Ešte musím ísť pižlať, mierne sa nám sťažoval STANO PALÚCH. Znamenalo to, že utekal domov a cvičil. Naši hudobníci už dávno pochopili, že je to fenomenálny huslista a jeden za druhým ho naháňajú, aby s nimi hral. On je pritom stále nefalšovane skromný. Suverénne sa pohybuje medzi rôznymi žánrami, v pondelok bude v Bratislave s Petrom Breinerom a Borisom Lenkom hrať džezové tangá v projekte Triango.
Dnes je už jasné, že v Česku a na Slovensku ste huslistom na roztrhanie. Zostáva iba jedna otázka: Prečo ešte nie ste v Amerike?
„Ja som strašný domased.“
Zastihnúť vás v Bratislave je predsa skoro nemožné.
„Myslím to tak, že by som nevedel odísť. Kamaráti ma už pobádali, neblbni, choď von! Aj by to malo význam. Zlepšil by som sa v hraní, všeličo sa dozvedel. Ale hneď, ako som na to začal pomýšľať a chystať prvé kroky, rozbolelo ma brucho. Asi by som tam nevedel fungovať. Čoraz viac cítim ako nutnosť dávať do hudby to, z čoho som vyrástol. Otrepano povedané, korene.“
Robia teda Slováci chybu, keď sa snažia hrať napríklad blues?
„To nie. Každý je slobodný, a keď ho to ťahá k blues, nech ho aj hrá. Ak by sme boli viazaní ku koreňom a regiónom, nakoniec by sme zistili, že nemôžeme hrať vôbec nič. Čo sa študuje pri klasike? Mozart, Beethoven. Mohol by som si teda povedať, prečo mám hrať nemecké ľudové pesničky? A to isté platí aj pre slovenskú klasiku a slovenský folklór. Ani kysucký folklór nezahráš tak ako Kysučan, ak si sa narodil sto kilometrov ďalej na Poľane. No a teraz čo? Čo keď je niekomu nakoniec bližšia tá Amerika?“
Skúšali ste si niekedy sťahovať sóla slávnych svetových huslistov?
„Keď som bol ešte na konzervatóriu, objednal som si album Stephana Grappelliho a zamiloval som sa do neho. Ale sóla som nesťahoval, sťahoval som harmónie na klavíri. Jedovalo ma, keď som nevedel identifikovať, čo sa za tými huslami harmonicky deje. Zodral som pásku, kým som na to neprišiel.“
Zaujímavé. Huslisti sú zvyčajne zameraní na melódiu.
„Nie som typický huslista. Nikdy som nebol do huslí a ich zvuku zamilovaný. Hudbu som počúval pre iné veci, harmóniu a sprevádzanie.“
Vyhrajte na kultura.sme.sk lístky na koncert TRIANGO (10.3. - Bratislava)
Čo už, keď hráte na husliach?
„No čo už? Cvičím, nech to aspoň nie je úplný prúser. Najviac by mi však vyhovovalo, keby som mohol sprevádzať.“
Počúvate svoje nahrávky?
„Vôbec. Niekedy ma k tomu zvedavosť doženie, ale vždy to radšej rýchlo vypnem.“
Hádam nechcete mať všetko dokonalo zvládnuté?
„Viete, ako rád by som to mal?“
Na to máte ešte dosť času, nie?
„No, hovorí sa, že ten, kto chce hrať v klasike prvú ligu, musí mať kompletne celú techniku zvládnutú do pätnástich rokov.“
Nemyslíte si, že ľudia skôr ocenia emóciu ako dokonalosť?
„Je to možné. Napokon, tým sa utešujem.“
Chodiť do hudobnej sa väčšinou deťom nechce. Čo na ňu donútilo chodiť vás? Predstavovali ste si, že raz budete slávnym sólistom?
„Nie, ja som chcel byť matematik alebo programátor.“
Zvláštne, zlomyseľníci vravia, že hudobníci nevedia do päť napočítať.
„No veru. Hovorí sa tiež, že ak idete na konzervatórium, vaše vzdelanie sa končí pri deviatej triede. Ale ja som bol naozaj celkom slušný v matematike a možno, že som mal pri nej nakoniec zostať. Ani pri hudbe som však neprotestoval, akurát, že sa mi nechcelo chodiť na teóriu. To sme s kamarátmi flákali. Vždy sme sa radšej ťahali po meste a na konci každého roka som musel robiť komisionálne skúšky.“
Čo vás nakoniec zlomilo? Že vám hranie šlo zrazu ľahšie?
„Mne to práveže nešlo ľahšie. Nikdy som nebol zázračné dieťa, aj dnes som iba obyčajný muzikant. Raz som však počul, ako sa otec po jednom koncerte s niekým rozpráva. Asi o mne. Vravel, je to šikovný chlapec, ale z neho muzikant asi nebude.“
Nahnevali ste sa?
„Nie, len mi začalo vŕtať v hlave, či by som ním predsa len nemohol byť.“
Čo ste v tom čase počúvali?
„Šmolkov! A rumunského huslistu Iona Dragoia a Rinalda Oláha.“
Už na vysokej škole ste zamierili do Čiech a na Moravu. Hrali ste s Teagrassom, Druhou trávou. Ako ste sa k tomu v Bratislave dostali?
„Jeden kamarát si všimol, že mám rád swing a povedal mi: Poznám jedného kontrabasistu vo filharmónii, Miša Vavra, rád hrá na gitare presne také veci ako ty. Rozprával som mu o tebe a on by si s tebou veľmi rád zahral. Povedal som dobre, môžem si s chlapcom zahrať, nech má radosť. A hneď som to aj vypustil z hlavy. Až o pol roka som si na neho spomenul. Práve som nemal čo robiť, zašiel som teda za ním. Vytiahol gitaru a keď sme začali hrať, spadla mi sánka. Dovtedy som si myslel, že bohviečo viem, ale pri ňom som sa začal hanbiť. Začali sme spolu hrávať a nakoniec ma dotiahol k Jirkovi Plockovi a jeho Teagrassu.“
Vtedy ste nahrali Moravské písně milostné, aké to bolo obdobie?
„Už som nikdy také nezažil. Vtedy som skoro nič nepoznal, ale chalani mali plno nahrávok. Neuveriteľne ma inšpirovali, každý jeden bol veľkou osobnosťou.“
S Robertom Křesťanom a Druhou trávou ste zas chodievali do Ameriky. Využili ste tie časy na to, aby ste počuli pôvodnú americkú hudbu?
„Raz sme stretli indiánsky manželský pár. Dali nám jednu kazetu s tradičnými spevmi. Navajovia tam hrali na bubny a do toho strašne jačali. Boli to veľmi expresívne povyky.“
O čom?
„Práve neviem, celé som to neprepočúval. Kazeta sa niekde stratila. S tými manželmi sme boli tri dni, keď sme bývali v Moabe v Utahu. No a tam sme spolu začali hrať. Asi vznikla skvelá atmosféra, na druhý deň nás totiž pozvali na rodinnú ceremóniu do púšte, čo inak nezvyknú robiť. Pri splne mesiaca sa robili očistné obrady.“
Pri mučiarskom kole?
„Pri ohníčku. Ja som bol vlastne zvedavý na indiánsky spôsob zapaľovania ohňa. Stretli sme tam šamana, chlapa po štyridsiatke, v rifliach a košeli. Nazbierali sme dobre vysušené konáre a nedočkavo čakali. Predstavoval som si nejaké špeciálne trenie dreva o drevo, on však vzal kanister benzínu, cvakol zapaľovačom a zrazu horel strašný indiánsky oheň. Sedeli sme okolo v polkruhu, vyfajčili fajku mieru a bolo to neuveriteľne mystické.“
Akú hudbu dnes hrajú Indiáni?
„Boli sme aj na jednom ich festivale, mastila tam indiánska rocková kapela, veľmi dobre.
Prečo ste potom s Křesťanom prestali hrať?
„Chcel som už hrávať svoje veci a začalo sa mi to termínovo mlátiť. To sú Murphyho zákony, že dve rôzne akcie padnú vždy na jeden dátum.“
Čo je teraz pre vás prioritou?
„Pacora – keď hráme s Marcelom Comendantom a Robom Raganom. O Marcelovi mi kedysi rozprávali, že je to skvelý cimbalista z Moldavska, ktorý pozná všetky rytmy a nemá žiadny problém. Veľmi ma to zaujímalo, pretože som už dávnejšie špekuloval, že by som hral s cimbalistom. Bol som rád, že sa raz v Banskej Bystrici prišiel pozrieť na koncert, keď som hral s Nothing But Swing Trio a mohli sme sa dať do reči.“
Do Banskej Bystrice ste prišli študovať, hoci ste už absolvovali VŠMU u Bohdana Warchala. Načo ste to potrebovali?
„Vlado Godár sa ma viackrát pýtal: Nechceš ísť študovať skladbu? Ja učím v Bystrici, príď, skús to. Tak som si skúsil na všeličo pospomínať, šiel tam a oni ma prijali. Dokopy som však bol len na jednej prednáške. Lebo len čo som tam prišiel, stretol som známych, ktorých som už roky nevidel. Od rána do večera sme sedeli v kaviarni a debatili o starých časoch. Stíhal som len hrávať s Marcelom. Keď už nás to v dvojici nebavilo, zavolali sme Roba Ragana. Nevedeli sme, či sa mu bude naša gulášová šlamastika páčiť, mysleli sme si, že je mainstreamový kontrabasista. Nakoniec sme však zistili, že má bohatú folklórnu minulosť. Bol by som veľmi rád, keby sme spolu fungovali viac.“
Ale už aj Peter Breiner sa posťažoval, že ste veľmi rozlietaný a že Triango padá na tom, či ste k dispozícii, alebo nie.
„Keď má človek dlhšie podohadované veci, nemôže sa mu celý týždeň venovať. To je večný problém takýchto kapiel, a obzvlášť asi s Acoustic Colours, kde hrám s Mišom Vavrom – že nemáme manažéra. Nevieme sa zosúladiť.“
Prečo ho nemáte?
„Je to akési začarované. Mám dojem, že niet nikoho, kto by sa do toho pustil. Pre Pacoru to už aj dvaja-traja skúšali, ale asi na to treba nejaké extra znalosti, neviem.“
Keď sa tak ťažko zosúlaďujete, Kto stíha aranžovať skladby v Triangu?
„Ak neprejdeme do improvizácie, všetky aranžmány sú Petrove. Už nám zopárkrát dal niekoľko skladieb, tu máte, aranžujte, ale zatiaľ sme sa k tomu s Borisom Lenkom nedokopali. Furt mám pocit, že mi horí niečo iné.“
A stíhate popritom cvičiť?
„Cvičím stále, momentálne stupnice. Ako mladý som ich podceňoval, teraz sa to márne snažím dobehnúť. Veľmi mi to pomáha. Okrem toho, nič pri nich neriešite, žiadne výpovede, žiadne umenie. Iba chodíte – od slova stupido – po stupniciach hore dole.“
Susedia sa nesťažujú?
„Mne nie. Ale Mišovi Vavrovi, čo býva pár poschodí nado mnou, už búchali! Na mňa sú susedia zatiaľ dobrí.“
Každý je slobodný. Keď ho to ťahá k blues, nech hrá blues. Ak by sme boli viazaní iba ku koreňom
a regiónom, zistili by sme, že nemôžeme
hrať vôbec nič.
