Adamov: Truc sphérique je mojou dom

Žilina 25. februára (TASR) - Občianske združenie (OZ) Truc sphérique, ktoré je iniciátorom a prevádzkovateľom kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie, ...

Žilina 25. februára (TASR) - Občianske združenie (OZ) Truc sphérique, ktoré je iniciátorom a prevádzkovateľom kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie, si minulý týždeň pripomenulo desať rokov od usporiadania prvého podujatia. Pri tejto príležitosti prinášame rozhovor s riaditeľom Stanice a jedným zo zakladateľov OZ Truc sphérique Marekom Adamovom.

Prečo ste zvolili práve názov Truc sphérique? Nebolo lepšie dať združeniu od začiatku zrozumiteľný názov, ktorý by ho jednoznačne charakterizoval?

Úplne na začiatku bol Truc sphérique len názvom akcie alebo názov zoskupenia priateľov. Z nášho pohľadu sa pod ním dalo predstaviť viac ako pod jednoznačným názvom. Prišlo by nám limitujúce, ak by sme sa volali "združenie pre kultúru alebo umenie". Manifest, prečítaný na prvom podujatí 21. februára 1998 v Makovického dome v Žiline bol tiež veľmi nejednoznačný - Truc sphérique je let našich sŕdc alebo ostrá zákruta alebo guľatá vecička. Akcia pozostávala z výstavy fotiek, obrázkov a obrazov, z koncertu a divadelného predstavenia, bola ale najmä stretnutím blízkych ľudí. Do registrácie občianskeho združenia 30. septembra 1998 sme pripravili ešte dve či tri akcie. Ostrov na nádvorí Považskej galérie umenia či Deň restí v Strečne s podtitulom Mávanie vlakom. Skôr happeningy, ale už plagátované, na ktoré chodili aj diváci.

Prvý oficiálny priestor malo združenie na Mariánskom námestí. Čo vás motivovalo získať ho a aké ste v ňom mali aktivity?

Na začiatku bola desať- až dvanásťčlenná skupina Robo Blaško, Hanka Lukšů, ja a ďalší ľudia, ktorí skôr či neskôr odišli. A prišli noví. V roku 1999 išiel Robo Blaško do Fínska na seminár v rámci programu Európskej únie Mládež pre Európu a keď sa vrátil, vzápätí sme začali robiť väčšie projekty. Napríklad medzinárodný projekt Labyrint v Banskej Štiavnici. A zrazu sme mali rozpočet 600-tisíc korún a už sme sa naozaj venovali organizovaniu kultúrnych akcií a projektov. V roku 2000 sme si prenajali priestor na Mariánskom námestí. A keďže Hanka Lukšů skončila školu ako prvá, tak sa na ňu nadizajnovala prvá celoročná aktivita - Detské ateliéry. Náš priestor, ktorý sa oficiálne volal Ateliér, mal najprv dve miestnosti, potom k nim pribudla tretia. A po usporiadaní štvrtého ročníka Ostrova nás prestalo baviť organizovať akcie v iných inštitúciách. V Ateliéri sme najväčšiu miestnosť odkrojili pre divadlo a koncerty. Volala sa 7,4 x 4,4 podľa rozmerov v metroch. Ponúkali sme v nej pravidelný program, na ktorý sa zmestilo aj 60 ľudí.

Postupne sa podujatia združenia rozrastali a priestory Ateliéru im začali byť malé. Vlastný priestor bol pravdepodobne iba otázkou času, ale predsa len, nebol presun Truc sphérique do železničnej stanice priveľmi odvážnym krokom?

Nápadov na priestor bolo veľa, jeden z nich napríklad v podkroví Považskej galérie umenia. To sme riešili dosť intenzívne na konci roku 2001 a začiatkom roku 2002. Dokonca sme už mali plány, ale potom prechádzala galéria pod správu VÚC a z plánov zišlo. Povedal som si, že galéria bude donekonečna pod politickým vplyvom a mohla sa zo dňa na deň otočiť úplne iným smerom. A boli by sme v jednej budove dve inštitúcie, ktoré nemajú nič spoločného. Stanicu sme našli tak, že som sa viezol s otcom v aute, hľadali sme prázdne sklady alebo fabriky. A na kruhovom nadjazde Rondel som si uvedomil, že stanica Záriečie pod ním je prázdna. Na prvý pohľad to bola úplná hlúposť, ale nápad bol príliš silný a už sa nedal zastaviť. Na komunikáciu bola stanica ideálny koncept. Železničná stanica zmenená na kultúrne centrum znie omnoho lepšie ako hocičo iné. Sen o vlastnom priestore sme mali dávno, ale v roku 2002 sme ho už potrebovali. Mali sme náplň i predstavu, ako by sme ho dokázali ufinancovať. Myšlienka premeny stanice bola silná a stále nás hnala. Každý deň bol nejaký malý krok smerom k tomu, že už je naša. A to stačí, aby ste pokračovali. Aj keď to nakoniec trvalo rok a ešte ďalší rok s papiermi, postupovali sme dopredu a boli jedna, druhá, tretia dobrá reakcia aj zo strany železníc. Trvalo to dlho, museli sme získať povolenie od veľa ľudí. Za prvý rok sme podľa mňa pretelefonovali iba na železnice 100-tisíc korún.

Kultúrne centrum Stanica ste vybudovali v priestoroch železničnej stanice. Ako ľudia na začiatku vnímali, že budete v stanici a ako to vidia dnes?

Z pohľadu moderného marketingu sme urobili chybu, že sme ju otvárali v takom stave v úplnej ruine. Z nášho pohľadu aktivistov išlo o jediné možné riešenie, pretože sme nemali žiadnu istotu, či sa rekonštrukcia rozbehne, či sa na ďalší rok dokončí. Mali sme iba istotu, že dokážeme uživiť naše aktivity, a tak sme ich v limitovanom priestore robili. Nevýhodou bolo, že mnohí ľudia prišli raz a keď videli podmienky, v ktorých sa nachádzame, druhýkrát už neprišli. Pridali sme si robotu o rok či o dva ich presvedčiť, že už to tak nie je. Pre veľa ľudí sa Stanica na začiatku zafixovala ako ruina, zaprášená, stará, rozbitá budova, v ktorej sa s troma svetlami a jedným reproduktorom niečo deje. Istotou bola malá skupina ľudí, ktorá chodí na akcie podľa programu, bez ohľadu na podmienky chceli predstavenie alebo koncert vidieť. Ale významná časť ľudí chodí na akcie kvôli blízkosti k domu, kamarátom, dobrému baru či zaujímavému servisu. Asi by sa to malo robiť úplne inak - otvárať v plnej sláve a nie v úplne prvotnom nápade. Ale vtedy sme nemali inú šancu. Navyše hrozilo, že ak by sme sa zaoberali iba rekonštrukciou, nemali by sme čo robiť. To bola práca možno pre jedného, dvoch ľudí, ale nie všetci v Stanici alebo v Truc sphérique majú o rekonštrukciu záujem. Ja som sa pretransformoval na vedúceho stavby, ale ostatných to nie vždy ťahalo. Dokázali to pochopiť, riešiť ako dôležitú vec alebo občas prispieť, pomôcť, robiť s dobrovoľníkmi či so sponzormi. Ale aj ako kultúrna organizácia sme sa nerozpadli a udržali si kontinuitu programu. Keď si predstavím, že by sme dva, tri roky nerobili nič, iba rekonštruovali, boli by sme úplne na nule. Takto sme predsa len aspoň pre základ publika udržali kontinuitu. Máme divákov, ktorí boli na úplne prvej akcii v roku 1998 a nevynechali nič, prešli celým Ateliérom na Mariánskom námestí a teraz sú na Stanici. Je však veľa ľudí, ktorí netušia, akým spôsobom sme prišli do Stanice.

Stanica a cestujúci. Ako vnímate vzťah s cestujúcimi na lokálnej trati medzi Žilinou a Rajcom a ako vnímajú cestujúci vás?

Na začiatku sme sa chceli viac hrať s verejným priestorom. Nakoniec to dopadlo asi tak, ako na každej stanici - cestujúci sú tu, a my sme radi, ale veľká interakcia medzi nami nie je. Mnohí z nich majú možno s našou Stanicou nejaký problém, je pre nich zvláštnym miestom. Hlavne prvé dva roky boli pre nich náročné. Nemohli chodiť do budovy pre stroje a prach. Dnes majú všetci úžitok z jej čistoty, opravenej budovy, môžu si sadnúť vo vnútri aj vonku. Cestujúcich je viac, ako ich bolo v čase, keď sme rekonštrukciu začínali. Pre veľa ľudí sú stanice väčšinou nepríjemným smradľavým miestom, cez ktoré musia prejsť, keď chcú ísť na vlak. U nás je cestujúcich, ktorí sa stavia, omnoho viac, než inde.

Kultúrne centrum Stanica je unikátny priestor. Koľko podobných priestorov funguje v rámci Slovenska? Komunikujete, vymieňate si skúsenosti a programy?

Mení sa to, ale nezávislé kultúrne centrá ako naše sú tri-štyri. Ďalšie sú jednoúčelové, robia napríklad iba koncerty alebo iba výstavy. Po boome, ktorý narazil na tvrdý odpor "systému", sa ich počet stabilizoval. Je dobré, že si viac a viac vymieňame program, viac a viac komunikujeme. Nedávno v Košiciach prišiel pokus založiť konečne platformu nezávislých kultúrnych inštitúcií a myslím si, že tadiaľto pôjde cesta. Že sa naša spolupráca dostane aj na inštitucionalizovanú úroveň. Nebude len neformálnou výmenou, ale bude mať aj podobu oficiálnej platformy, ktorá sa môže stať komunikátorom s ministerstvom alebo s novinármi. Môže lobovať a navrhovať zmeny a s podpisom desiatich organizácií bude mať väčšiu kompetenciu. Sú aj priestory, ktoré zanikli, kým sme my fungovali. Napríklad divadlo Stoka. Nebolo len divadlom, ale aj vlajkovou loďou nezávislej kultúry. A kým sme my rástli, oni postupne pod tlakom zanikali.

Od začiatku ste deklarovali, že Stanica je "kultúrna fabrika", úplne mimo tradičnej kultúry. Ľudia vás momentálne začínajú vnímať už ako zapísanú inštitúciu. Dostávate sa do stretu s tradičnou kultúrou?

Som rád, keď niektoré veci predbiehame, alebo predskakujeme, lebo presne na to podobné centrá ako Stanica majú slúžiť. Sú laboratóriami, kde sa niektoré novšie prístupy testujú a kde sa overuje ich funkčnosť. V Truc sphérique nikdy nebolo jedno umenie najdôležitejšie zo všetkých na úkor ostatných, vnímali sme to od začiatku ako celok. V umení, ktoré je naším záujmom, hľadáme ľudí, ktorí hľadajú. Ktorí hľadajú v obsahu, ale hľadajú aj vo forme. Lebo forma vytvára jazyk alebo prostriedok komunikácie inému obsahu. Keď je obsah nový a máte ho povedať na priestore klasickej formy, je to veľmi ťažké. Jazyk je dôležitý a výber jazyka už určuje obsah. Preto sa experimentuje aj vo forme a preto my máme radi umelcov alebo ľudí, ktorí sa snažia hľadať jazyk znovu a znovu a idú naprieč žánrami alebo naprieč rôznymi prístupmi a nezastavujú sa v tom, čo funguje. Nie je na tom nič zvláštneho a kto iný, keď nie my, by sme sa mali týmto zaoberať. Robíme najviac s mladými umelcami, pre ktorých je hľadačstvo prirodzenejšie, pretože je súčasťou ich skúšania a vymedzovania sa.

Stanica oslovuje prioritne ľudí do určitej vekovej hranice. Ako vnímate fakt, že vaša činnosť je pre nich príťažlivá a pre ľudí od určitej vekovej hranice už iba vtedy, ak si nájdu niečo, čo ich zaujíma?

Mám pocit, že v zahraničí to tak nie je a ide možno skôr o generačný problém na Slovensku. Možno by sociológovia vedeli povedať, prečo dospelí ľudia alebo stredná generácia nechodia von. To nie je iba problém Stanice, ale väčšiny inštitúcií, možno okrem divadla alebo klasickej hudby. Ľudia ešte stále veľmi veľa pracujú, sú dosť unavení a keď sa vrátia domov, už nejdú nikam. Na západe majú ľudia väčšiu pohodu a viac voľného času, aby si ho nejakým spôsobom vypĺňali. Teším sa vždy, keď sú u nás aj starší ľudia, celá akcia má inú atmosféru. Verím, že ľudia, ktorí sú dnes mladí a zvykli si chodiť von, budú pokračovať ďalej. Máme medzi divákmi aj niekoľko rodičov, ktorí sa striedajú - jeden vždy zostane doma s deťmi, a druhý príde k nám.

Kultúrne centrum ponúka popri cestujúcich a divákoch priestor aj samotným umelcom. Ktorá z týchto skupín je pre vás najdôležitejšia?

Verejnosť je akoby primárna, ale rovnako dôležitou cieľovou skupinou sú pre nás umelci. Väčšina klasických inštitúcií predáva ľuďom len produkt. Našim poslaním je, a to platí hlavne pre mladých umelcov, aby dostali prvú šancu, aby mali priestor na experimentovanie, na tvorbu, lebo v klasických "kamenných" inštitúciách ho nemajú. Tam sa dá len zamestnať a možno jedného dňa skončiť v pozícii režiséra alebo nejakej vedúcej, v galériách sa dá v zásade len vystavovať. Ale kde majú tvoriť? Pri súčasných cenách ateliérov a iných priestorov je to nemožná úloha. A viac a viac umelcov sa rozhoduje pre nezávislosť, zostávajú "na voľnej nohe". Rezidenčné programy, aj keď spočívajú len v poskytnutí priestoru, sú preto dôležité. Oni si potom predstavenie alebo výstavu po premiére odvezú a cestujú s ňou po ďalších inštitúciách. Ale bolo pre nich dôležité, že dostali priestor ju niekde vytvoriť. A v tomto absolútne nehrá úlohu, či je niečo v centre diania v Prahe alebo vo Viedni, v Bratislave alebo mimo. Niekedy dokonca práve priestory na periférii, ako je Žilina, získavajú. Lebo sú lacnejšie, ponúkajú viac pokoja na prácu. A stáva sa stále častejšie, že ľudia z Prahy, či z Ľubľany u nás skúšajú predstavenie.

Na Stanici pôsobia pravidelne zahraniční dobrovoľníci. Ako a kedy ste sa s nimi dostali prvýkrát do kontaktu?

O dobrovoľníckom programe som sa dozvedel v roku 1999, keď som tri mesiace pracoval v luxemburskom centre Kulturfabrik, ktoré vzniklo z bývalého bitúnku. Spoznal som jednu z ciest ako získať ľudí. Program funguje tak, že hostiteľská alebo vysielajúca organizácia je v databáze, mladí ľudia z Európy nám píšu, my si vyberieme a požiadame o peniaze na pobyt. Nejde o úplne čistú dobrovoľnícku prácu, lebo človek dostáva vreckové, cestu a ubytovanie. Nepracuje úplne zadarmo, ale keďže ide väčšinou o študentov a mladých ľudí, asi by si to nemali z čoho zaplatiť. Z môjho pohľadu je dobrovoľníctvo určite lepšia skúsenosť ako robiť aupair. Doteraz sme mali každý rok dobrovoľníkov, celkovo ich bolo cez dvadsať, z Francúzka, Fínska, Lotyšska, Nemecka, Česka, Talianska, Belgicka. No a mladí ľudia zo Stanice zasa rovnako cestujú do zahraničia. Snažíme sa im odporučiť zaujímavé organizácie, ktoré sú činnosťou blízke našej. Takže výmena funguje, koľko ľudí pribudne, toľko aj odbudne.

Ako Stanica komunikuje so svetom? Máte internetovú stránku, noviny, čo to pre vás znamená?

To je opäť jedna z vecí, ktorú sme sa museli naučiť, hoci nebolo od koho. Marketing v prostredí, v ktorom sme vyrastali bolo niečo, čo je buď komerčné, alebo niečo, čo sa nemá robiť. Kultúra sa nemá przniť marketingom, hoci v základe je marketing o komunikácii výrobcu s klientom. Pozerá sa na jeho aktuálne potreby alebo záujmy a snaží sa výrobok alebo službu upraviť, aby mu čo najviac vyhovoval. Do komunikácie sme investovali veľa, médiá sú prostriedkom šírenia správy, šírenia toho, čo chceme povedať. Vlastné noviny sme začali tlačiť hlavne kvôli presvedčeniu, že o umení a o dianí okolo Stanice je treba písať dlhšie. Aj pre pár ľudí, ktorí by sa chceli dozvedieť viac. Kontext je dôležitý a umenie bez kontextu často vôbec nefunguje. Teraz sa informačný ruch presúva na webstránku a noviny smerujú ešte viac k reportážno-kritickej forme. Nebudeme sa v nich toľko zaoberať programom, lebo ho vieme odkomunikovať prostredníctvom internetu a iných médií, ale pôjde skôr o rozhovory s ľuďmi, ktorí boli na Stanici, a kritiky či recenzie podujatí. A pribudnú informácie, ktoré sa netýkajú priamo Stanice, ale súvisia s ňou a nedajú sa získať inde.

Po desiatich rokoch ste zjednotili názov kultúrneho centra a občianskeho združenia. Čo bolo impulzom zmeny a čo od nej očakávate?

Už v roku 2004 sme rozhodli, že je pre nás dôležité komunikovať smerom k ľuďom Stanicu a to, že za ňou je občianske združenie Truc sphérique, je nedôležité. Stanica je všeobecne známa, napriek tomu, že Truc sphérique je hybná sila v pozadí, o ktorej málokto vie. Problémy boli možno najviac v komunikácii s úradmi alebo s inými inštitúciami, keď zrazu dostali list, opečiatkovaný a podpísaný Truc sphérique. A tak sme sa rozhodli, že tento rok názvy spojíme a občianske združenie sa bude volať rovnako ako priestor - Stanica. A hoci pre pár zakladateľov to nie je úplne jednoduché, lebo Truc sphérique bolo na začiatku pre nich niečím omnoho širším, ako je Stanica, postavili sme sa k tomu prakticky. Jediné, čo si nechávame, je každoročné udeľovanie ceny Truc sphérique s podtitulom Natruc všetkým, aby sme si ten názov ešte aj verejne zapamätali.

Od prvého podujatia Truc sphérique idete natruc všetkým. Čo vám osobne dalo tých desať rokov?

Okrem rodiny mi v podstate vytvorili všetko ostatné. Možno to v budúcnosti bude inak, ale ja a aj mnohí ďalší sme tu dospievali, študovali, tu sme mali takmer všetkých priateľov. Tu som cestoval po svete. Mám pocit, že som sa tu naučil všetko podstatné, okrem toho, čo som sa naučil v škole alebo v rodine. Aj osobné vzťahy sú silno zatiahnuté do tohto diania. Truc sphérique je jediná moja pracovná referencia, cez ktorú vnímam svet. Je to skutočne Stanica - domovská stanica, prijímač a vysielač zároveň.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  2. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  3. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  8. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  9. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  10. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  1. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  2. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  3. Pred 25 rokmi musela byť jazdenka zo západu
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  6. Cíťte sa v priestore príjemne
  7. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  9. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  10. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 9 206
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 598
  3. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 534
  4. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 4 154
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 763
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 3 494
  7. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 2 931
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 2 924
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 1 978
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl? 774

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Slovensko ako Švajčiarsko, hotová diaľnica. Politici sľubujú, voliči im veria čoraz menej

Denník SME pred troma mesiacmi spustil projekt Sluby.sme.sk, kde odhaľuje nesplnené sľuby politikov.

KOMENTÁRE

Politici sú tiež len zamestnanci

Sľuby politikov nemôžu mať hodnotu nevkusných predvolebných nálepiek

KOMENTÁRE

Diabol, z ktorého sa zrodil boršč

Nebezpečná invázna rastlina zaplavila Rusko. Skúsenosti s ňou má aj Slovensko.

DOMOV

Plavčan na tlačovej konferencii nehovoril pravdu

Minister povedal, že kritériá boli známe v 2015. Schválené boli o rok neskôr.

Neprehliadnite tiež

Ak beriete život ako muzikál, tento film je pre vás

Do kín prichádza Baby Driver. Triler, v ktorom hrá neustále hudba.

O knihách

Orhan Pamuk: Ľudia u nás nemajú odvahu smiať sa

Rozkoš z textu, to je znamenie románov nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Dal nám exkluzívny rozhovor.

Lana del Rey zvykla strašiť násilím v textoch, teraz veselou hudbou

Americká popová ikona vydala nový album Lust for Life.

Tvorca Simpsonovcov má nový seriál. Jeho postavy majú opäť problém s alkoholom

Netflix o rok zverejní animovaný seriál Disenchantment.