Vyhrať súťaž CocaCola Popstar znamená prinajmenšom tri veci. Všimnú si vás médiá, dostanete sa na skutočne veľké pódiá a, predovšetkým, môžete vydať album. To je prípad kapely Peoples.
„Samozrejme, Peoples nie je gramaticky správne, ale ten názov sa páčil,“ vraví o svojej kapele spevák a frontman Robo Pospiš. O kapele, ktorá znie inak ako zvyšok slovenskej hudobnej scény: trochu ako elektro a trochu ako rokenrol.
Päť chalanov, ktorí sa dali dokopy v roku 2006 a zrazu zistili, že všetky tie roky skúšania po garážach a baroch mali zmysel. „Ten pocit, že sa ľady konečne pohli, je jednoducho super,“ hovorí Pospiš. Kapela sa dostane do kolotoča koncertov a nahrávania, na jej vystúpenia už nechodia len kamaráti a známi.
Samotná súťaž je však len prostriedkom. Podľa Peoples je však pokrytecké odsúdiť ju ako umelé vyrábanie hviezd. Nie je to žiadna SuperStar, kapely prichádzajú s vlastnými piesňami. „Je síce trápne tváriť sa ako hrdina, underground sú však len kapely, čo nevedia hrať alebo na to ešte nemajú,“ vysvetľuje Pospiš. Hudba je aj tak len zrkadlo, každý hudobník by chcel vidieť reakciu na svoje skladby.
Lenže až nahrávanie albumu je skúškou, či to kapela zvládne. Napríklad vychádzať sama so sebou, lebo byť päť týždňov zavretí v jednej miestnosti s producentom, to chce čosi viac ako len pár spoločných skladieb. „Vtedy sa zistí, či ste kapela, alebo len päť ľudí, ktorí spolu hrajú,“ zdôrazňuje klávesista Michal Zachar. Kapela, to je podľa Peoples beh na dlhé trate. „Ale len zlí bežci si uvedomia, že bežia,“ rýchlo dodáva Pospiš.
Ich debut Láska.Bolesť.Smútok.Viera produkoval Marek Rakovický z Lavagance. Jeho rukopis cítiť, Peoples znejú moderne. Tvrdia však, že nahrávania sa trochu báli. Len kapely bez predstavy o albume sa neboja, aký bude výsledok.
Ten dopadol v podobe dvanástich skladieb. Dvanásť nacvičili, dvanásť nahrali, dvanásť občas predvedú na koncerte počas práve prebiehajúcej Spolu S Nami tour (dnes koncertujú v bratislavskom Elame). Žiadne vyberanie z desiatok pripraveného materiálu. „Veď skladby, ktoré nie sú ono, ani nemá zmysel dokončovať,“ uzatvára Pospiš.
