Nepozná recept na úspešný film. Jeho tri filmy však priťahujú divákov do kín ako magnet. V kinematografii by nepoužíval slovo istota. Film je ruleta, šialenstvo. A on sa krčí v kresle, keď vidí svoju snímku, v nej svoje odtlačky a outsiderstvo. Český režisér JIŘÍ VEJDĚLEK.
Vaše predchádzajúce filmy Účastníci zájazdu a Roming boli na rozdiel od Václava odľahčené komédie. Ako sa vám spracovával skutočný tragický príbeh?
„Václav je skutočnou udalosťou len inšpirovaný. Snažili sme sa vystavať dej čo najdramatickejšie, kde sa musia riešiť krízové situácie a zabudnuté veci z minulosti. Žánrovo je tam veľa veselých vecí, ľudia sa do istého bodu bavia a to mám najradšej. Potom sa skrutky utiahnu a na povrch vyplávajú temnejšie veci. Chceli sme tých ľudí zavrieť do hrnca – do dediny, odkiaľ nemôžu utiecť a neostáva im nič iné, len si to všetko povedať alebo sa nakoniec aj pobiť.“
Je marketingové uviesť pri filme, že je podľa skutočnej udalosti. Aj keď je príbeh Václava len inšpiráciou, necítili ste väčšiu zodpovednosť voči jemu a jeho osudu?
„Nepatrím medzi filmárov, ktorí radi uvádzajú pri filme, že je to podľa skutočnej udalosti. Preto by som to radšej dal do úvodzoviek. Je dobré mať oporu, že sa to naozaj stalo, a potom domýšľať motivácie postáv a vyhrocovať konflikt. Hovoril som chalanom (scenáristovi Marekovi Epsteinovi a autorovi námetu Tomášovi Kudrnovi, pozn. red.), že niečo, čo sa má tváriť ako publicistika, nie je nič pre mňa. Mám rád, keď film funguje ako sen a keď je v ňom konflikt. Preto sme s Marekom výdatne pracovali na scenári.“
Čo všetko ste prepísali?
„Václav a František neboli v skutočnosti bratia. Chcel som ich zavrieť do jednej rodiny, aby tam šlo o bratskú lásku. Ľudia často nie sú schopní vychádzať medzi sebou ani v rodine. Z detstva vychádzajú do života najväčšie jazvy. Aj zločin bol trochu iný. My sme chceli vyhrotiť tému milosti. Či sme schopní niekomu udeliť milosť a odpustiť.“
Sme? Z filmu to tak nevyznieva.
„Nepovedal by som, že nie sme. Chcel som, aby si divák sám odpovedal, najmä na konci, ako by sa zachoval. Bolo by jednoduchšie urobiť z Václava kladnú postavu, ale mal som radosť, že po filme veľa ľudí hovorilo: Václav je pekný vtáčik. A chápali brata, prečo tak reaguje. Nechcel som to čiernobiele.“
Vo filmoch sa postihnutí ľudia často zvyknú zneužívať na vzbudenie diváckeho súcitu. Vy ste sa tomu chceli vyhnúť?
„To sme urobili už v úvodnej scéne, keď ide naozaj o život a Václav sa ukazuje ako nebezpečný. Václav nemá veľké postihnutie, je tesne pod normou. Psychologička nám vravela, že v niektorých momentoch to na človeku ani nemusíme poznať. Závisí to aj od toho, ako ho spoločnosť prijme – či ako blázna, alebo ako človeka tesne pod normou. Ale pod normou čoho je Václav? Nejakého IQ merania? Emocionálne je citlivejší ako mnohí, ktorí si na ňom dokazujú, že sú oveľa lepší ako on. To tak býva, že ľudia si sami seba dokazujú na slabších.“
Je česká spoločnosť schopná prijímať inakosť?
„Organizovali sme diskusiu. Ľudia, ktorí majú postihnuté deti, hovorili, že sa to zlepšuje, ale že by sa na tom malo stále pracovať.“
Aj v Účastníkoch zájazdu, aj v Romingu ste mali ľudí, ktorí sú iní ako väčšinová spoločnosť. Je outsiderstvo vaša téma?
„Zrejme áno. Človek sa pozerá na svoj film a zrazu má pocit, akoby sa pozeral do zrkadla. Asi je to správne. Filmy by mali byť čo najosobnejšie. Keď sa na ne pozerám, krčím sa v sedadle, lebo si uvedomujem, že sa do nich veľmi odtláčam. Riešim si tam osobné veci, len sa mi vracajú v iných témach. Intuitívne ma to ťahá, aby som sa pozeral na veci, na ktoré sa nechcem pozerať. Ťahá ma to do temnejších komnát.“
A outsiderstvo je pre film atraktívnejšie, že?
„Ja nekalkulujem, čo je atraktívne. Účastníci zájazdu bol nečakane veľký komerčný úspech. O rok na to som urobil šialenú vec a natočil som film o Rómoch, čo je tabu téma. Čakal by som, že to bude prepadák a bol to opäť úspech. Potom som natočil Václava, ktorý je drámou a čo vyzeralo ako prehraný boj. Som neskutočne prekvapený, ako veľmi sa to navštevuje. Je to istý prelom. V Česku je tradícia chodiť na komédie a tragikomédie. A zrazu diváci prídu na drámu od režiséra, ktorý im predtým servíroval komédie. Podľa mňa to musí niečo znamenať.“
Čo?
„Po úspechu Účastníkov zájazdu sa v Česku natočilo veľa komédií, ale nemali veľkú návštevnosť. Paradoxne, teraz prišlo veľa divákov na drámu. Napadlo mi, či by som nemal splodiť syna a pomenovať ho Václav. Možnože mi ten film niečo naznačuje.“
Dosť ma prekvapuje, že o vašich filmoch hovoríte, že sú osobné. Skôr pôsobia ako remeselne zvládnuté tituly, ktoré vedia, čo divák chce vidieť, naservírujú mu to a potom si odškrtnete, koľko sál ste vypredali.
„To je ilúzia, filmy sa tak nedajú robiť. Každý režisér by v kine mal rád divákov. Recept na to hľadá kinematografia vyše sto rokov a nikto ho nevie. Dať dobrých hercov do filmu, ešte nič neznamená. Čo sú teda tie ingrediencie? Mňa najviac vzrušuje to, čo je najviac o hubu. Keď som robil Účastníkov zájazdu, ešte tri mesiace pred natáčaním sme nemali scenár.“
To ste si tak verili?
„Bol to môj prvý kinofilm. Očakával sa komerčný úspech, točilo sa to v cudzine a keby to nedopadlo dobre, tak tu dnes nesedíme a ja už by som nikdy nič nenatočil. Sám som často prekvapený, ako ma to ťahá neopakovať tie isté kroky. Do tej práce som zamilovaný a robím ju v svižnom tempe. Žijem tým, je to vášeň. Námetov je veľa a ktovie, koľko je času ich uskutočniť, koľko tu ešte budem.“
To myslíte vážne? Veď patríte k najmladším českým režisérom.
„Čo ja viem, či ma niečo nezrazí, alebo či neoslepnem? Doma mám skvelých dvadsať námetov a čakám, ktorý ma pritiahne najviac a povie mi: toto by si určite nemal nakrúcať, lebo si na tom rozflákaš hubu. A presne do toho sa pustím.“
Mnohí českí režiséri idú radi na istotu. Prečo vy chcete prekvapovať?
„Slovo istota by som v kinematografii nepoužíval. Aj keby ste chceli natočiť ten istý úspešný film, tak vám nič nezaručí, že bude úspešný. Je tam toľko ľudí, okolností. Je to ruleta, adrenalínový šport a nechápem, prečo to robíme. Je to šialenstvo a mali by sme si zájsť k doktorovi. Musím mať nadobličky ako grepy. Nové veci hľadám preto, aby sme diváka nezačali nudiť. Hoci mi všetci producenti hovoria, že divák rád príde na to, na čo je zvyknutý, ja im nedôverujem. Z nejakého divného dôvodu to vychádza a veľa ľudí sa tomu aj čuduje.“
Pri hercoch však staviate na istotu, nie?
„Úplná pravda to nie je. Rád to kombinujem a vytváram nové obsadenie do rolí, kde sa to neočakáva. Potom to vyzerá, že to je jasné, ale keď som si prečítal scenáre, nikdy som nevedel, ako to obsadiť. Rád obsadzujem komikov do iných úloh. A navyše – je ťažké nájsť herca v zrelom veku, aby nebol známy. Ak má už meno, tak potom chcem, aby hral postavu, ktorá pre neho bude výzvou.“
Slovenky v českom filme sú už klasika. Vo Václavovi sú štyri ženské postavy a tri z nich sú Slovenky. Náhoda?
„To je asi zasa niečo osobné. Postavy, ktoré sú vo filme schopné milosti a odpustenia, sú ženské. To je asi naša mužská túžba, aby to tak bolo. Vlastne tomu neverím, ale vo filmoch to pekne vyzerá. My muži tajne dúfame, že vy ženy také ste. Ale život nás naučí. Moja maminka je Slovenka a možno niečo podprahové tam bolo. Samozrejme, slovenské ženy a herečky sú veľmi krásne a tomu ľahko podľahne aj český režisér.“
