VIEDEŇ. Novinový papier nikdy nevystihne to, čo sa v piatok večer udialo vo Viedni. V tamojšom Vienna Center vystúpil legendárny kanadský pesničkár Neil Young a v sále spôsobil skutočnú búrku. Je neuveriteľné, koľko má tento 62-ročný rocker energie. Všetky mladé kapely by mu mohli závidieť.
Rodinný podnik
Neil Young je na svojom Continental Tour 2007 – 2008. Minulý rok ho začal v Amerike a Kanade, teraz brázdi po Európe. V piatok sa priblížil k Slovensku. Tí, čo zmeškali v roku 1995 jeho koncert s Pearl Jam, si jeho vystúpenie nemohli nechať ujsť.
Jeho aktuálne turné je tak trochu rodinný podnik. Predkapelu mu robí manželka Pegi, hudobníci sú jeho najbližší priatelia. Young v minulosti striedal koncertné zostavy. Raz hral s rockovými Crazy Horse, potom s countryovými Stray Gators alebo soulovými Blue Notes. Tentoraz dal dohromady ľudí z rôznych táborov.
V rámci Continental Tour s ním na cesty vyrazil Ben Keith, pedalsteelista a gitarista, ktorý s ním hrá už od roku 1970. Basista Rick Rosas bol jeho pravou rukou na posledných albumoch. Ralphovi Molinovi sa v piatok dostalo najväčšieho aplauzu. Veď je členom Crazy Horse!
Trochu šafranu z archívu
Po Pegi, ktorá predviedla set priemerných country pesničiek, do haly vkráčala veľká postava v bielom saku. Zobrala si jednu z niekoľkých akustických gitár a sputila From Hank To Hendrix. Vzduchom sa začal šíriť príjemný magnetizmus. Kde sa to v tomto chlapíkovi berie? V čom spočíva tá jednoduchá genialita? Ťažko povedať, málokedy v minulosti som videl na pódiu takého slobodného človeka, ktorý sa na tento svet narodil preto, aby robil radosť ostatným ľuďom.
Neil si v prvej akustickej časti koncertu vyberal piesne podľa nálady. Po pódiu sa občas pohyboval ako niekto, kto zabudol, čo pred chvíľou chcel. Raz si zobral akustickú gitaru, potom si sadol ku klavíru, inokedy vytiahol prekvapivo bendžo a zahral nádhernú Mellow My Mind.
Výber piesní bol podmienený charakterom jeho aktuálnych vystúpení. Na tomto turné hrá aj nikdy nevydané skladby zo svojich bohatých archívov. Občas sa návštevníci jeho vystúpení čudujú, prečo polovicu piesní vôbec nepoznajú. Okrem klasických hitov ako Heart Of Gold, Don't Let It Bring You Down alebo After The Gold prišlo aj na neznáme rarity ako Sad Movies, Separate Ways alebo Love Art Blues.
Hromy a blesky
Ale to, čo nasledoval potom, bolo úplné peklo. Jeden príjemný koncert sa s úvodnými tónmi Mr. Soul, starého hitu ešte z časov Bufallo Springfield, premenil na elektrickú extázu, ktorá trvala skoro dve hodiny.
To je dôvod, prečo sa oplatí chodiť na jeho koncerty. Jeho sóla, zahrané až na doraz, robia z freedžezových hudobníkov absolútnych štatistov. Dlhé improvizované pasáže, pri ktorých šľahali z pódia hromy a blesky, nás pozývali na vnútorné cesty, kam by sme v hudbe bez neho nikdy nevyrazili. Down By The River hral možno tisíckrát, ale stále sa dokáže do tohto eposu položiť natoľko, akoby to bolo po prvý raz.
Dokonalá Hey Hey, My My obrátila sterilnú halu, pripomínajúcu naše kulturáky, naruby. A nezaostali ani jeho nové piesne z posledného albumu Chrome Dreams II. Napríklad Spirit Road alebo rozsiahla No Hidden Path, jeden z vrcholov piatkového koncertu.
Na záver ešte predstavil svoju „škoricovú dievku“ v Cinnamon Girl a potom si celá hala ešte zakričala na plné pľúca hymnickú Rockin' In The Free World.
A bol koniec. Nie tak úplne, ešte teraz mi znie v hlave geniálne sólo a hlavne veta: Hey Hey, My My/Rock'n'roll Will Never Die!