Pred šiestimi rokmi navštívili Bratislavu fotografie asi najväčšieho symbolu humanistickej fotografie Henriho Cartier- Bressona. V rámci Mesiaca fotografie tu mal výstavu svojej tvorby. Teraz je v Bratislave iný Francúz, nemenej známy - Robert Doisneau. Jeho 53 snímok visí v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave do konca marca.
BRATISLAVA. „Zázraky každodennosti sú vzrušujúce, žiaden filmový režisér nedokáže usporiadať nečakané veci tak, ako ich nájdete na ulici,“ povedal raz Robert Doisneau (1912 – 1994).
No, o tom usporiadaní nečakaných vecí by sme u neho mohli polemizovať, veď jeho najznámejší zvečnený bozk spred parížskej radnice sa nakoniec vytmavil ako dokonale zinscenovaná idyla zamilovaných päťdesiatych rokov.
Z dna Seiny
Asi je to jedno, veď dodnes sa tie pohľadnice dobre predávajú. A kiežby sme boli pol storočie vopred a mali v dnešnom hypersimulakrovom čase takéto problémy.
Robert Doisneau sa túla parížskymi ulicami, tvári sa nenápadne, má svoj odstup – rešpekt a ochranu, a smeje sa nad bizarnými situáciami. Všíma si tie najobyčajnejšie tváre – unaveného vojaka, deti, mladé ženy s nádejou v kútiku očí, mladých mužov, staré ženy, starých mužov s cigaretou ovísajúcou na konci kútikov.
Stredoeurópskemu domu fotografie sa v spolupráci s Francúzskym inštitútom podarilo priniesť do Bratislavy 53 fotografií od tohto trpezlivého fotografa. Doisneau sa ponára do neurčitých dní Paríža, zachytáva objekty aj v ich prostredí, pomáha nám odovzdane vpíjať do tých očarujúcich miest spolu s ním.
„Kde Henri Cartier-Bresson nasleduje racionalitu konštruktivistov, hľadá Doisneau anekdotu,“ píše výstižne HansMichael Koetzle v knihe Slávne fotografie. Doisneau vystavia pointu z detailov, objaví príbeh, ktorý pláva kdesi v Seine a vyloví ho na povrch snímky.
Pohľady v labyrinte
Hoci radničné objatie v Stredoeurópskom dome fotografie nenájdeme, sú tu iné známe snímky. Napríklad tá, na ktorej párik sústredene hľadí do výkladu – žena síce niečo mužovi vysvetľuje, ale ten hľadí na obraz s nahým ženským pozadím. Prekrížené pohľady alebo posuny v nich – to je jedna z Doisneauových anekdot.
Známa je aj tá s absurdne prirodzenou hrou pohľadov – žena sedí na lavičke pri Seine, muž stojí pri nej, dieťa neďaleko od neho, v pozadí obchodný dom Samaritaine a v tom bližšom bozkávajúci sa pár. A – každý sa pozerá inam, ako by sa patrilo. Aj tú v Bratislave nájdeme.
Ulica ako predmet výskumu
Doisneau obdivuje dievčatá z ulice Nantes a zas sa smeje na tom, ako ich členky mužom hypnoticky vytáčajú hlavy. V jeho snímkach majú miesto čudáci aj deti, ale aj umelci – na prehliadke nájdeme napríklad portrét Picassa. A vždy pritom hrá dôležitú rolu prostredie – „z ulice robí predmet fotografického výskumu“.
Zrejme preto, že práve toto miesto ho prijalo po tom, ako ho prepustili z fotografického štúdia pre neskoré príchody. Možno práve o tom hovorí film, ktorý sa na výstave premieta. A možno nie, lebo zatiaľ sa premieta len vo francúzštine a bez titulkov.
