Na pódiu pôsobí za hradbou klávesových nástrojov nenápadne, ale dokáže rozpáliť sály. ROMAN HOLÝ, skladateľ, producent, kapelník a klávesista "prevádzkuje" skupiny Monkey Business, J.A.R. a niekoľko ďalších. Na českej scéne je neprehliadnuteľný. V civile je to príjemný a uvoľnený chlapík, s ktorým dostanete chuť absolvovať "žúrku".
Vašou srdcovkou je funk. Na Slovensku sme v 80. rokoch mali niekoľko zaujímavých funkových skupín, česká scéna bola vtedy orientovaná smerom k hardrockovým tancovačkám. Ako ste vnímali vtedajšiu scénu?
Presne ste to vystihli. Česká scéna bola veľmi dlho tancovačková, čo vlastne trvá dodnes. Ľudia obľubujú lokálnu zábavu pri hard rocku, ja to mám tiež rád, ale s mojimi projektmi sa to snažíme rozriediť. Keď sme začali s funkom, bolo to v čase, keď to vôbec, ale skutočne vôbec nikoho v Čechách nezaujímalo. Ľudia sa nám smiali, že sme buzeranti, lebo sme si potrpeli aj na pódiovú prezentáciu, mali sme kostýmy, maľovali sme sa. Pre rockerov sme boli disco. Nám to bolo úplne jedno, lebo vidina toho, že sa raz naučíme hrať a bude nám to "šliapať", bola veľmi silná. Pamätám sa, že v roku 1988 do nás ľudia v Lucerne hádzali plechovky - a to sa hovorí, že Lucerna je svätostánok hudby. Prešlo pár rokov a tú Lucernu sme dobyli. Dnes máme v Česku veľmi dobrú pozíciu.
Prekvapilo vás, že Matěj Ruppert z vašej kapely Monkey Business dostal cenu Anděl ako spevák roka?
Veľmi ma prekvapilo, že ju nedostal hneď prvý rok, čo sa objavil. Odvtedy je to už sedem rokov.
Neviem, či to stále platí, ale boli ste známi tým, že máte s J.A.R. aj s Monkey Business značnú popularitu napriek nezáujmu médií.
Je to tak. Našťastie sa nás to tak dramaticky nedotýka, možno len v tom, že nemáme tantiémy za hranie v elektronických médiách. Návštevnosť našich koncertov je veľmi dobrá, a tak nemusíme pri pive riešiť, akí sme nepochopení rebelanti.
Mali ste ísť dokonca na turné so skupinou Jamiroquai, ale padlo to. Prečo?
V takýchto prípadoch sa očakáva, že si kapela zoberie náklady na seba. Ale to by sme neutiahli. V zahraničí sa nám však podarila vec, s ktorou sme nerátali - album Monkey Business vydalo argentínske vydavateľstvo, normálne to tam hrajú v rádiách, pred Vianocami sme tam boli hrať na najväčšom juhoamerickom festivale a ohlasy boli také dobré, že o mesiac tam vydávame posledný album, na jeseň tam ideme hrať znova, a zahráme si možno aj v Peru a Kolumbii.
Takže nemáte problémy so zahraničnými ponukami?
Ponuky by boli. Problém je, že už nie sme vo veku, keď by sme boli nadšení z výletu, ktorý zaberie dva dni, bude tam sedemdesiat ľudí a zlá aparatúra. Čas je drahý a my už máme rodiny. Možností je veľa, ale len málo z nich je takých, keď okamžite povieme - tam ideme. Argentína za to určite stojí, a aj Londýn, kde hráme každý rok.
Vaša kapela je nielen exportná, ale aj importná. S Monkey Business spolupracujete aj s významnými zahraničnými hudobníkmi...
Stávajú sa neuveriteľné veci. Nedávno mi prišiel takýto e-mail: "Ahoj chalani, počul som o vašej hudbe, vraj robíte výborné veci, keby ste ma chceli využiť, som k dispozícii." Podpis - Ashley Slater. To je spevák z Freak Power! Stalo sa to práve v čase, keď sme sa dohodli, že pôjdeme do Londýna na ich koncert po desiatich rokoch. Toto nemôže byť náhoda. O pár týždňov už s ním budeme hrať v Plzni. Budeme možno nahrávať aj s Jocelyn Brown, ak všetko vyjde, tak tento rok aj s Davidom Sylvianom.
Funk je veľmi vášnivá hudba vhodná na párty. A vy nevyzeráte asketicky, žijete tak, ako hráte?
Náš spôsob života je dosť o párty, to je fakt, ale na pochopenie nášho snaženia je dôležité, že funk je len jedným z kameňov, ktorý opracúvame. Funk je podľa mňa štýl uzavretý už veľmi dávno. My sa snažíme spájať ho s inými vecami a priniesť do funky, ak to mám povedať chvastavo, intelekt v textoch. Lebo funkové skladby mali z môjho pohľadu vždy dosť mizerné texty, akože "rozhýb zadok a poď to spraviť", čo je síce fajn, ale starnúcemu chlapíkovi to dlho nevydrží. Snažíme sa "našróbovať" na funk aj iné harmónie, hard rock, džez, všetko, čo nás zaujíma a spojiť to svojským štýlom humoru, zabaliť do takého zappovského sveta.
Pre J.A.R. sú charakteristické dadaistické texty, slovné hračky.
Veľa textov vzniklo v stavoch, ktoré neboli úplne normálne, za použitia rôznych látok, preto boli zakuklené a nedalo sa z nich pochopiť v podstate nič. Posledná platňa Armáda Špásu je po dlhom čase album, kde sa dá pochopiť, o čom pesnička je.
Stále párty, psychotropné látky - na to vyzeráte dosť zachovalo a životaschopne.
My sa všetci máme tak radi, že síce dokážeme stále žiť na párty, ale nepreháňame to tak, aby nám to ublížilo. Nechceme dopadnúť ako trosky.
Muzikanti majú k alkoholu a drogám bližšie ako iné profesie, možno s výnimkou hercov. Je to aj tými emóciami, ktoré človek necháva na pódiu?
Je to tým, že aj človek, ktorý má úplne priemernú kapelu, je za svoju prácu odmeňovaný nevídaným uznaním, všetci ho potľapkávajú po pleci a podobne. Je to síce príjemné, ale neprirodzené. Je množstvo iných profesií, ktoré sú nenápadné. Tí ľudia ich robia možno tisíckrát lepšie ako priemerný muzikant a dočkajú sa akurát toho, že im žena raz za dva roky povie: "Ty môj šikovný Pepa, ty robíš krásne poličky." A pritom ten človek robí úžasnú robotu dvanásť hodín denne. Ešte k tomu alkoholu - je to pravda. Veľmi veľa ľudí z mojej brandže už bez alkoholu nevie fungovať. Hudba je náročná zábava.
Pre šoubiznis sú typické profesijné vzťahy a manželstvá typu hudobník - herečka alebo herec - herečka. Aj vy ste žili s Aňou Geislerovou. Môžu takéto vzťahy vyjsť, keď sú obaja známi, veľmi pracovití, a teda veľmi zamestnaní?
Človek s exaltovaným povolaním by mal mať niekoho z úplne inej oblasti, pokojného, kto stojí pevne na nohách. Aby sa tie dva svety dopĺňali. Exaltovaný partner toho "normálneho" dokáže rozblázniť a ten zasa vie "blázna" upokojiť.
Vy to tak teraz máte?
Mám. Ešte chcem povedať, že som žil s celým radom exaltovaných partneriek a tiež to nebolo zlé. Dnes už viem, že nič netrvá večne a každá chvíľa, ktorú prežijete s niekým, kto za to stojí, je úžasná. Nezáleží na tom, či ste s niekým dva mesiace, alebo šestnásť rokov. Ide len o to, aby to bol kvalitný čas.
Stíhate vôbec súkromný život? Patríte medzi najtvrdšie pracujúcich ľudí v brandži.
To je chiméra. Mal som šťastie, že čokoľvek som v posledných rokoch urobil, bolo vidieť. Potom sa zdá, že človek je neuveriteľne pracovitý. Ja sa napríklad rád flákam, starám sa o dcéru, hrám počítačové hry. Pre mňa je hudba, ktorou sa živím, najvyšší stupeň zábavy a relaxácie.
Akú starú dcéru máte?
Trojročnú a teraz čakáme druhé bábätko. Včera som bol na ultrazvuku a pohybuje sa veľmi výrazne. To bude nejaký tanečník.
Chceli by ste, aby sa deti dali na hudbu?
Ani nie, som poučený z chýb rodičov a rodičov kamarátov, takže mi je to jedno. Pre mňa je jediná dôležitá vec, aby boli moje deti šťastné, aby sa smiali, aby mali dostatok sebavedomia a dosť sily do života. Keby bola moja dcéra šoférka kamiónu, vôbec by mi to neprekážalo.
Nútili vás rodičia na klavír?
Na klavír som chodil a nenávidel som to, ale mama ma skôr nútila do herectva, lebo mala svoju vlastnú nenaplnenú hereckú túžbu, ktorú nemohla zrealizovať, a tak ma prihlásila na herecké konzervatórium. Medzi tie šestnásťročné exaltované dievčatá, ktoré počúvali Hanu Hegerovú a plakali pri tom a takéto veci.
Šesť rokov som doslova pretrpel ako zviera a z konzervatória som už absolútne neomylne utekal k hudbe. Hercov obdivujem ako divák, ale nazávidím im. Je to veľmi tvrdé pracovné prostredie.
V čom?
Málo hercov a herečiek dosiahne vnútorné naplnenie tým, že dostanú krásne úlohy. Deväťdesiat percent hercov sú prisluhovači, ktorí sa opíjajú v baroch. Pre chlapa je to podľa mňa nedôstojné povolanie. To hovorím ako filmový fanúšik a človek, ktorý hercov obdivuje, s mnohými sa kamarátim a môžem povedať, že väčšina z nich túži byť muzikantmi. Hudobné prostredie je slobodnejšie.
Otec vás hudobne podporoval?
Bol námorník a neuznával ani hudbu, ani herectvo. To, že som dobrý, mi prvýkrát povedal asi pred desiatimi rokmi.
Kedy nastal prerod z chlapca nenávidiaceho klavír na klávesistu?
Prvú kapelu som založil, keď som mal dvanásť. Kúpil som si lacné klávesy Casio a už to išlo. Boli sme očarení Pražským výběrom, tak sme sa ich pokúšali napodobniť. Počiatky sú vždy najvášnivejšie, je to neuveriteľný pocit zakladať kapelu a vymýšľať jej názov. Stále sa to snažím udržať v sebe.
Máte priateľov zo starých čias?
Tieto vzťahy si pestujem a udržujem, lebo málokto je v živote dôležitejší ako chlapec, s ktorým ste objavovali všetky tie veci. Väčšinou to nevyjde, ľudia sa rozpŕchnu po svete. Mne to našťastie vyšlo a mám štyroch kamarátov, s ktorými sa poznám od prvej triedy, udržujeme intenzívny kontakt.
Mne sa zdá, že máte síce viac formácií, ale tvoríte vlastne jeden klan ľudí, ktorí si rozumejú hudobne aj ľudsky. A vy ste jeho centrum.
Vraj je to tak a za to môže moja mama, ona je najväčší organizátor a ja som to asi zdedil. Niekto to robiť musí, aj keď ma to niekedy nebaví a rád by som sa dozvedel len to, kedy a kde mám byť. Takúto pozíciu mám v kapele Autopilote s Pavlom Fajtom,Yumiko, Ondřejom Smeykalom a Vladimírom Václavkom. To som produkoval, na koncertoch som nenápadný radový hráč a veľmi ma to baví.
To si niekedy aj konkuruje - kapelníci sa mi sťažovali, že nemajú čas cvičiť na svojom nástroji.
Ja vymýšľam hudbu tak, aby som svoje party zahral s prstom v nose, inak by ma to nebavilo. Kapely, ktoré to nepochopili, si nakladajú príliš veľa a potom hrajú tak, že majú smrť v očiach.
Neboli ste nikdy prepracovaný, vystresovaný z toho, že ste si nabrali príliš veľa?
Nepamätám si, hudba je pre mňa taká prirodzená vec, že ma nestresuje. Iné veci ma vystresovať vedia, ale hudba nie, ona je mastička, ktorá pomáha prekonať nepríjemné veci. Bez nej by som nemohol žiť.
Niekedy vám aj niečo nevyjde, napríklad kapela Sexy Dancers s Danom Bártom a Darou Rolins. Prečo mala taký zlý osud?
To je škoda. Dostávali sme ponuky na športové haly. Netrafilo sa to do dobrého času, všetci fetovali. Zľakli sa toho, že máme byť v takomto stave veľkou kapelou - okrem mňa boli všetci v stave, že by to nezvládli, či skôr nechceli zvládať.
Dnes už účastníci vyzerajú zdravo a životaschopne.
Sú to rozumní ľudia a mali šťastie, skončili s tým, aj keď som, priznám sa, neveril, že to dokážu. Ale sú silnejší ako predtým.
Počuť v hudbe drogy ?
Napríklad jeden z mojich najmilovanejších albumov, Illustratosphere, nahrala kapela Dana Bártu. Táto platňa vznikla za podobných okolností ako Sexy Dancers, a preto je taká iná, divoká, zvláštne zatočená.
Sledujete hip-hopovú scénu?
Sledujem úplne všetko, čo ma zaujme. Som chodiaca špongia na hudbu, zážitky, veci, vône, farby. Mám v úmysle si dôkladne užiť čas, ktorý tu mám. Keď mi niekto povie, že bude hrať nejaká hardrocková kapela, pôjdem na hardrock s veľkou chuťou. To isté sa týka hip-hopu. Musím povedať, že slovenský a český hip-hop je pre mňa zaujímavejší ako mainstreamová produkcia vo svete. Podobne sú zaujímavé veci v Poľsku, Rusku.
Pýtal som sa preto, lebo ste s rapom začali ešte pred hip-hopovou vlnou.
Naše úplne prvé nahrávky z roku 1988 boli čistý rap. S tým sme začínali.
Ešte stále zbierate vinylové platne?
Samozrejme. Dokonca mi pred dvoma rokmi volal Karel Gott, ktorý sa dozvedel, že som zberateľ a ponúkol mi, že aby som si prišiel nejaké vybrať, lebo mu zaberajú veľa miesta. Odniesol som si úplné poklady, len mi chvíľu trvalo, kým som pochopil, že nemôžem nad konkrétnymi kusmi prejavovať nadšenie, lebo také si nakoniec nechal. Ale aj tak som si odniesol možno tisíc platní, všetko neuveriteľné veci, nehrané kusy.
Ako je to s obživou u muzikantov v Česku?
Zle a bude horšie. Je pár ľudí, ktorí sa majú lepšie, ja mám šťastie, že robím pre film, divadlo, občas nejakú reklamu, zvučky do televízie. Mám niekoľko kapiel a vo všetkých som hlavný autor, takže mám aj autorské tantiémy. Byť radovým hudobníkom - to je mizéria. Platne sa nepredávajú, každý hrá naživo, tlak na kluby je desaťnásobný ako predtým.
Ako vnímate nelegálne šírenie hudby cez internet?
Jeden z mojich obľúbencov, Robert Smith z The Cure, povedal, že je to tragické a je to súmrak jeho najkrajšieho obdobia v hudbe. Súhlasím s ním.
Mnohí majú v živej pamäti reláciu Kinobox, ktorú ste moderovali, chceli by ste sa k moderovaniu ešte vrátiť?
Už nie, to obdobie je inde, aj keď mám filmy rád a som veľký zberateľ, zbieram skôr staršie filmy a rarity.
Máte čas to pozerať?
Jasné, aj keď teraz som prepadol počítačovým hrám. Stalker - rádioaktivita, mutanti, zóna, to je sila. To je momentálne moja najväčšia vášeň.
Foto - archív R.H.
