Na prvý pohľad nenápadný a ničím výnimočný. Napriek, alebo možno práve vďaka výzoru „chlapca odvedľa“, sa stal jedným z najuznávanejších britských hercov, ktorého kariéra trvala závideniahodných sedemdesiat rokov: Sir John Mills.
Nepatril k tým umelcom, pri ktorých by sa fanúšičkám podlamovali kolená a stránky novín zapĺňali detaily z jeho súkromia. Radšej sa držal teórie, že dobré sa chváli samo.
Za svojich viac ako stodvadsať filmových úloh a divadelné umenie si zaslúžil uznanie kritiky aj divákov. Sir John Mills bol považovaný za herca, ktorému nerobí problém zvládnuť široké spektrum charakterov. V rebríčku dvadsiatich najlepších britských hercov obsadil deviate miesto za takými menami ako Anthony Hopkins, Sean Connery či Michael Caine a jeho smrť oplakala aj samotná kráľovná matka.
Jasná voľba
John Mills, celým menom Lewis Ernest Watts Mills, sa narodil 22. februára v roku 1908 v anglickom Norfole.
Vraj už veľmi skoro zistil, že herectvo bude preňho povolaním, či skôr poslaním na celý život. Nepochybne ho v tom ovplyvnila aj mama, manažérka v divadelnej oblasti, či staršia sestra Annette, ktorá bola v 50. rokoch minulého storočia hviezdou televízneho programu BBC pre deti Muffin the Mule.
Naopak, veľmi nadšený jeho voľbou nebol otec, riaditeľ miestnej školy, ktorý naliehal, aby sa venoval niečomu „serióznemu“. Neuspel, pretože John už v dvadsiatich rokoch odišiel do Londýna, aby herectvo skúšal na divadelných doskách.
Z tanečníka herec
Jeho prvé pokusy mali bližšie k tanečnému umeniu, v ktorom sa zdokonaľoval v londýnskej Zelia Raye's Dancing School. Odtiaľ bol už len skok na muzikálové dosky, kde mal svoju premiéru v hre The Five O'Clock girl v roku 1929.
Hoci bol iba zboristom, neunikol pozornosti vynikajúceho herca a dramatika Noela Cowarda. V mladom chlapcovi rozpoznal talent a aj vďaka nemu mu na konte pribúdali divadelné úlohy. Potlesk a uznanie si zaslúžil napríklad za stvárnenie hlavnej postavy v adaptácii hry Johna Steinbecka O myšiach a ľuďoch koncom tridsiatych rokov. Jeho stúpajúcu hviezdu si postupne začali všímať aj filmoví tvorcovia, Millsovi však skrížila cestu druhá svetová vojna a v roku 1939 musel narukovať. No pre zlý zdravotný stav sa po dvoch rokoch mohol vrátiť späť k svojmu milovanému herectvu.
Bola to však paradoxne práve vojna, ktorá mu pomohla v jeho kariére, keďže sa stal hviezdou filmov z tohto obdobia. Zväčša v nich stvárňoval vojakov či letcov, ktorí sa vďaka svojmu čestnému správaniu a odvážnym činom stali hrdinami. Svoje uplatnenie však našiel v mnohých kriminálnych, komediálnych aj dobrodružných snímkach.
Za jednu z jeho životných „nevojnových“ úloh sa považuje postava vo filmovej adaptácii románu Charlesa Dickensa Veľké nádeje z roku 1946.
Zlatú sošku Oscara držal v rukách až o dvadsaťpäť rokov neskôr ako najlepší herec vo vedľajšej úlohe vo filme Ryanova dcéra.
Svadobné zvony zazvonili po šesťdesiatich rokoch
Paradoxom pritom je, že John Mills sa stal jedným z mála otcov, ktorých na oscarovom pódiu predbehla ich ratolesť.
Jeho dcéra Hayley totiž vyhrala Oscara už v roku 1961 za film Pollyanna. V jeho hereckých šľapajach sa vydala aj ďalšia dcéra Juliet, okrem nich mal s druhou ženou Mary Hayley Bell ešte syna Johnathana.
Manželstvo s dramatičkou okolie považovalo za idylické. Obaja to dokázali v roku 2001, keď sa vzali „druhýkrát“ a Mills tak splnil manželkino želanie mať svadbu v kostole.
Prvýkrát sa totiž brali počas druhej svetovej vojny a pre krátku priepustku sa dostali iba na radnicu. Herec po druhom sobáši s typickým suchým britským humorom konštatoval: „Prvých šesťdesiat rokov je najhorších. Dúfam, že teraz to bude už iba lepšie.“
Mary sa oňho obetavo starala aj s pribúdajúcimi zdravotnými problémami so zrakom a sluchom a určite aj vďaka nej sa dožil 97 rokov.
K jeho smrti 23. apríla 2005 sa vyjadrili mnohé známe osoby spoločenského života. Napríklad Tony Blair ho opísal ako „vynikajúceho herca, skutočného džentlmena a dobrého priateľa. Niekoho, vďaka komu môžeme byť hrdí, že sme Briti“.
