VANCOUVER. Niektoré inscenácie 4. ročníka festivalu Push boli tradičným 'kukátkovým' divadlom, iné niesli všetky prvky moderného tanečného predstavenia. Popri jasných žánroch prekvapilo nedivadelno-civilné performance Haircuts by Children (Nechajte sa ostrihať deťmi), ktoré sa svojou metaforou „testujeme vašu odvahu a vieru v budúcnosť“ stalo leitmotívom celého festivalu.
Na vláknach energie
Multimediálne výtvarné divadlo s angažovaným príbehom zo Severnej Kórey My Dad, My Dog (Môj otec, môj pes) svojou hrou s časom spájalo rozprávačku s hlavnou hrdinkou a jej mŕtveho otca so psom (kresleným), do ktorého sa otec reinkarnoval.
Nezaraditeľné pohybové divadlo Nigela Charnocka, ktorý bol nesporne najslávnejším účastníkom festivalu, rozvíril zase svojou Fever (Horúčka) dovtedy decentné tanečné festivalové hladiny. Horúčku rámcuje len živá hudba a náhodne rozhodené Shakespearove sonety s prekvapivým aranžmánom. Ostatná výplň je improvizácia.
Energetické vlákna, šíry priestor nekonečna, anorganické bytosti, svetelný obal a prechody do iných svetov, každým krokom neznámo - to je austrálske tanečné predstavenie Glow (Žiara) choreografa Gideona Obarzaneka. Sprostredkovalo pocit samoty vyvrhnutej mimozemšťanky. Napriek abstrakcii, digitálnej futuristickej hudbe a počítačovej grafike, ktorá bola dôležitou výtvarnou súčasťou choreografie, bol tento tanec jedným z najsilnejších festivalových zásahov do intímneho priestoru diváka.
Multimediálnym predstavením bez príbehu by sa dali nazvať Instructions for Modern Living (Inštrukcie pre moderný život). Novozélanďania Duncan a Nic sa živia tým, že po svete dávajú ľuďom inštrukcie, ako žiť moderne. Nic hrá na synťák, Duncan sprevádza hovoreným slovom: „Cítite sa osamelo, nemôžete v noci spať, máte doma ducha a pred rodičmi predstierate, že ste šťastní?“ Niekedy divák nevie povedať, či sa toto už náhodou niekedy niekde nestalo. Nie je až také dôležité, pokiaľ cíti, že energia, ktorá k nemu počas predstavenia prúdi, je čistý originál, a že vedome prinášané niečo, čo práve s jeho vedomím hlboko súvisí.
Nechcená pozornosť
Hovoriac o energii je Small metal objects (Malé kovové objekty) austrálskeho divadla Back to Back inscenácia, ktorú s divákmi prepájajú slúchadlá a to, čo sa v nich odohráva. Medzi hercami a v hercoch sa niekde v pozadí odohráva malá dráma a divák sa postupne zmieruje s tým, že je len poslucháčom. Až po čase si uvedomí, že v zaľudnenom priestore sa môže obzerať po postavách, ktoré by s predstavením mohli súvisieť. Hľadisko sa totiž nachádza vo foyer najväčšej vancouverskej knižnice, kde sa niektorí ľudia zastavia na káve, iní len pohľadom na čudnej skupine ľudí so slúchadlami. Inscenácia akoby nemala zámer prepojiť príbeh s autentickým dianím v priestore, v ktorom sa odohráva.
Divadlo Back to Back pracuje s mentálne postihnutými hercami, vzbudzujú skôr nechcenú pozornosť, ktorú pri charaktere príbehu a nastavení hry nevyužívajú vo svoj prospech.
Žánrovo eklektické
To, čo zažili divadelnícj na Push festivale, bola predovšetkým pozoruhodná divácka účasť (vzhľadom na rozsah festivalu a neslávnu povesť Vancouveru ako divácky nevďačného mesta). Ako priznáva jeho riaditeľ Norman Armour, je to žánrovo odvážny eklektický festival, ktorého spájajúci element je neuchopiteľný. Je ním najmä to, čo divákov osloví, strhne, zasiahne. Čo ich núti prísť na ďalšie predstavenie, aby prežili čosi podobné.
Autor: Natália Bokníková (Autorka je publicistka)
