Kto sleduje alternatívnu scénu, meno Ján Boleslav Kladivo určite pozná. Tento svojský hudobník sa po troch pesničkových albumoch dlho venoval elektronike a improvizovanej hudbe. Mnohých prekvapil, keď sa vlani na Pohode opäť posadil za klavír a začal spievať. Jeho pesničky vychádzajú na albume Rozhľadňa a zaznejú na dnešnom krste, ktorý je zároveň narodeninovou oslavou vydavateľstva Slnko records.
„Keď prišla ponuka Pohody, rozhodol som sa pre pesničky a klavír. Staré veci ma až tak nebavia, tak som chcel urobiť nové. Začal som tak, že som sa spýtal kolegov, aké názvy by sa im páčili. Povedal som si, že keď som skladateľ, musím predsa napísať pieseň na akýkoľvek názov (smiech).“
Ako Lennon
Tucet skladieb vzniklo podľa hesla Do it yourself. Sám si zložil hudbu aj texty, sám nahral klavírne podklady, violončelo aj gitaru. Tvrdí, že inak sa nedalo: „Podobne ako mnohí pesničkári, nie som muzikantsky príliš vybavený na hranie v skupine. Keď hrám sám, mám veci pod kontrolou. Môžem si dovoliť rytmické zvoľnenia a zmeny v dynamike kdekoľvek ma napadne. Je to voľnejšie, teda aj živšie.“
Pre Kladiva to bola po úspešnej premiére na Pohode aj výzva, či utiahne sám celú platňu.
Atmosféra nového albumu stojí na civilnom hlase a klavírnom sprievode. Pri masteringu využil skúsenosti technika v Slovenskom rozhlase. Zvuk je preto veľmi špecifický: „Mám rád sólové veci Johna Lennona. Napríklad ten zvláštne sentimentálny zvuk klavíra, aký je v Imagine. Finalizácia mi zabrala veľa času. Čo sa týka primárneho záznamu - nahrával som podobne, ako sa robí klasika. Kontinuálny záznam - naraz spev aj s klavírom.“
Vyhnúť sa popu
Kým kedysi sa pesnička dala vymyslieť rýchlo, dnes hrozí opakovanie známych postupov. Ako sa mu vyhnúť? „Hľadal som melódie, ktoré budú čo najmenej pripomínať niečo iné. Keď som mal primárne nahrávky, pustil som ich Martinovi Burlasovi, on má väčší prehľad v pope. Pustil som mu to, aby som si bol istý, či som nezložil niečo, čo som pred dvomi týždňami počul v autobuse (smiech).“
V porovnaní so staršími pesničkami sú nové texty civilnejšie. „Nehnal som to do zložitejších metafor a paranoidno-schizofrenických vyjadrení reality, ktoré sú mi inak blízke (smiech). K tomu minimalistickému klavíru by sa to nehodilo,“ tvrdí Kladivo. „Názov Rozhľadňa je taká irónia - čím je človek starší, tým by mal byť múdrejší a vidieť veci z nadhľadu. Problém je v tom, že poznanie prichádza, ale vlastne nie je prenosné. Človek akoby si skôr zreteľnejšie uvedomoval svoje vlastné hranice a neschopnosť uchopiť tajomstvo života. A tak je síce na ’rozhľadni’, ale jeho existenciálne pocity zostávajú zmiešané.“
