Ako posledný slovenský mohykán z okruhu samizdatovej literatúry je stále srdnatý. Nemá dôvod na falošný optimizmus v spoločnosti, ktorá odstavila kultúru a etiku do geta. Tvrdí, že sa apaticky a odovzdane riadime pravidlami konzumu. "Nenormálne je spochybňovať hodnoty a žiť život človeka, ktorý nemá dušu. Aj keď sa nevie, čo to je - tá duša," hovorí spisovateľ Ivan Kadlečík.
Stále platí vaše tvrdenie, že "jediné, čo tu spoľahlivo funguje, je deštrukcia kultúry"?
Skladateľ Roman Berger hovorí, že kultúra je zbavená vertikálneho, duchovného zmyslu. Súhlasím s ním, lebo funkcia umenia sa dnes celkom programovo zúžila na zábavu. Je to degradácia, lebo ako čistá zábava by umenie a literatúra nikdy neznamenali v civilizácii to, čo v skutočnosti znamenajú.
Týka sa to len nás?
Obávam sa, že je to problém celej západnej civilizácie, od ktorej preberáme, čo príde. Akoby sme po novembri vošli ako sedliaci do supermarketu a ostali celí vyvalení a dezorientovaní z toho všetkého.
Na druhej strane tvrdíte, že kultúra nikdy nezahynie...
Raz som až tak radikálne napísal, že je nezničiteľná. Mal som na mysli známe príklady toho, ako počas druhej svetovej vojny hladní a zmrznutí ľudia koncertovali v obkľúčenom Leningrade, ako mladá Židovka v Terezíne hrala pred vychudnutými väzňami, z ktorých išiel tichý jas a radosť z hudby... Ale dnes už ľudí, ktorí dobre poznajú zmysel kultúry, vôbec nevidno. Sú akísi stratení. Stretávame už len ohlúpnutú strednú generáciu, ktorá plošne nainfikovala zvyšok spoločnosti. Nekultúrnosť zasiahla celú populáciu - je to akási choroba, vírus, možno až genocída. Proste znudení otroci prídu domov z práce a čakajú, či ich ešte zvyšky umenia dokážu rozptýliť a zabaviť.
Takže dnes podľa vašich slov "kultúra, etika, estetika chodia so žltou hviezdou na kabáte"?
Sú odstavené do geta - technokratmi, biznismenmi a politikmi. Keď si pozriete komerčné televízie, nie je tam nijaká kultúra. Aj vo verejnoprávnej STV sa s ňou narába veľmi opatrne a skromne. Takmer akoby bola zakázaná, hoci sa, samozrejme, každý snaží ukázať, ako miluje literatúru, ako číta, chodí do opery a na plesy.
Cítite sa v našej spoločnosti ako duchovný disident?
Nie je to celkom presné, ale nemám na to lepší názov, hoci môžem verejne rozvíjať svoj kritický postoj. Nie je to však žiadna novinka. Kritické myslenie poznáme už od čias antickej civilizácie. Odvtedy sa vždy objaví nejaká skupinka, ktorá sa nemôže zmieriť s daným stavom vecí a má ostré pripomienky. No dobre nebolo asi nikdy, čo je povzbudzujúce, lebo napriek tomu sme tu, a prežila aj kultúra, aj duchovný rozmer človeka.
Myslíte si, že sa vôbec duchovne vyvíjame?
Ten vývoj je stále niekde skrytý. Sú to akési vibrácie - niekedy viditeľnejšie, inokedy sa to javí ako úpadok. Ale tá fakľa, tí strážcovia ohňa tu budú vždy. Aj slovenský disent, ktorému sa vyčíta, že ho tvorilo len pár ľudí, dokázal uniesť dôležitú ideu. A ak by bol Tatarka jediný, aj to by stačilo. To nie je otázka počtu, ale hodnoty myšlienky, ktorú prenášal. A platí to aj dnes.
Máte pocit, že teraz je na tom Slovensko horšie ako v čase, keď ste boli disidentom bývalého režimu?
V istom zmysle je to horšie... Do nebies sa vynášajú 60. roky, ale ich "zázračnosť" je trochu mýtizovaná. Potom sa hovorí o okupácii a normalizácii, aké boli strašné, ale veď ľudia ďalej žili a v rámci kultúry vznikali aj zaujímavé veci, lebo útlak spôsobil protitlak. No dnes tu vládne apatia. Dôvod robiť vážne umenie sa vytratil. Zisk sa stal cieľom každej činnosti, zo všetkého sa dá odrazu vyrobiť tovar, haraburda, ktorá sa dá predať. Aj z umenia. Knihy sa už nepíšu z vnútorného entuziazmu, viery, ideálu, vízie, lebo sú tovarom ako čokoľvek iné.
Prečo je podľa vás ťažšie písať ako žiť?
Písanie, ale aj iná ľudská činnosť, je sebarealizácia. Životy mnohých ľudí plynú len mechanicky - vezú sa na povrchu a neuvažujú tvorivo, lebo je to namáhavé. A písanie, práca s jazykom - je myslenie. Neskúšal som sa ponevierať životom hore-dolu, takže to neviem posúdiť presne. Ale ak som aj prešiel nejakými zbytočnými "lumpačkami", vždy som sa musel zastaviť a položiť si základnú otázku o zmysle ľudského života. Je to tá najťažšia otázka, na ktorú sa azda ani nedá odpovedať.
Napriek tomu si ju ľudia vždy odznovu usilovne položia...
Často spomínam filmy Ingmara Bergmana, v ktorých stále uvažuje o zmysle lásky, viery, vzťahov, umeleckej činnosti, a vždy mu vyjde - že nič z toho nemá zmysel. A to je poctivé, lebo napriek tomu sa tejto otázky nevzdáva. Hľadanie, vytváranie hodnôt, obohacovanie bytia a tvorivosť - to sa nikdy neskončí.
Počas normalizácie ste sa utiahli do Pukanca. Aké bolo vaše stretnutie so sebou samým?
Neviem, či sa mi podarilo stretnúť sa so sebou... Ale je to možné. Bol to taký zúfalý útek zo zbytočnosti - zo života v Martine, kde som nemohol robiť svoju prácu a nevedel som, načo tam mám ďalej ostávať. Zvolil som si teda nové rodisko. Som z Modry, ale v Pukanci mám korene - sú to už stáročia, čo sa tu usídlili predkovia z matkinej strany. Aj zranené zviera sa ukryje do svojho brloha a ja som sa skryl tu - asi naozaj existuje nejaký ten vzťah ku krajine a zemi. Bol som zdravý, skoro mladý, tak som si povedal - je to dobrá vec, budem si žiť so zemou, drevom, vínom, so včelami, zvieratami... Považoval som to za plnosť a záchranu pred strachom z existenciálnych otázok. Bolo to pudové, inštinktívne, iracionálne, ale aj logické a racionálne - taká zmiešanina. A čo z toho vzišlo? Len to, že tu žijem a ostatné veci sú už len hypotetické.
Mali ste veľké hospodárstvo?
Mali sme sliepky, zajace, husi, pestovali sme kukuricu, zemiaky, ovocie, zeleninu. Až teraz, keď sme už s manželkou staručkí, sme to nechali tak. Takže som sa musel vrátiť k literatúre, lebo to je ľahká robota - to si len tak sedím, fajčím, niečo napíšem. (Smiech.)
Preto ste písali aj o šikanovaní fajčiarov?
No to je predsa porušovanie ľudských práv! (Smiech.) Fajčenie nie je osožné, to je jasné, ale je to posledný zvyšok mojej identity. Psychologicky ma drží pri živote. A ak by som sa chcel rúhať, tak poviem, že tabak je užitočná bylinka a v istom zmysle je to dar Boží, ako každá iná bylina, strom alebo kameň.
Dlhé roky ste boli organistom v evanjelickom kostole v Pukanci. Ako vtedy fungoval cirkevný zbor?
Chodili tam staré ženy, ktoré sa už nemuseli báť, že to niekto proti nim použije. Učitelia ani úradníci sa do kostola neodvážili. Ale cirkevný zbor celkom dobre fungoval cez rodiny, lebo v tom bol aj kus vzdoru, ktorý vždy motivuje. Teraz, keď sa už všetko materializuje, aj tu vládne apatia. Farári lákajú mládež tak, že napríklad skracujú služby Božie. A namiesto organu ľudia počúvajú naivné pesničky s gitarovým sprievodom. A ja sa pýtam načo. Pokojne by mohla aj mládež ticho posedieť a vypočuť si farára v pomalej liturgii, možno by povedal niečo múdre.
Ak by ste boli v mojom veku, ako by ste vzdorovali apatii?
Presvedčením a vierou, že všetky veci majú nejaký zmysel. No neviem vám povedať aký. Ide o stav mysle. Vždy sa nájdu nejakí devianti alebo blázni, ktorí napriek všetkému budú robiť, čo treba, a nedajú sa pomýliť módou a trendmi. Viera je pohon. Teraz nemám na mysli kostolnú vieru, ale vnútorné rešpektovanie života a hodnôt v kultúre, etike, estetike - je to smer na tisícročia.
Prečo vy sám nazývate ľudí s takouto vierou deviantmi?
Žartujem, lebo som taký namyslený, že vlastne nepovažujem za niečo zvláštne, ak tak niekto koná, uvažuje a žije. Podľa mňa je to úplne normálne. Nenormálne je spochybňovať hodnoty a žiť život človeka, ktorý nemá dušu. Aj keď sa nevie, čo to je - tá duša. Ľudská kultúra, ktorá trvá niekoľko tisícročí, stojí na silných zásadách. Nájdeme ich u Mojžiša, v evanjeliu Ježiša Krista či v myšlienkach Martina Luthera. Základný postoj je v nich veľmi pevný a perspektívny. Nemáme totiž inú možnosť.
Vaše texty pre SME sú však niekedy také hnevlivé, akoby popierali akúkoľvek nádej na perspektívu.
Intelekt musí byť kritický nie preto, že by takým chcel byť nasilu, ale preto, že nemôže byť spokojný, keď vidí, čo sa robí. Keď sa klame a kradne a vo vzťahoch medzi ľuďmi vládne egocentrizmus. Ja to len pomenúvam a moja perspektíva môže byť skrytá v tom, že to odmietam prijať a odsudzujem to. V tom je môj postoj. A ukazovať východiská? To nedokážem. Neviem, kde sú a čo s tým mám robiť. Ale musím vedieť rozlišovať, čo je už načisto neprijateľné, ako už nemôžem a nechcem ďalej žiť a myslieť. V skutočnosti som len zúfalý a smutný z toho, čo sa deje.
Nemáte chuť nechať to tak?
Ale tu vôbec nejde o mňa. Ako spisovateľ ničomu nezabránim a nič nevyriešim. No je tu aj ten slovenský národ, aj Pukanec, cirkev, naši vnuci, Európa - čo s tým všetkým bude ďalej? Neviem, prečo ma to trápi. Istý filozof hovorí, že medzi nami žijú neurotici, ktorým záleží na stave sveta. Trápia sa a nemôžu spávať preto, čo s ním bude. Podľa neho k nim patrí aj Ježiš, hoci mal zjavne veľmi vyrovnanú psychiku - a určite je to tá lepšia časť ľudstva. Netvrdím, že k nej patrím, ale hlboko jej rozumiem.
Napísali ste o Johannovi Sebastianovi Bachovi, že jeho hudba sa nemusí ani hrať, môžeme ju pokojne mlčať, aj vtedy pôsobí ako zajtrajšok. Aj v tom je perspektíva?
Napísal som do novín o Matúšových pašiách. Nepatrí to tam, ale môžem si to dovoliť, lebo mne sa to akosi toleruje. No aj tak zo všetkých strán počujem - to predsa nikoho nezaujíma, je to patetické a ťažké, nikto tomu nerozumie. A pašie? Aká hrôza - čo to vlastne je? A v podstate je to len hudba.
Boja sa ľudia vznešenosti?
Možno sa naozaj boja. Byť vznešeným je ťažšie ako robiť zo seba šimpanza. Vyžaduje to námahu, lebo kultúra - to je tiež týranie človeka. Aj celá civilizácia je vlastne námaha. Vyžaduje obrovské množstvo energie. Keď sa má človek slušne správať medzi ľuďmi, nehovoriť škaredo a byť zdvorilý - musí vynaložiť úsilie, aby sa ovládol. A dnes vám každý povie - že ja som prirodzený, ja sa nebudem siliť, aby som bol slušný človek - to je pretvárka! Tak som taký, aký som - ako Mojsejovci.
Pozreli ste si ich?
Áno - zo študijných dôvodov. Chcem vedieť, kam až klesá tento svet.
Zistili ste to?
Bol som zdesený - ale nie z nich osobne. Oni sú len odrazom situácie, do ktorej sme sa dopracovali. Sú produktom televízie, ktorá na tom zarába. Nechcem sa osobne dotknúť Braňa, však ja ho ani nepoznám, možno je normálny, ale ako sa na to môžu ľudia pozerať? To je taká záhada! Na druhej strane, čo majú pozerať, keď sa im neponúkne niečo normálne a vážne? Možno by to chceli. Väčšina Slovákov, ktorá je v podstate slušná, je diskriminovaná menšinou hrubosti.
V inej - lepšej nálade ste raz napísali, že ak by človek chcel, mohol by byť sám ako hudba.
Hovoria to niektorí filozofi a Milan Hamada dodáva, že človek môže byť ako hudba iba chvíľu - keď ho tá hudba omámi, vtedy je dobrý. Je to len výnimka, ktorá je proti podstate človeka. Asi má pravdu, ale to neznamená, že sa o to máme prestať usilovať. Veď čo trvá chvíľu, môže trvať aj dlhšie, a čo sa stane raz, môže sa stať aj stokrát. To, že je vôbec takáto chvíľa ušľachtilosti, vznešenosti a čistoty možná, je opakujúci sa zázrak.
V knihe Matka všetkých slov v haiku Možnosti píšete: "Okná hotové / okolo nich postaviť / len múry domu." Táto kniha vznikla bez hnevu?
Áno, ale hnev ma prepadne naozaj len raz za čas. Aj o Ludvíkovi Vaculíkovi hovoria, že je to hundravý starec, čo všetko ofrfle. Ale veď pre takéto brblanie tu sú objektívne kritériá, ktoré sme nevymysleli my. Čo to dnes znamená, ak sa niekomu páči, keď sa vraždí, a inému nie? Stala sa z toho otázka osobného vkusu? Každý teraz bude merať len podľa seba? A prečo by som nemal považovať za správne robiť aj veci, ktoré mi vôbec nevyhovujú?
Ale individualizmus priniesla práve západná civilizácia, ku ktorej sa hlásime.
Veď protestantizmus je na ňom postavený. Raz som v krčme zažartoval, že to je dobré náboženstvo, lebo luteránovi stačí, ak je jeden, ale katolíkov musí byť veľa - potrebujú masu. Je to zjednodušené, ale ja individualizmus nechápem ako egocentrizmus, že som stredobodom pozornosti alebo niečo určujem za všetkých. Jeho podstatou je, že človek stojí sám voči Hospodinovi, zodpovedá za svoje činy a za nič sa neskrýva. Ide o osobné svedomie a vedomie. Toto je môj individualizmus.
Do akej miery zasiahla dnešná "ideológia apatie" umenie?
Dnes platná ideológia je vlastne materialistická ideológia konzumu. Nehlásajú ju povinné učebnice marxizmu, a napriek tomu prešla ľuďom do krvného obehu. Ten, kto ju vytvára, je asi zdrojom nejakej tajomnej mafie - alebo ako hovorili obrazne naši otcovia - satan. Nevieme, čo to je, ale ako metafora alebo pomocný termín obstojí. Slovom, satan víťazí v podobe toho, aký svetonázor a hodnoty produkujú médiá. Ak komerčná televízia ponúka takých "mojsejovcov", legitimizuje tým skrytú ideológiu, ktorá nie je presne sformulovaná, je utajená, tvári sa akoby o nič nešlo, ale jasne vyjadruje konkrétny postoj. Aj to sú satanove preoblečenia.
Spomenula som si na váš skvelý postreh, že pred každou bodkou môže vzniknúť veta, ktorá pripomína myšlienku. Nie sú už slovenské knihy len "spomienkami na myšlienky"?
Nedávno som telefonoval s Rudolfom Chmelom, s ktorým sme asi hodinu rozoberali problém okolo prvoplánového chápania, čítania a vlastne aj písania. Vravel, že mi pošle svoju novú knihu o Štúrovi, na čo som ho potešil, aby si nerobil problémy z toho, že okrem mňa to aj tak nikto nebude čítať. Odpovedal - áno, aj tak tomu nikto nerozumie. Načo som to celé zostavil a napísal? Tak načo to robíme? Takže sme nevyriešili načo, ale dohodli sme sa, že to aj tak budeme robiť.
Proti všem?
Nie natruc, samozrejme. Ale občas si poviem - no počkajte, ja vás naštvem, a poviem niečo múdre. No ľudia sa ani nenahnevajú, takí sú apatickí. Keby aspoň niekto povedal, že som idiot. Nie. To je proste nevšímavosť! Nikoho nič nezaujíma, len to, čo má okolo seba. To sú tí, čo nie sú neurotici. Operujú totiž argumentom, že to nie je ich problém, vraj o tom neuvažujú a nebudú debatovať.
Ak by ste ich mali zaujať ako spisovateľ, aké témy by od vás očakávali?
Asi týranie žien, homosexualitu, drogy, zneužité deti - a keď o tom nepíšem, ale píšem o Bachovi - som konzervatívny, patetický, romantický, nemoderný. Iste, ak by som teraz začal písať o tých ženách, možno by som bol pre nich modernejší spisovateľ.
V jednom zo svojich textov spomínate slová Bergmanovho hrdinu, ktorý hovorí, že Bach skomponoval hudbu pre Boha a pre ľudí, ako sme my. Myslíte si, že Bach sa od súčasníkov nadobro vzďaľuje?
Ani ja si, samozrejme, nedokážem vysvetliť celú Bachovu hudbu - je tam množstvo súvislostí, vzťahov, záhad alebo rôznych možností. No cítim v nej pravdu. A tá pravda je v nejednoznačnosti. Ide o nejednoznačnosť a mnohovrstevnosť významov života aj umenia. Stále sa hovorí o gramotnosti, ale dnes sa ľudia učia čítať písmenká, ale už vôbec nerozumejú zmyslu celku.
Ako vnímate rozdelenie slovenských literátov na dva antagonistické póly?
Najjednoduchšie sa na to dá povedať, že je to otázka ľudskej hlúposti a charakteru. Nemusíme byť za každú cenu jednotní, je to vždy prínos, ak je viac myšlienkových a názorových skupín, a teoreticky je to aj normálne. Ale výsledok je, že tie póly sú rovnaké v tom, ako vôbec nevedú spor o umeleckých hodnotách, štýle, podstate kumštu. Sú to len samé osobné animozity - ten sa neznáša s tým, tamten s iným. Nič z toho sa netýka umenia. Ani jedna z tých dvoch či troch spisovateľských organizácií sa nezaoberá predovšetkým umením, literatúrou, sú to zväčša len také čudá. Keď mi je smutno, tak sa utešujem, že nie som ani v jednej. A keď si pozriem spolok okolo Literárneho týždenníka, stále tam vidím svetonázorovú a ideologickú muchlanicu. No ale občas aj oni urobia niečo dobré, aj niektorí ľudia sú tam celkom slušní. Je to celé nevysvetliteľné...
Čo vám chýba z opačnej strany?
Mala by tu byť organizácia alebo aspoň časopis, čo by vyvažovali polemiku, v ktorej by neboli témou osobné nadávky, ale názory podložené poctivými argumentmi. To sú tie krásne stredoveké dišputy a polemiky! Vlastne nemusíme chodiť až tak ďaleko - veď v 60. rokoch Alexander Matuška, Milan Hamada, Vladimír Mináč polemizovali o poslaní literatúry, alebo ako má vyzerať poézia - na výnimočnej úrovni. Ale teraz nič. Akoby bolo zakázané polemizovať. Akoby ľudia cítili, že to sem nepatrí, že na to nie je čas, lebo čas sú peniaze, ktoré musíme zarábať a nebudeme predsa debatovať o otázkach štýlu a analýze literárnych diel.
Čo sa dnes deje so slovenčinou?
Pred našimi očami sa odohráva jedna hrozná vec. Slovenčina sa konečne stala vyspelým európskym jazykom, ktorý je schopný presne vyjadriť úplne všetko. A keď sme sa už toho dožili, keď sme sa našťastie plnohodnotne prebudili, odrazu nás premáha povrchnosť, lajdáctvo a pohŕdanie pokladom, ktorý máme, v zmysle - načo nám to je, veď svet je veľký, čo s takým jazykom? Každý, kto príde s tým, že treba dodržiavať pravopis alebo používať správne slová, vychádza na posmech. A to ani nechcem spomínať, ako slovenčine ubližujú médiá so svojou miniatúrnou slovnou zásobou a nesystémovým zaobchádzaním s jazykom. Ja už nemôžem pokojne počúvať ani predpoveď počasia. Takže slovenčina vo svojej používanej podobe je už takmer na dne, ale zároveň je na tom veľmi dobre ako jazykový celok. Latku by mali udržiavať spisovatelia, ale kto sa už dnes bude hrať so slovíčkami, hladkať ich a zoraďovať niekoľko mesiacov?
V akej kondícii je slovenčina spisovateľov?
Spisovatelia uverili, že ich knihy majú byť zábavné, atraktívne, zrozumiteľné a pútavé. Presviedčajú sami seba aj iných - my predsa nemôžeme obťažovať nejakými myšlienkami a zložitými metaforami chudákov čitateľov, ktorí majú svoje problémy s nezamestnanosťou a dôchodkami. My ich tým urážame. Istá literárna vedkyňa niekde povedala, že Stanislav Rakús svojou vážnosťou vlastne nerešpektuje čitateľov, ktorí sa nepotrebujú až natoľko seriózne zamýšľať nad textom, ako to od nich žiada on. Vraj nimi takto pohŕda a fakticky ich uráža. A takýto "logický" postup myslenia nepočujeme od nikoho iného ako od vedcov. Krása.
Takže mladší spisovatelia si slovenčinu zjednodušili?
Iste. Rozhodli sa písať na témy, ktoré sú atraktívne, ale ako o nich píšu - to už prestalo byť podstatné. Alexander Matuška hovoril, že spisovateľ môže písať o čomkoľvek, ale najdôležitejšie je, ako to urobí. To už neplatí. Čo sa týka tém, je to rovnaký fenomén ako v čase komunizmu a socialistického realizmu, keď sa námety zadeľovali zhora - teraz musíme písať o kolektivizácii, o triednom nepriateľovi a kladnom hrdinovi, o stavaní priehrad. Dnes tieto témy neurčuje ústredný výbor strany ani cenzúra, ale trh. A zaujímavé je, že náš trh nedokáže zapôsobiť na to, aby sa práca s jazykom zdokonalila. Brúsenie jazyka totiž nie sú len experimenty, ale je to aj tvrdá práca s myšlienkami, ktoré vytvárajú nové poznanie. Umenie je jedným zo základných spôsobov poznávania sveta - vnímam ho ako odnož vedy, iba sa ide na vec z iného boku. S pomocou umenia človek roztláča vesmír.
Vyplýva z toho všetkého, že záujem na degradácii ľudskej duchovnej podstaty má samotný človek?
Asi áno, ale prečo vlastne degraduje samého seba? Veď tým popiera svoj vlastný určujúci znak - to, že je bytosť duchovná a kultúrna. Človek sa odlíšil od šimpanza tým, že vytvoril civilizáciu. Ja si šimpanza vážim, ale nenapíše Bachovu fúgu. Nechcem vyzdvihovať človeka ako korunu tvorstva - je jeho súčasťou. Ale aby prežil, nemusí zabíjať, lebo pozná milosrdenstvo lásky. Ak hovoríme invalidovi, aby sa o seba postaral sám, či aby sa oňho postaral štát, alebo cirkev, degradujeme v sebe to najdôležitejšie, čo v nás je.
Na čom teda stojí civilizácia?
Ľudská civilizácia je postavená na tom, že nestrieľame slabých, ale im pomáhame. Nejde o to, koľko drobných dolárov dáme chudákovi, či mu podáme pohár vody, alebo pomôžeme starcovi, ak spadne na ulici, ale na fenoméne súcitu a pochopenia jeden druhého. Na zdanlivo bezúčelnej komunikácii - napríklad na takej, ako sa teraz zhovárame my dvaja, keď ja neuvažujem o niečom funkčnom ani pragmatickom, ale len o akýchsi zbytočnostiach - ako je zmysel života.
Je táto abstrakcia ešte pravdivá?
K niečomu sa blížime a od niečoho vzďaľujeme, ale vôbec to neprekáža, lebo rovnaká je aj povaha samého slova. Slová sú podložené rozdielnou ľudskou skúsenosťou, a preto sú trochu nepresné - ak poviem "chlieb", predstavujem si niečo iné ako vy. No, a zároveň sú vo svojom systéme neuveriteľne presné. Slovenčina je veľmi dobrý jazyk - je úplne iná ako hoci francúzština, ale rovnako výstižná a krásna. Je to ako v záhrade - rastú tu snežienky aj ruže, a všetko je tu dobré, takže je hriechom proti ľudskosti a proti Duchu svätému, keď sa nejaký jazyk ničí, likviduje alebo zanedbáva.
 Ivan Kadlečík sa narodil 8. apríla 1938 v Modre v rodine evanjelického farára. Štúdium slovenského jazyka a literatúry ukončil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1961. Pracoval v Košiciach v Mestskom archíve, neskôr v krajskej redakcii denníka Pravda. V rokoch 1968 – 1970 bol šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie v Martine. Pre politické postoje ho prepustili zo zamestnania, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a počas celého obdobia normalizácie nemohol publikovať. Bol súčasťou okruhu českých a slovenských samizdatových autorov a vo Vaculíkovej edícii Petlice vydal Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990). Dobovú slovenskú realitu komentoval v Rapsódiách a miniatúrach (samizdat, 1. zv. 1981, 2. zv. 1987 – knižne Kolín nad Rýnom 1988, Brno 1992). Jeho korešpondencia s Ludvíkom Vaculíkom a Otom Filipom vyšla pod názvom Poco rubato (1994). Esejistickú tvorbu sústredil v súboroch Hlavolamy (1995), Vlani ako dnes (1997), Žiť sa dá len autobiograficky (2004). Po novembri vydal dva literárnovedné zväzky a viac ako desať prozaických kníh, najnovšie Chronoskop (2006) a Matka slov (2007) v knižnej edícii časopisu Fragment. Za literárnu tvorbu získal Cenu Dominika Tatarku. FOTO SME - JÁN KROŠLÁK |
