V roku 1927 absolvoval štúdium na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Do roku 1939 učil v Čadci a ďalšie dva roky v Prešove. Popri práci sa venoval ochotníckemu divadlu, ale aj literárnej činnosti. Jeho novela Leto pod Kriváňom (1937) poslúžila ako námet pre krátky film, ktorý vznikol v roku 1943. Už ako študent písal bábkové hry.
Od roku 1941 pôsobil v Bratislave, v rokoch 1941-1946 a 1951-1980, do odchodu do dôchodku, bol členom činohry Slovenského národného divadla (SND). Medzitým bol v rokoch 1947-1948 režisérom Československého filmu a v rokoch 1949-1951 členom bratislavskej Novej scény. V rokoch 1950-1953 pôsobil ako externý pedagóg odborného divadelného kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave.
O divadlo sa začal zaujímať už počas štúdií a už ako ochotník stvárňoval charakterové úlohy, a predstavil sa pozoruhodnými hereckými kreáciami, viaceré hry aj režíroval. V Prešove bol spoluzakladateľom a aktívnym členom Divadelného krúžku Záborský a aktívne spolupracoval s rozhlasom. Po viacerých úspešných úlohách na divadelných doskách v Prešove ho v roku 1941 angažovali do SND.
Jariabkovo realistické charakterové herectvo so zmyslom pre vycibrenú drobnokresbu postavy ho sprevádzalo celým jeho umeleckým životom. Jeho doménou boli najrozmanitejšie charaktery v komediálnom repertoári. Od začiatku hrával hlavne zrelých mužov a starcov v klasických i súčasných hrách domácich a zahraničných autorov.
S filmom prišiel do styku v roku 1936, keď ako amatér nakrútil dokumentárny film Na letovisku, zaradený do školských projekcií.
Po roku 1945 Ondrej Jariabek hral vo filmoch Varúj, Čertova stena, Pole neorané, V piatok trinásteho, Čert nespí, Kapitán Dabač, Majster kat, Posledná bosorka, Zemianska česť, Jánošík, Orlie pierko, Výlet do mladosti, Živá voda. Vytváral v nich najmä menšie postavy, zväčša rázovité figúrky, dedinské typy, ktoré charakterizoval s istou dávkou úsmevnosti a pre neho s príznačnou hlasovou dikciou.
Bol tiež spoluautorom scenárov niektorých filmov. Kozie mlieko spolu s českým režisérom Bořivojom Zemanom aj režíroval.
S rozhlasom začal spolupracovať v 40. rokoch ako autor rozhlasových scénok, skečov a veselohier.
V režijnej tvorbe sa sústreďoval na diela slovenských klasikov. V rozhlasových hrách bol väčšinou predstaviteľom najmä ľudových postáv komediálneho charakteru. Veľkú popularitu mala jeho figúrka Sváka Ondra v rovnomennom rozhlasovom seriáli, ktorý sa dlhé roky vysielal v nedeľu popoludní.
Väčšie postavy stvárnil v slovenskej rozhlasovej hre Proti vetru nieto lieku, v inonárodných hrách (Babie leto, Návrat Dona Juana) a v dielach súčasnej svetovej dramatiky (Dr. Knock, Dolina Derborance), ale zaujal aj v postavičkách klasických hier (Hráči).
V roku 1950 mu udelili Národnú cenu.
Zomrel 3. februára 1987 v Bratislave.
