Slovák Adolf Burger napísal knihu, podľa ktorej nakrútili Rakúšania filma dostali zaň Oscara. Nie je a nechce byť slovenským občanom.
PRAHA, BRATISLAVA. S autorom predlohy k oscarovskému filmu Diablova dielňa Slovákom Adolfom Burgerom sme sa stretli v Prahe, kde žije. Pred nami vyprevadil štáb nemeckej televízie.
Má deväťdesiat rokov, prežil koncentračný tábor. Nemci od neho chceli, aby vyrábal falošné libry. Tri roky po vojne o tom napísal knihu Diablova dielňa.
Burger sa teší z úspechu, ale to mu nestačí. Stále chodí po Nemecku a mladým rozpráva o svojej skúsenosti. Navštívil už 90tisíc ľudí.
Cestuje ako český občan, lebo Slovensko ho sklamalo: „Slovensko je stále fašistická krajina. Pre mnohých ľudí je Tiso stále vzorom.“ Pochybuje, že tu raz jeho knihu vydajú.
Burger: Môj Oscar svet nezachráni Bol tlačiarenským odborníkom - ajv koncentračnom tábore v Sachsenhausene. Nemci si ho vyhliadli azaradili do tajnej skupiny, aby pre nich vyrábal falošné libry. Pooslobodení utekal svoje skúsenosti napísať. Podľa jeho knihy Diablovadielňa vznikol v Rakúsku film. V nedeľu získal Oscara.
Dvehodiny po prílete z Los Angeles nás ADOLF BURGER privítal doma v Prahe.Odchádzali sme o jedenástej večer, a na druhý deň ráno sa už chystal naďalší rozhovor do Nemecka. Nič preňho nie je také dôležité, ako svojuskúsenosť šíriť do celého sveta. Oscar už vôbec nie.
Takže vy ste porazili Andrzeja Wajdu a Nikitu Michalkova.
„Koho hovoríte? Wajdu? Kto je to?“
Slávny režisér, už má Oscara za celoživotné dielo. Nepoznáte ho?
„Nie,ja len viem, že s nami súťažili Rusi, Kazachovia, Poliaci, Izraelčania.A tí Izraelčania mali dlhý nos, pretože stopercentne počítali s tým, žeOscara dostanú.“
VIDEO: Trailer filmu Diablova dielňa
Ako si mohli byť istí?
„Pretože majú dobrý film. Len nepočítali s tým, že môže byť ešte niečo lepšie. Zvláštnejšie. Náš film je totiž z koncentračného tábora a zároveň nie je. A ešte ukazuje, že sa v ňom falšovali libry.“
Dostalo sa doň všetko podstatné?
„Pozrite sa, toto je dokument, nie hraný film. Áno, tí filmári minuli veľmi veľa peňazí na vyrobenie tlačiarenských strojov a všetkých tých pracovných blokov. Ale príbeh, príbeh skutočný nie je. Ak chcete poznať ten, musíte si prečítať moju knihu.“
A do nej ste dokázali preniesť všetko, čo ste zažili?
„Niečo vám poviem. Deň po oslobodení som zašiel do prvej dediny. Ozbrojený, ale ešte vo väzenských šatách. Vstúpil som do prvého domu a povedal: Požičajte mi film. Nič vám nespravím a zase vám ho vrátim. Dali mi ho a ja som sa s ním kilometer a pol vracal do tábora. Tam som spravil desať fotiek a tie zverejnil v knihe Číslo 64401 vraví. Vydal som ju hneď v auguste 1945. Potom som chvíľu nerobil nič. Vedel som, že aj keď napíšem veľmi hrubú knihu, normálny ľudský rozum ju nepochopí. Preto som počkal, kým nazbieram aspoň tristo rôznych dokumentov. Na niektorých sú záznamy z transportov, na iných si Tiso podáva ruku s Hitlerom. Tie som potom pridal ku knihe Diablova dielňa z roku 1952 – a z nej už človek pochopí.“
Darilo sa vám písať? Chcelo sa vám tým všetkým prejsť ešte raz?
„Ja som sa po troch rokoch v koncentráku vrátil domov a pokojne spal. Nikdy som s tým nemal problém. Moja kniha nie je nijaký román, iba je v nej zdokumentovaný každý môj deň.“
Primo Levi napísal po koncentračnom tábore niekoľko kníh, a nakoniec spáchal samovraždu.
„A prečo ju spáchal? Lebo prežil? Pozrite sa, tým nič nedocielite. Nič by som nedocielil, ani keby som rozprával o sebe, ako mi vybili zuby a podobne. Treba rozprávať o tom, že Nemci neboli len vrahmi, ale aj obyčajnými kriminálnikmi, čo falšovali libry. To treba vedieť!“
Prečo je to pre vás také dôležité? Môže byť ešte niečo horšie, ako byť vrahom?
„Nie. Ale vojny vždy boli a budú. Oni však chceli využiť Židov aj na to, aby získali falošné peniaze a za ne kupovali zbrane. To tu ešte nebolo, aby štát - štát! – sfalšoval 131 miliónov libier. Keď som to po vojne išiel zahlásiť na políciu, nechceli mi veriť.“
Vy ste ich robili. Vedeli by ste ich aj dnes odhaliť?
„Tak vám teraz ukážem jednu pravú falšovanú libru.“
Pravú falšovanú? Ako pekne jej hovoríte.
„Áno, pravú falšovanú. Robili sme ich také perfektné, že by som ich ani ja nikdy neodhalil. Túto som dostal do archívu, pozrite sa, aká bola veľká. Angličania ju nemohli nosiť tak ako my, takže keď mali päť alebo šesť, na krajoch spravili ihlou dierky a spichli ich dokopy. My sme spravili jeden vpich navyše, do kráľovnej v ľavom hornom rohu. To by žiadneho Angličana nenapadlo robiť. My sme to robili preto, aby sme to po vojne mohli dokázať.“
Nemci od vás chceli aj doláre, ale to už ste nestihli. Sabotovali ste ich?
„Libry som sabotovať nemohol. Tie nám osvecovalo dvadsať bankových odborníkov. Keby som ich spravil zle, na druhý deň to SS vie a zastrelia ma. Doláre sa však robili inak, hĺbkotlačou. Využili sme to a tvárili sa, že nevieme namiešať správnu želatínu. Nemci však doláre veľmi potrebovali a začali sa vyhrážať, že nás zastrelia. To už nebola sranda, preto sme rýchlo spravili dvesto kusov. Našťastie, už bolo neskoro. Prišli Američania.“
Vo filme sa zdá, že váš najlepší kamarát bol poriadny cynik. Bol?
„Smoljanov? To bol najlepší falšovateľ na svete, pred vojnou už za to štyri roky sedel. Jemu to bolo fuk. Bolo mu jedno, čo s tymi peniazmi budú Nemci robiť. On chcel dokázať, že je macher a že tie peniaze sfalšovať dokáže.“
A vy? Aký ste mali vzťah k tejto robote?
„Robota ako robota, robil som ju poriadne. Nie som blázon, aby som sa nechal zastreliť pre nejaké libry.“
Ako ste si predstavovali, že vaša skupina skončí?
„Pozrite, mali sme jedlo, noviny, rádio, vlastnú posteľ, s esesákmi sme hrali pingpong. Každý večer som si však opakoval: Oproti tým ostatným si na dovolenke – ale mŕtvy. Boli sme najtajnejšie komando, kto mohol počítať s tým, že prežijeme?“
Báli ste sa, že vás budú po vojne považovať za spoluvinníkov?
„Nie. Keď prišli Američania, hneď sme to zahlásili. Týždeň s nami spisovali protokoly, priniesli nám čokoládu, jedlo. Potom sa však tá aféra zatvorila, nikto nechcel spomínať, že po svete lieta milión falošných libier. Vy ste to vedeli? Ale vďaka mojej knihe a filmu to už ľudia vedia.“
Pri filme je vždy riziko, že sa aj vážna téma pre zábavu zneužije a nebude presná. Mysleli ste na to?
„Prišli za mnou zo spoločnosti Magnolia, povedali, že robia zo sponzorských peňazí. Knihu som im poskytol za nulový honorár, mal som však podmienku, že scenár musím schváliť. Schválil som až ten štvrtý. Scenárista už bol celý kyslý, ale nedalo sa nič robiť, mal tam hlúposti. Nakoniec bol rád, a keď sme boli na Berlinale, prišiel mi poďakovať. Doteraz som však za ten film ani jednu marku nevidel.“
Máte snáď už k peniazom vlažný vzťah? Po tom, čo ste ich toľko vyrobili?
„Nie, to sa veľmi mýlite. Vyrobil som ich veľa, to je jedna vec. Ale žijem v reálnom svete. Mám k nim vzťah, ale zase nie taký, aby som nepochopil, že niekto žije vďaka sponzorom. Vnukovi som nadšene vravel, Péťa, z mojej knihy bude film! On sa ma hneď spýtal, kde máš zmluvu? Je iná generácia. Pre mňa je dôležité, aby sa celý svet niečo dozvedel. Nemôžem byť iný.“
Prečo ste sa po skončení vojny nevrátili na Slovensko?
„Vrátil som sa. Hneď, ako sa znovu postavili mosty, utekal som za mamou do Popradu. Bol som presvedčený, že žije, len pred pár dňami som od nej dostal balík. Ale našiel som len štyri prázdne steny. Hoci vďaka druhému manželstvu s katolíkom bola chránená, gardisti ju po oslobodení nechali zabiť. Na truc. Poznal som tých ľudí, chodil s nimi do školy, mal som ich chuť pozabíjať. Ale vravel som si: Zase pôjdeš sedieť? A ešte v tú noc som išiel do Prahy. Slovensko nebude nikdy iné.“
Prečo si to myslíte?
„Lebo ešte dnes je pre ľudí Tiso vzorom. Viete, že Tiso nechal zabiť Židov a ešte zato po dohode s Eichmannom zaplatil 25 miliónov mariek? Ja ten dokument mám. V archíve mi ho najprv nechceli dať, ale prinútil som ich, keď som prišiel s tromi právnikmi. Vedeli ste to? A poznáte niekoho, kto by chcel na Slovensku vydať moju knihu? Nikto sa nenájde ani teraz, keď film dostal Oscara. Stále sme fašistická krajina.“
To vidíte v politických stranách?
„Nie, to vidím v Slovákoch.“
A prekáža vám, že sa teraz v médiách vyťahujeme, že Slovák dostal Oscara?
„Vôbec mi to neprekáža, veď je to pravda. Som Slovák, ale občianstvo som si vybral české.“
A ako ste vlastne dokázali odpustiť Nemcom?
„To vám ľahko vysvetlím. Veľa ich so mnou bolo v koncentračnom tábore. Preto dnes aj mladým Nemcom hovorím: Vy s tým nemáte nič spoločné.“
Nikdy ste nemali problém s tým, že sa voláte Adolf?
„Nikdy. To bolo moje meno a mňa nezaujímalo, že on sa volal Adolf Hitler. Mnohí Židia si po vojne počeštili mená. Pýtal som sa ich, čo blbnete? Ako si tým pomôžete? Bude tak z vás niekto iný? Človek musí vždy zostať na zemi, svoj. Neprispôsobiť sa.“
Znamenal koniec vojny aj koniec vašich útrap?
„Pracoval som ako riaditeľ tlačiarní, mal som ich tridsaťpäť. V roku 1953 však popravili Slánského. Tlačiarne znárodnili a odo mňa chceli, aby som podpísal, že som kozmopolita. Odmietol som, preto ma chceli poslať do väzenia. No tak ma zavrite, vravel som im. Po koncentrákoch to bude sanatórium. Naštvali sa a poslali ma robiť do lodeníc. Ak som chcel uživiť tri deti, musel som predať chatku, ktorú som si kúpil z prvého honoráru za knižku. Za sedem rokov sme ju prejedli. Ale nikdy som nevykrikoval, že ma komunisti ožobračili. Čo by to prinieslo?“
Ako ste sa potom cítili vo filmovom Los Angeles, kde sa už vymyslelo toľko falošných happyendov?
„To bol strašný cirkus. Len hodinu trvalo, kým sme prišli do sály, stále sme sa zastavovali pri dlhých radoch novinárov a vrieskajúcich ľudí. Vstupenka stála 150 dolárov, všetci boli samé brilianty. Bolo to nabité, lebo tam sme neboli len my, čo sme dostali to..., no, ako sa to volá?“
Oscara?
„Oscara. Ani moja vnučka nedostala na ten cirkus vstupenku. Ja som však nebol vzrušený. S Oscarom som nepočítal, už nominácia bola fantastická. Film sa teraz predáva do celého sveta.“
Holokaust a biznis, ide to dokopy?
„Pozrite sa, teraz už o nás vedia aj v Japonsku. Ale o mňa nejde. Sláva, poľná tráva. Dôležité je, že sa o falšovaní dozvedel svet. Preto o tom chodím stále prednášať. Robím všetko, čo môžem. Ale viete čo? To ešte stále nie je nič.“
Akože nič?
„Mám síce Oscara, ale nezachránim svet.“
