ROZHOVOR

Dušan Jamrich - mama mi povedala: Syn môj, si strašné drevo

Keď pred ženami strednej a staršej generácie spomeniete jeho meno, povedia: „To bol veľký fešák." A dodajú: „Ešte aj stále je." Je predovšetkým skvelý herec a recitátor. Slovenské národné divadlo mal však možnosť vychutnať si aj ako jeho riaditeľ...

Keď pred ženami strednej a staršej generácie spomeniete jeho meno, povedia: „To bol veľký fešák." A dodajú: „Ešte aj stále je." Je predovšetkým skvelý herec a recitátor. Slovenské národné divadlo mal však možnosť vychutnať si aj ako jeho riaditeľ. Hovorí o sebe, že je workoholik. Na to, aký bol, si zaspomína v televíznej retrošou Milana Kňažka Takí sme boli. Aký teda bol a aký je DUŠAN JAMRICH?


Zamlada vás prezývali „Tyčka", lebo ste boli chudý, vysoký. Aj teraz vám tak ešte kolegovia hovoria?

Iba spolužiaci.

Pôsobíte ako uzavretý človek. Ste taká komplikovaná osobnosť?

Nemyslím si, že som komplikovaná osobnosť. Nie som ani veľký extrovert, ale nie som uzavretý.

Nedávno pri nakrúcaní relácie Slovenskej televízie Takí sme boli vás rozveselil až režisér Jozef Bednárik, ktorý tam prišiel na vaše želanie ako hosť.

No tak, Bednárik je slniečko. A má schopnosť vtipne glosovať.

Ste spolužiakmi z VŠMU. Čo všetko vás spája?

Máme habadej spoločných spomienok. Chodievali sme spolu do Prahy pred začiatkom školského roka na divadelné predstavenia, ktoré si dodnes živo pamätám, boli to obrovské zážitky, z ktorých čerpám aj po tých rokoch. Ja som išiel k nim cez vianočné sviatky, on prišiel k nám, kamarátili sme sa. A hlavne sme boli spojení prácou, navzájom sme si hovorili, čo treba čítať a tak.

Takí sme boli je spomienková relácia. Spomínate rád?

Niekedy aj spomínam rád, ale neutiekam sa do minulosti. Hoci niektoré veci si, samozrejme, pamätám. A niektoré si pamätám i proti svojej vôli.

Napríklad?

Tie nepríjemnejšie veci by človek rád - dajme tomu - zabudol. Ale niekedy je dobre si pamätať aj to zlé, aby sme sa z toho dokázali poučiť. Veľmi sa však neutápam v minulosti, skôr dopredu sa treba pozerať. Ako hovoril Štúr: Nazad cesta nemožná, napred sa ísť musí.

Na čo najradšej spomínate?

Celá vysoká škola bola nádherná, to bolo úžasné obdobie.

A detstvo?

Vybavuje sa mi štvrť pod Slavínom, kde bolo málo rodinných domov, veľa záhrad, dnes je to úplne naopak. Pamätám sa na časy, keď sa dalo sánkovať od Slavína až po Palisády, na časy, keď na ulici parkovalo jedno jediné auto, na časy, keď poštu roznášali konské povozy - nosili balíky - a na časy, keď sa ľad kupoval do ľadničiek. Ešte neboli chladničky, ale do sieťovky sa kúpil nasekaný ľad a ten vydržal tak dva-tri dni.

Takže si pamätáte ešte idylický obraz Bratislavy.

Bol som decko a pre mňa bola príjemná.

Akých hercov ste obdivovali?

Dibarboru, Gregora , Filčíka, Chudíka, ako stredoškolák som videl predstavenie Traja mušketieri, kde hrali Marián Labuda, Stano Dančiak, Pavol Mikulík a Ľubo Roman. To sa mi veľmi páčilo.

Chodili ste do kina?

Často - chodil som do nonstop kina, potom sa premenovalo na kino Čas. Vtedy ma, pochopiteľne, zaujímali grotesky z obdobia nemého filmu. Ale prvé, čo si tak pamätám, čo som už viac vnímal, boli filmy s Marcellom Mastroiannim a Sophiou Lorenovou.

Kedy ste si povedali, že sa stanete hercom?

To som si nepovedal. Vyskytol som sa v ochotníckom Divadielku Za rampami a tam som dostal impulzy od poslucháčov VŠMU Stana Párnického, Pištu Havlíka, Ľuba Vajdičku, boli tam aj Bednárik a Dušan Kaprálik. Z toho vyplynulo, že som sa prihlásil na VŠMU.

Niekto vám vyslovene povedal, že máte talent?

Nie, vtedy som zažil traumu, lebo mama ma videla hrať a povedala: „Syn môj, si strašné drevo."

Prijímačky na VŠMU ste robili dvakrát a až na druhý rok ste začali v škole študovať. Ako to bolo?

Prijali nás, ale boli sme iba dvaja - Zuza Cigánová a ja. Tým pádom neotvorili ročník, takže sme o rok museli robiť znova prijímacie skúšky.

Zuzana Cigánová tvrdí, že práve s vami sa pred kamerou prvý raz bozkávala. Pamätáte si to?

Policajtská odpoveď - nedokážem, vzhľadom na vek, vyvrátiť ani potvrdiť.

Druhú prihlášku ste si dali na žurnalistiku a keďže pred štúdiom žurnalistiky sa chodilo najprv na ročnú prax, ocitli ste sa v tlačiarni. Čo ste tam robili?

Obťahoval som. Odlieval som olovo, lebo vtedy sa ešte nerobilo digitálne, rozmetával som sadzbu, odlial som to do takých šúľkov a hranolčekov a potom z toho na stroji sádzali jednotlivé články a to sa muselo obtiahnuť. Korektor opravil chyby a zasa sa to muselo dať sadzačovi na stôl a ten chyby podľa obťahu, na ktorom boli vyznačené, opravil v sadzbe.

Aj vás bavila tá práca?

Ja som bol mimoriadne spokojný, pretože som mohol čítať všetky časopisy aj knižky na export, čo sme tam tlačili. Počítal som si tam dosť.

Mimochodom, bolo to vraj v tlačiarni na dnešnej Lazaretskej ulici, kde teraz sídli naše vydavateľstvo - vydavateľstvo Petitpress.

Áno, presne tam som pôsobil.

Neľutujete, že ste sa nestali žurnalistom?

Je zbytočné o tom uvažovať. Bola to jedna z možností, keby ma neboli prijali na herectvo, zrejme by som sa uchádzal o novinársku profesiu. Slohy som písal vždy dobré.

V detstve ste aj športovali?

Áno, ako chlapec na deväťročenke som chodil hrávať futbal na Červenú hviezdu. Tam pôsobil ako tréner Arnošt Hložek, ale veľmi rýchlo som odtiaľ prešiel na volejbal a tam ma trénoval úžasný volejbalista a úžasný človek Bohuš Golián. Do toho prišla Vysoká škola múzických umení a školu sme mali naozaj od rána do noci, lebo keď sme nemali hodiny, tak sme cvičili, skúšali sme dialógy, výstupy, scénky. Preto už som nemohol chodiť pravidelne športovať.

Teraz športujete?

Práve som bol v bazéne, dve hodiny.

Cvičíte aj doma na orbitreku?

Ale áno.

Tvrdíte, že ste boli väčšie drevo ako Bednárik. Naozaj?

To je prirodzené, pretože vzhľadom na svoju fyziognómiu alebo stavbu tela, on bol vrtký, jeho gestá pôsobili prirodzene, zatiaľ čo my dlhší máme naozaj problém, čo s tými hnátmi. Pán profesor Zachar ma dokázal uvoľniť, naučil nás mať rád javiskový priestor, do ktorého herec ide, aby sme sa nebáli. No a pán profesor Huba, otec Maťa Hubu, nás zasa uhladil. Ale začiatky boli tvrdé. Tak to asi má byť.

Vašou častou hereckou partnerkou bola Zdena Studenková. Aká je partnerka?

Mimoriadne zodpovedná. Profíčka. So Zdenou sme nemali nijaký problém, na čom sme sa dohodli, to dodržala, s ňou sa výborne robilo. Viete, to je ťažko vysvetľovať, my sme robili veľa v televízii a vtedy sa muselo veľmi rýchlo urobiť veľa strán scenára. Stostranového Macbetha sme urobili za štyri dni. Skúšali sme v divadle, poobede sme robili televíziu a večer sme hrali. Tých 25 strán sme za deň museli natočiť na záznam. Museli sme byť vždy pripravení, nedalo sa špekulovať, váhať a tápať.

Niekedy ste vraj boli naraz aj na troch kanáloch, za čo ste dostali dištanc.

Raz sa to stalo. Robili sme inscenácie počas celého roka, ale oni to naraz odvysielali, v jeden vianočný večer, na federálnom kanáli, aj na českej a slovenskej dvojke. Zrejme potom niekto závidel.

Ako ste sa dozvedeli, že máte dištanc?

Veľmi tajne. Vtedy vytiahli aj lož o mojom otcovi, že vraj nebol v Povstaní. Nakoniec vysvitlo, že môj otec bol v Slovenskom národnom povstaní, dokonca oddiel v bojovej oblasti Kordíky niesol jeho meno - Jamrich. Mal aj plno vyznamení, ale to som zistil až po jeho smrti.

Nikdy s vami o tom nehovoril?

Bol skromný, pokiaľ išlo o túto tému. Aj moja mama bola v Povstaní. Keď si potom vybavovala dvestopäťdesiatpäťku (pozn. red. - zákon, ktorý umožňoval získať účastníkom Povstania určité výhody), rozhodovali o tom bývalí gardisti. Vždy sa našli takí, čo prevracali kabáty. Otec asi považoval účasť v povstaní za svoju prirodzenú povinnosť. Moji rodičia neboli ľudia, ktorí by sa tým vyťahovali.

Istý čas ste v Slovenskom národnom divadle pôsobili nielen ako člen činohry, ale aj ako riaditeľ. Neprekážalo vám, že ste sa nemohli naplno venovať hereckej práci?

Pochopiteľne, že som mal ten pocit, ale vedel som, do čoho idem. Mňa manažérska práca bavila, tá organizácia bola funkčná a dosiahla výrazné úspechy v zahraničí vrátane etablovania sa v európskych divadelných štruktúrach, v organizácii európskych divadelníkov, ako je Európsky divadelný konvent (ETC). Dokonca sme mali možnosť - a to bola manažérska výzva - usporiadať v mimoriadne krátkom čase v Bratislave festival. Na to rád spomínam. Pochopiteľne, že herecká duša, herecký mozog a telo chceli viac. Ale riaditeľská práca je „full time job", od rána do večera. Hral som dáke postavy, ale nehral som toľko, koľko by som v skutočnosti chcel. Nedalo sa, keď som mal ťažkú hru, tak som si zobral ako riaditeľ voľno, aspoň v generálkový týždeň.

Postoj kolegov k vám sa nezmenil?

U väčšiny nie. Prevažnej. A prečo by sa mal?

Nespomínate na časy svojho riaditeľovania ako na obdobie nezáživného papierovania. Zdá sa mi, že ste sa v tom našli.

Tak papierovanie je papierovanie, na to som mal okolo seba schopných ľudí a tí najschopnejší boli aj mimoriadne schopnými úradníkmi. Štábna kultúra jednoducho musí existovať, to sa v príspevkovej organizácii inak ani nedá. A štábnu kultúru, napríklad vďaka ekonomickému riaditeľovi Tiborovi Svierčikovi, sme mali kvalitnejšiu ako ministerstvo. To rozhodne. Ale nie je to len o papierovaní, je to aj o istom názore na smerovanie divadla, na to, ako má divadlo vyzerať - že to má byť repertoárové divadlo súborového typu. A ak sa ho podarí udržať, ak k tomu prídu dobré premiéry, ak sa podarí, nielen riaditeľovi, ale aj všetkým zúčastneným, nájsť nové talenty, nových ľudí, vyskúšať ich, pritiahnuť ich a prijať do divadla, tak nastúpi aj radosť z roboty. Nezabúdajte, že som to robil - najmä v tom prvom období - v čase, keď sa prudko menili podmienky. Začala sa liberalizácia cien, prudko stúpali náklady - na materiál, energie. Tomu sme sa museli prispôsobiť, museli sme zrušiť falošné rovnostárstvo v odmeňovaní, museli sme sa naučiť ľudí motivovať.

V SND hrozilo po revolúcii niečo podobné ako na Kolibe?

Divadlo sa, našťastie, nerozpadlo. Samozrejme, muselo sa modifikovať, prispôsobiť sa novým výzvam. Muselo sa zefektívniť aj personálne a nachádzať nové obzory, nielen doma, ale aj v zahraničí. Po roku 1993 sme sa začali pravidelne, častejšie ako kedykoľvek za spoločného štátu, stretávať s Českým národným divadlom, vo všetkých troch súboroch. A na to som hrdý a pyšný, že to vyšlo. Teraz už do mnohých českých divadiel chodíme na výmenu, na skusy. Vedeli sme, že zrušiť sa dá všetko veľmi ľahko, ale verejnoprávna televízia a Koliba sú dôkazom toho, že keď sa raz niečo zruší, veľmi ťažko sa nachádza cesta späť ku kvalite, k umeniu a tvorbe. Zachovanie určitej kontinuity bolo nevyhnutné. Myslím, že to sa podarilo.

Aj v televízii ste po novembri 89 niečo zachraňovali?

Tam som veľmi ostro a vehementne zachraňoval situáciu, keď nám prílišní radikáli, pseudoradikáli, chceli zrušiť seriál Štúrovci. Nakoniec ho skrátili, z deviatich na päť dielov. Niektoré, aj dobré scény, vypadli.

Prečo?

No, lebo boli „najmúdrejší" na svete.

Boli to finančné dôvody?

Nie. Boli také názory, že je to komunistický seriál, čo nikdy nebola pravda, ani pred novembrom, ani po novembri. A mysleli si, že keď sa nenakrútia Štúrovci, získajú obrovské peniaze na nakrútenie niečoho iného, čo tiež nebola pravda, lebo do Štúrovcov sa už investovalo, do kostýmov, dekorácií. To bola hlúposť duševných bezzemkov.

Teraz divadlo funguje podľa vašich predstáv?

Je prirodzené, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Moje predstavy nemôžu byť totožné s predstavami niekoho iného. Odovzdal som alebo odovzdali sme fungujúcu a funkčnú organizáciu. Bolo a je na čo nadväzovať.

A váš vzťah k novej budove?

Pozitívny! Urobil som všetko pre to, aby sa časť budovy - činohra nezbúrala, nezničila, nevyhodila na smetisko vrátane ušľachtilej nemeckej ocele. Mimochodom, bola tu hydraulika za stoosemdesiat miliónov. Nechcel som, aby s to premenilo na nejaké kaviarničky, kiná a polyfunkčný hybrid vrátane predajne párkov - ten projekt som videl a vtedy ma obchádzala hrôza. Som nesmierne šťastný, že to takto dopadlo.

Vo voľnom čase rád kosíte?

Áno, relax.

A už nič iné?

Nerozumiem otázke - čo by som ešte mal vo voľnom čase robiť - lebo ja som workoholik. Takmer denne dabujem, hrám v divadle a keď skúšam, tak naozaj nemám čas na nič. Som rád, keď si pri tom nájdem čas na kosenie alebo na plávanie.

V relácii Takí sme boli vás televízni diváci uvidia aj recitovať. Ľudia zo štábu vraj mali pri nakrúcaní zimomriavky na tele, pre všetkých v štúdiu bol váš prednes veľký zážitok.

Som vďačný za tú chvíľu...

V tej chvíli ste sa vraj úplne zmenili.

Nie, že som sa zmenil. To je profesionálna nutnosť ísť básňou a s tým, čo chcem povedať. Možno dovtedy som sa tváril inak, lebo som nevidel dôvod na smiech a keď človek premýšľa, tak to bolí, je vážnejší. Ale keď recitujete alebo hráte, tak musíte ísť s duchom toho, čo chcete povedať, a toho, čo chcel povedať básnik. Nedá sa hrať alebo recitovať a ukazovať, ako ma nebaví moja profesia.

Myslíte si, že v dnešných časoch ľudia stoja o poéziu?

Ja si myslím, že ľudia stoja o poéziu. Samozrejme, nie je to masový žáner. Ale poézia sa presťahovala, nie je možno v knižkách, ale je v mnohých pesničkách. Kamil Peteraj, Boris Filan - to sú básničky. Nohavica - to sú nádherné básne. Leonard Cohen - to sú nádherné básne. Vysockij - to sú básne. Spievané. No name takisto.Veď ich denne počúvate z rádia, niektoré texty sú veľmi dobré a sú básňami. Kto nechce počúvať poéziu, nemusí.

Poézia a básnici teda nie sú na vyhynutie?

Určite nie.

Viete si predstaviť, že by dnes bola taká relácia ako kedysi Nedeľná chvíľka poézie?

Ja si to viem predstaviť všade inde, len nie v Slovenskej televízii. Lebo tam o tom zrejme dlhé roky rozhodujú duševní bezzemkovia - to tam môžete napísať. Pretože už nič lacnejšie ako Nedeľná chvíľka poézie nemôže byť. Nech mi nehovoria, že náklady by boli veľké. Stále stretávam ľudí, či u nás, či v Čechách, ktorí sa ma pýtajú: Kde sú vaše televízne pondelky, kde sú vaše chvíľky poézie? Opýtať sa treba duševných bezzemkov, ktorí o tom roky vo verejnoprávnej televízii rozhodovali.

Dušan Jamrich (1946)

Po štúdiu na gymnáziu pracoval rok v Polygrafických závodoch. Po absolvovaní štúdia herectva na VŠMU v Bratislave (1970) sa stal členom Činohry SND, kde pôsobí dodnes. Za 33 rokov tu stvárnil vyše 80 postáv, medzi najvýznamnejšie však patria veľké mytologické či historické postavy klasického repertoáru (Jochanan v Hviezdoslavovej dráme Herodes a Herodias, 1970; Haimon v Sofoklovej Antigone, 1971; Adam v Hacksovej hre Adam a Eva, 1977; Kráľ Richard II. v rovnomennej Shakespearovej historickej hre, 1980; Orestes v Goetheho Ifigenii v Tauride, 1982; Princ Fridrich Homburský v rovnomennej Kleistovej hre, 1983; Sir Thomas More v Boltovej dráme Človek pre všetky časy, 2001).

Po smrti Miloša Pietora v roku 1991 sa Dušan Jamrich stal riaditeľom (neskôr generálnym riaditeľom) Slovenského národného divadla. V roku 1996 ho z funkcie odvolal minister kultúry Hudec. Jeho odvolanie sprevádzala kompromitačná kampaň ministerstva kultúry, útoky médií a protesty divadelníkov, ktoré po čase vyústili do štrajku. Po voľbách v roku 1998 sa Dušan Jamrich opäť vrátil do čela SND. Pôsobil aj ako docent na Vysokej škole múzických umení a vychoval celú generáciu hercov. Pedagogickú činnosť zanechal po nástupe do riaditeľskej funkcie v SND. V roku 2002 ho zvolili za viceprezidenta medzinárodnej organizácie ETC (Európska divadelná konvencia), ktorá združuje 35 divadiel z 22 krajín Európy (Činohra SND je členom ETC od roku 2000).

Množstvo príležitostí dostal Dušan Jamrich aj v televíznych inscenáciách a filmoch, verejnosť si ho asi najviac pamätá jako Ľudovíta Štúra z viacdielneho filmu Štúrovci. Z televíznej tvorby spomeňme aspoň to najvýznamnejšie: Parížski mohykáni (TV seriál, 1971), Madame Favart (1974), Ruy Blas (1979), Eugen Onegin (1979), Barbora Rösselová (1979), Faidra (1980), Mojmír II. (1981), Macbeth (1981), Geľo Sebechlebský (1981), Život bez konca (TV seriál, 1982), Radosť žiť (1983), Heloisa a Abelard (1983), Povstalecká história (TV seriál, 1984), Ideálny manžel (1985), Don Carlos (1986), Henrich IV. (1987), Štúrovci (TV seriál, 1991), Herodes a Herodias (1996)

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  2. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  3. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  4. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  5. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  6. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  7. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  8. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  9. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  10. Inteligencia vo všetkom
  1. Poslanci dnes dali jasne najavo, že plot na námestí nechcú
  2. HB Reavis so silnými výsledkami za rok 2016
  3. 3 šťavnaté spôsoby, ako povzbudiť výkon mozgu
  4. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  5. Budúcnosť EÚ a inteligentných miest
  6. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  7. Ekonomický a účtovný softvér Humanet oslavuje
  8. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  9. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  10. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 24 875
  2. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 593
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 6 524
  4. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 444
  5. 5 krokov k vlastnému bývaniu 6 283
  6. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 4 894
  7. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 4 290
  8. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 3 684
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 2 953
  10. Moderný bungalov očami mladých architektov 1 566

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Milan Kňažko: Fico klame, keď tvrdí, že nevedel, kam sa sťahuje

Keď nie ste aktívny v obrane svojich práv, prídete o ne, tvrdí MILAN KŇAŽKO.

DOMOV

Pri kontrole pošty sa Danko môže pozrieť do zahraničia

Preverovanie zásielok robí aj pošta. Obálky však neotvárajú.

KOMENTÁRE

Bez Radičovej, bez Kisku a bez obáv: v čom majú Mihál s Beblavým nevýhodu

Postačia úroveň a normálnosť na úspech v politike? Alebo budú práve naopak, hendikepom?

Neprehliadnite tiež

Svedectvo normalizácie popísal vlastnou krvou

Výstava diel Igora Kalného pripomína výročie jeho predčasnej smrti.

Zneužívanie moci. Slovenský vývozný artikel, z ktorého sa svet bude učiť

O film Učiteľka je záujem, predal sa do Taiwanu aj Ameriky.

Orhan Pamuk: Som zo stavu vo svojej krajine smutný

Najznámejší turecký spisovateľ bol hviezdou budapeštianskeho knižného festivalu.

Gorillaz napodobňovali Pokémon Go. Nový album predstavili aj na Slovensku

Animovaná kapela dokazuje, že raz budú z hudobníkov len hologramy.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop