Stávky, tipy, diamanty, vydýchnutie, že Pokánie nie je najlepší film, a sklamanie, že Persepolis nie je najlepší animovaný film. Ujo Oscar zamestnáva mnoho ľudí. Ale zdá sa, že Markétu Irglovú nie. Jej meno zaznelo v Kodak Theatre trochu krkolomne. Vybehla si po sošku aj s Glenom Hansardom za pieseň vo filme, ktorý si sami vymysleli a kde sú hlavnými postavami. Ich skladby z Once sa na diváka nástojčivo lepia ako zlý hit z rádia. Nie preto, že by boli také ohlupujúce či hlúpe. Víťazná Falling Slowly je krehká a jemná, no aj tak chytľavá, je v nej sentiment, ale nie je srdcervúca. Minimálne tak ako pieseň rezonuje dojímavý príbeh Markéty, ktorú ako štrnásťročnú navštívil vo Valašskom Meziříčí Glen Hansard a kde mu pred šiestimi rokmi prvýkrát túto pieseň zanôtila. Irglová je to, čo Oscar, Hollywood, médiá a ďalšie načančane deformované inštitúcie zúfalo potrebujú. Príbeh na tému americký sen. Úprimnosť, odhodlanie, viera, že netreba myslieť marketingovo, stačí srdcom. Znie to ako scéna z najtrápnejších amerických dojákov? Tentoraz nie sme vo filme. Čudné, však?
„Je jedno, kam až siahajú vaše sny, nič nie je nemožné... Nevzdávajte sa.“ Pre túto reč musela vybehnúť schodíkmi druhýkrát. Pretože ona nepozná tie hry - kedy film distribuovať, kedy prehodiť pár slov, komu poďakovať, kedy pustiť slzu šťastia, ktorá sa skotúľa po botulotoxínovom líčku. Už pred Oscarmi oznámila, že ďalšie filmovanie neplánuje a viac než natáčať filmy chce robiť „niečo normálne, napríklad pracovať s deťmi v škôlke“. Hoci tá veta znie ako sci-fi, Irglovej a jej pesničkám môžeme veriť. A to pri Oscarovi nie je pravidlo. Sympatický paradox.
