BRATISLAVA 5. marca (SITA) - učovala na ukrajinskej škole. Keďže príslušníci armády neustále menili miesto svojho pôsobiska, Wajdov otec sa onedlho sťahoval do stredného Poľska, do mesta Radom. Keď mal Andrzej 16 rokov, jeho otec vstúpil do poľskej oslobodzovacej armády, ktorá pôsobila v čase prvej svetovej vojny. Ako sám píše vo svojom životopise, jeho otec, ako aj ďalší traja strýkovia, boli cieľavedomí a hľadeli do budúcnosti. Jeden z jeho strýkov bol do vypuknutia druhej svetovej vojny riaditeľom Krakovských železníc, ďalší si založil veľké zámočníctvo, kde sám pracoval počas nemeckej okupácie, a najmladší z nich bol úspešný farmár, no predčasne zomrel. "Myslím si, že to, čo hnalo vpred ich, ženie aj mňa," povedal režisér.
Život Wajdu a jeho rodiny sa zmenil v roku 1939. S nemeckou inváziou, prirodzene, k horšiemu. "Môj otec bol stratený, odišiel do vojny a nikdy viac sa nevrátil. Z nás sa stali robotníci. V čase začiatku vojny mal Andrzej iba 13 rokov. Jeho otec sa dožil štyridsiatky, zomrel ako kapitán 72. pešieho pluku v obci Katyň. Až do roku 1989 ale rodina nemohla na hrob uviesť, kde zahynul. "Cenzúra bola taká prísna, že keď som sa po čase pokúšal získať kópiu novín vydaných počas vojny Nemcami so zoznamom mien obetí krvavého stretu, ukázalo sa, že sa jednoducho "stratili", spomínal Wajda. Vojna pre neho rovnako znamenala uvedomenie si, že sa na nikoho a nič nemôže spoľahnúť, že všetky rozhodnutia sú už iba v jeho osobnej réžii. Keďže pre jeho otca bol nástup do armády prirodzenou súčasťou života muža, ešte v roku 1939 nastúpil aj Andrzej do školy kadetov, kde ale neuspel. Vždy keď mohol, kreslil a postupne si uvedomil, že toto by chcel robiť na profesionálnej úrovni. Niekoľko mesiacov bral hodiny kreslenia v umeleckej škole v Lodži, ktorá Nemcom neprekážala natoľko, aby ju zavreli. Teror sa však stupňoval a otázka ďalšieho vzdelania nebola prvoradá. Andrzej s bratom po ňom ale túžili, odišli do Krakova a začali študovať na Krakovskej akadémii umení. Dovtedy ešte verili, že ich otec sa jedného dňa z vojny vráti. Päť rokov po jej skončení však už bolo jasné, že čakali zbytočne. Vtedy sa za nimi z Radomu prisťahovala aj ich matka. Onedlho však aj ona, vo veku 50 rokov zomrela.
Akadémia bola síce úžasná, ale nie natoľko, aby v nej Wajda ostal. V roku 1945 sa dostala pod vplyv skupiny umelcov ovplyvnených parížskym postimpresionizmom. "Maľovali sme akty, kvety, to všetko v najlepšom francúzskom duchu, ale naša skutočná skúsenosť, náš svet, bol celkom odlišný. Prežili sme okupáciu a pocítili jej krutosť, pracovali sme v továrňach," spomínal Wajda. Mal vtedy pocit, že chcú s bratom a niektorými ostatnými rozpovedať úplne iný príbeh, ako maľovať kvety na plátno. Ten ich zahŕňal obrazy komínov spaľovní, zatýkanie, pouličné razie, nové zrodenie Varšavy. V roku 1948 sa v Poľsku zmenili politické pomery a aj pohľad na umenie. "Socialistický realizmus naberal na obrátkach a zrazu bolo treba zobrazovať novú realitu...," píše na svojej internetovej stránke Wajda. Páčilo sa mu maľovať nové veci a nové pohľady na staré veci, no nikdy si nemyslel, že "systém" bude žiadať imitovanie sovietskej maľby. V tom čase opustilo Akadémiu viacero študentov. Po rokoch Wajda tvrdí, že špecifická vôňa dielní a tried Akadémie ho sprevádza dodnes. "Myslím si, že to bolo miesto, kde som mohol byť šťastný, ale v tom čase som nebol dostatočne odhodlaný, nemal som silný charakter, vôľu. Boli tam lepší, talentovanejší a ja som bol navyše po prvý raz ženatý. Moja manželka bola fantastická maliarka, čo ma tiež odradilo," dodal. Na akadémii študoval tri roky. Nakoniec sa z inzerátu v novinách dozvedel o Filmovej škole v Lodži. Nebola to síce škola, kde by sa niečo naučil o umení, bola vyslovene technická, no práve štúdium tu ho posunulo ďalej.
Filmová škola v Lodži bola v 50. rokoch poznačená ideológiou. "Školy ako táto predtým v Poľsku neboli a táto zasa nemala tradíciu. Miesto toho, aby vzdelávala a vyškolila filmovú elitu, vychovala ideologické komando," píše Wajda. Učiteľov na škole zhodnotil ako skupinku tých, ktorí už pred vojnou sympatizovali s ľavicou a presne vedeli, že prišiel ich čas. V rovnakom čase však rektor univerzity priniesol z Paríža celú kolekciu francúzskych avantgardných filmov. Vďaka tomu videl snímky Le Ballet Mécanique, Le Chien d'Andalousie, L'Age d'Or, Le Ballet Mécanique a iné, ktoré "mu otvorili oči". Aj Lodž však opustil, prednosť dal Varšave. Práve tam sa totiž robili všetky dôležité rozhodnutia súvisiace s filmom. No aj keď Varšava bola vtedy hlavným mestom poľského filmu, chýbalo mu v ňom divadlo Stary Teatr. "Myslím si, že únik je najdôležitejšou témou môjho života, spájajúcou moju minulosť s udalosťami, ktoré sa stanú zajtra," píše Wajda.
Z jeho neskorších konštatovaní vyplýva aj jeho celoživotný postoj. "Mohol som skončiť v Osvienčime, mohli ma zatknúť a poslať do Nemecka na práce. Mal som šťastie, ale toto (Poľsko) je krajina, kde sa človek potrebuje za svoje šťastie ospravedlňovať," povedal Wajda.
Teraz "v novej dobe", keď máme slobodu slova a prejavu, každý sa ho vraj pýta, ako je možné, že je úspešný, zatiaľ čo ostatní nie. "Dostávam otázky, ako napríklad tú, prečo som mohol nakrúcať filmy, kým ostatní nie, a im podobné," povedal a dodal, že je to "príliš veľa otázok, z ktorých pre neho vyplýva, že asi by bolo niekedy najlepšie, keby celý život nerobil nič."
Wajdovi a ľuďom okolo neho sa prostredníctvom filmu podarilo rozšíriť hranice slobody. "Chceli sme posunúť hranice cenzúry... nikdy sme nedúfali, že raz uvidíme Sovietsky zväz rozpadnúť sa a Poľsko slobodné. Verili sme, že jediné, čo môžeme spraviť, je posúvať obmedzenia, ktoré boli dané, takže strana by nebola jediným rozhodujúcim článkom, ale musela by načúvať aj hlasom spoločnosti," tvrdí režisér. S odstupom času povedal, že pre neho bolo lepšie byť a zostať slobodným umelcom, pretože "umelci strany" nikdy nemali na výber, čo chcú robiť. Wajda sa členom komunistickej strany nikdy nestal a podľa jeho slov tak nespravil nielen preto, že jeho otec by nikdy nevstúpil a jeho matka by s tým nesúhlasila, ale jednoducho preto, že si začal vytvárať vlastný názor. "Celý môj život je poznačený tým, že som bol do značnej miery nezávislý, čo je celkom zábavné, pretože asi nikto nie je viac závislý ako filmový režisér," povedal Wajda. A to podľa neho platí kdekoľvek, nezáležiac na režime.
Vo svojich filmoch prináša rôznorodé pohľady na politické a sociálne zmeny v Poľsku. Nechýba mu pritom istá dávka vášne a citlivosť. Wajda v mnohom čerpá z vlastných skúseností a spomienok. Keď sa v Európe skončila druhá svetová vojna, mal necelých devätnásť rokov.
Najskôr pôsobil ako asistent režiséra Aleksandra Forda. Až potom sa pustil do svojho prvého filmu. V roku 1950 nakrútil krátkometrážny film Zly chlopiec, nasledovala snímka Kiedy ty spisz (1952) a o dva roky prišli Nepozvaní hostia (1954) z prostredia poľského odboja. Nasledoval film Ide do slonca (1955) a Kanály z roku 1957. Medzi ďalšie úspešné sa radí Popol a diamanty (1958). Filmy priniesli Wajdovi celosvetové uznanie. Popol a diamanty si mnohí pamätajú aj ako film, ktorý poľská vláda zakázala vysielať, pretože zobrazoval vraždu jedného z popredných komunistov. Jeho filmovú zbierku obohatila aj vojnová dráma Lotna (1959) a tiež zakázaný film Nevinní čarodejníci (1960). Distribúciu snímky napokon vláda povolila, ale iba vo veľmi obmedzenom náklade. Jeho rukopis je jasne čitateľný aj v protivojnových Popoloch z roku 1965. Aj dvadsať rokov po vojne tak
Wajda dal najavo, že nezabúda na jej živelnosť a ničotu, ktorú vniesla do životov miliónov ľudí na celom svete. V roku 1968 uviedli jeho film Gates to Paradise a onedlho na to sa prezentoval Krajinou po bitke (1970). Vojna, boj a smrť sa tak stali dominantnými témami, ktoré charakterizujú väčšinu jeho tvorby. Wajda tiež režíroval množstvo televíznych inscenácií a divadelných hier z pier zväčša zahraničných autorov.
Práve vďaka Wajdovi sa množstvo z hodnotných literárnych diel poľských autorov dostalo na televízne obrazovky. Nakrútil napríklad filmy Brezový háj (1970), Svadba (1973), Zasľúbená krajina (1975) a iné. Sfilmoval aj nenapodobiteľného Dirigenta (1980). Medzinárodnú slávu mu ale nevyniesol ani jeden z týchto filmov natoľko, ako práve Človek z mramoru (1976) a Človek zo železa (1981). V druhom z nich dáva priestor aj poľskej strane Solidarita. Za Muža zo železa získal Zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes a nomináciu na Oscara v kategórii Najlepší cudzojazyčný film. Človek zo železa je o odborárskych štrajkoch v Gdaňsku z roku 1980.
V 80. rokoch sa Wajda ocitol v zložitej situácii. Politické ovzdušie mu nebolo veľmi naklonené. Odišiel preto do Francúzska, kde nakrútil ďalší zo svojich filmov - Danton (1983). Zažiaril v ňom francúzsky filmový kráľ Gérard Depardieu. V nasledujúcich rokoch, vládna moc Wajdu obmedzovala. Založil si preto svoje vlastné filmové štúdio - Štúdio X a pokračoval filmami Eine Liebe in Deutschland (1983) a Besi (1988).
V roku 2000 získal čestného Oscara za celoživotné dielo. Daroval ho Múzeu Jagelovskej univerzity v Krakove. Deväťdesiate roky znamenali pre Wajdu tiež veľa práce, no o politické témy vo filme stratilo publikum záujem. Postupne však nakrútil ešte filmy Korczak (1990), Pierscionek z orlem w koronie (1993), Nastasja (1994), Wielki tydzien (1995), Panna Nikt (1996), Zemsta (2002) a iné. Jeho zatiaľ posledný film - historická dráma Katyň (2007) nominovali na Oscara v kategórii Najlepší cudzojazyčný film.
Pochváliť sa môže aj cenou za odkaz kinematografii z Medzinárodného filmového festivalu v Berlíne. "Film môže ľuďom prehovoriť do svedomia. Nemyslím si, že som plytval životom, pretože som prispel k istým politickým zmenám," povedal režisér, ktorý verí, že aj práve vďaka jeho filmom sa neskôr začala revolúcia v Európe. Tá znamenala ukončenie studenej vojny a preto ho možno právom označiť za jej filmárskeho hrdinu. "Keď Berlínsky múr stál, všetci boli zvedaví, čo sa deje za ním. Kinosály boli vtedy naplnené do posledného miesta. Dnes politické filmy nemajú také obecenstvo ako kedysi a bez obecenstva takéto filmy nemajú zmysel," dodal Wajda.
Spracované podľa: www.wajda.pl, www.imbd.com, www.csfd.cz.
