tom, že sme sa sem narodili a veľa vecí nám nikto nepovedal, a že na niektoré z nich vôbec neprídeme.
Niekoľko rokov ste prevádzkovali v Trnave súkromnú galériu. Ako to išlo?
„Chceli sme predstavovať práce výtvarníkov z trnavského regiónu, ponúkať dobré veci. Selektovali sme, nerobili sme to systémom kto si zaplatí, môže vystavovať. Postupne sme zistili, že s malou výnimkou umelci, o ktorých sme mali záujem, necítia veľkú potrebu tvoriť a vystavovať. Okrem toho, priestory sme mali v pasáži na poschodí. Pre návštevníkov sú to často neprekonateľné bariéry.“
Prečo?
„Často sa mi zdá, že ľudia, ktorí si myslia, že výtvarnému umeniu rozumejú, akoby ho nedokázali zrozumiteľne priblížiť. Mám problém s kurátormi alebo kunsthistorikmi, ktorí ovplyvňujú výtvarné dianie.“
V čom?
„Napríklad, keď sa povie van Gogh, tak len mávnu rukou a povedia, toho všetci poznáme. No keď si ho človek znova a znova pozrie, vždy ho môže vidieť inak. Aj tak možno hľadať cestu k porozumeniu výtvarného umenia. Takáto štafeta mi však u nás akosi nefunguje. Možno je to tým, že som autodidakt.“
Nemáme mená, o ktoré sa dá oprieť?
„Martin Benka to pre mňa nie je.“
Okrem neho nikto iný?
„Nedá sa povedať, že by tu nikto nebol. Ale myslím štafetu v zmysle, že Hundertwasser je tu preto, že bol Klimt. Alebo, že česká maľba sa začína okrem iného majstrom Theodorikom.“
Do akej miery môže hodnotu výtvarného diela ovplyvniť životný príbeh jeho autora?
„Je dosť určujúci. A je veľa postáv, ktoré majú svoju malú mytológiu. Najlepšie je, keď sa prejavia momenty, ktoré sú úprimné. Fascinuje ma, keď autor nevie, čo sú jeho obrazy zač, a zároveň cíti svoje limity.“
Kde ste prišli k záujmu o výtvarné umenie?
„Inšpirovali sme sa navzájom s priateľom J. V. na gymnáziu, vášnivo sme sa zaujímali o surrealizmus a dadaizmus. Týmto si ho dovoľujem pozdraviť. Nakoniec sme skončili pri reklame, čo je tiež dadaistické.“
Robili ste aj s postihnutými deťmi. Ovplyvnilo to váš vzťah k výtvarnému umeniu?
„Ovplyvnil ma práve odchod z pedagogickej brandže. Chcel som sa s rodinou usadiť a slušne bývať. Šiel som do reklamy a vyzeralo to, že mám maľovanie za sebou. Po šiestich rokoch som sa k nemu vrátil. Spĺňam si sen a chcem sa mu venovať.“
Ako sa pri maľovaní cítite?
„Obdobie predtým, keď som robil s postihnutými deťmi, bolo úžasné, ale vtedy išlo o ťažšie, depresívnejšie obrazy. Keď sa mi narodili deti, nabehli jasnejšie farby.“
Nie ste odkázaný na predaj svojich obrazov. Myslíte pri maľovaní na to, kde by váš obraz mohol visieť?
„Myslím viac na ľudí. A na svojich deťoch spoznávam, ako inak sa dá vnímať svet. Keď kreslia alebo maľujú, obdivujem ich, ako presne na sekundu vedia, kedy je ich obraz hotový. Samozrejme, je dobré, keď sa výtvarník zaujíma o to, kam sa jeho veci umiestnia. Človek sa predsa dáva všanc. Tým nechcem povedať, že som paintoman. Len to, že by mohlo mať zmysel živiť sa maľbou, keby sa ľudia viac zaujímali o to, čo si zavesiť na prázdnu stenu.“
Nemávate pocit, že vám v živote chýba akademické výtvarné vzdelanie?
„Mne nie, ale niektorým výtvarníkom pripadajú moje kresby príliš detské, jeden mi povedal, že jeho syn tak maľuje. Dojal ma aj istý človek na Bienále v Benátkach, kam pravidelne chodievam so staršími výtvarníkmi. Keď sme vystúpili z autobusu, bez pozdravu sa opýtal: vy ste čí žiaci?“
