje všetko. Venujem sa jej naplno, tak naplno, že niekedy cvičím spev a pracujem na laptope aj v aute. Všetky dni mi momentálne zaberajú štyri aktivity. Končím štúdium džezového spevu na KUG v Grazi, kde práve dokončujem diplomovku, s mojou kapelou All Time Jazz riešime buklet k novému cédečku (Un)covered, ktoré vyjde koncom februára a na jeho nahrávanie sme si pozvali sláčikové kvarteto, jedného šikovného huslistu, ktorý tiež študuje v Rakúsku a spolupracovali na ňom aj dvaja zahraniční hostia, renomovaní muzikanti - Fritz Pauer, rakúsky klavirista a skladateľ a Howard Curtis, bubeník z Washingtonu. Veľa času mi zaberá aj projekt Jazz goes to school, ktorým chceme ukázať, že džez je zábavná, slobodná a rôznorodá hudba. E-mailujem, telefonujem, pripravujem tlačové správy, bilbord, komunikujem s grafikom.
No a po víkendoch, samozrejme, vystupujeme. Aj ľudia, čo chcú vytvoriť duchovné hodnoty, musia jesť, no hlavne chceme priniesť našu hudbu k ľuďom.
Na škole v Grazi študujem štvrtý rok a vyžaduje si to celého človeka. Nie je to len o spievaní, musíte sa stále zdokonaľovať, aktívne počúvať hudbu, vzdelávať sa, otvárať si obzory, cvičiť techniku dýchania, cvičiť na klavír, pracovať s rytmom. No a cestovať hore dole.
Napriek všetkému som minulú nedeľu bola v prírode s priateľom a s Elis, čo je energické mláďa - sučka jeho mamy, a tá nám teda poriadne rozhýbala kosti.
Povedala som si, že teraz sa musím nejako dobiť. Riešim to dočasne aj tak, že síce spím iba štyri hodiny, ale vsugerujem si, že som spala osem. Namiesto spánku mám iné zadosťučinenie. Vždy hľadám cestu, ako sa dá niečo urobiť, a nie, ako sa to nedá. Na začiatku sme si postavili s kapelou dosť vysokú latku a dúfali sme, že by bolo super, keby sa nám naše snahy podarili. Postupne sme zistili, že to ide a ten pocit mi dodáva toľko energie ako osem hodím spánku.
V lete chodím rada do posilňovne "vyzúriť sa" a v kontraste s tým na powerjogu skoncentrovať sa. Vďaka joge si teraz dokážem zasvietiť svetlo aj nohou, keď idem domov a nemám žiadnu ruku voľnú, lebo stále robím niekoľko vecí súčasne.
No na víkendy sa aj tak teším, lebo viem, že aj keď budem pracovať odušu, nikto mi nebude volať, lebo nikto normálny nepracuje. Touto cestou by som chcela odkázať svojim blízkym a priateľom, nech sa nehnevajú, že sa neozývam. Stále na nich myslím, a keď sa to skončí, ozvem sa.
(zs)
