A chytili by ste to. Na programe bol priamy prenos z parížskej opery a v nej bol zas na programe balet Orfeus a Eurydika.
Teda starý príbeh, ktorý je krásny vždy. Aj v knižke bájí pre deti, aj keď ho prebásni Rainer Maria Rilke.
Na scéne v Paríži boli Orfeus, Eurydika a láska. Stelesnení na dvakrát – tanečníkmi i speváčkami.
Jeden druhému si vôbec nezavadzali, nežne sa zdvojovali, hoci boli každý na inom mieste. Jeden zmietaný v pohybe, druhý len v pokojnom kroku.
Raz nás viedli smútkom, raz násilím, potom rajom a smrťou. A všetko to plynulo a plynulo ako v hypnóze.
Nemohla som sa prestať pozerať na Orfea. Zrazu som cítila, čo všetko si jedno ľudské telo musí prežiť a vytrpieť. A keď už bolo na záver úplne vysilené a schúlené, cítila som voči nemu úctu.
Parížske divadlá sú kruté. Aj na balet slávnej choreografky Piny Bauschovej sa dalo ísť pozrieť len dva týždne.
V televízii nie je zážitok úplný, ale tentoraz stačí, že ho môže zreprízovať.
