Už len do pondelka trvá v bratislavskej galérii Kressling výstava Borisa Sirku. Hej, to je tá s tou pornoherečkou na vernisáži. Ak teda sledujete bulvárne plátky rôznej kvality. Podobne ako pani, ktorá v galérii, či presnejšie, v malej „galérke“, sedela.
Trochu príznačné, mix veľkého a malého, vysokého a nízkeho - tešia sa teoretici kultúry. A niektorí prihodia čosi v duchu post-pseudo. Lebo Sirka taký je, vraj Veci, ktoré v zrkadle vidieť, a veci, ktoré nevidieť. Našťastie mám iný uhol (aj pohľadu), lebo tie Sirkove „odrazy“ sú predsa len trochu pritemné. Ale naozaj zábavné, v hlave vám beží rozpolíčkovaný komiks s prímesou patafyziky a surrealizmu. Taká nedosnívaná nočná mora, ktorú decká ešte môžu považovať za vtipnú. Kultúrna obec môže... ochkať.
Ako tak sám stojím v galérii, teda presnejšie: v dvoch miestnostiach s hádam siedmimi obrazmi, hovorím si, že Sirku je na vážne umenie škoda. Pravdepodobne sa teraz smeje, keď jeho ob(d)razy označíme za vážne. O prívlastku umenie nehovoriac.
Premýšľam, či mi to viac pripomína grafický dizajn, streetart, alebo charaktery popri grafity.
V každom prípade, páči sa mi to gesto, predávať výtvarné umenie ako televízne rosničky. Tovar ako tovar, nabudúce stačí... Ale vlastne, od čias Duchampa sú všetky takéto pokusy klišé. Aby to niekto odkázal tým českým Rafanom. Koncepty sú mŕtve.
