odložil konečné rozhodnutie. Návrh budovy, ktorej názov "chobotnica" sa vžil aj v médiách, vyvolal v Čechách obrovskú diskusiu. Jej "hrdinom" sa stal aj prezident Václav Klaus, keď sa zastrájal priviazať reťazou k miestu výstavby na Letenskej pláni, aby zabránil jej realizácii. S Janom Kaplickým sme sa stretli 28. februára - v deň výročia vyhlásenia výsledkov súťaže. Presne pred rokom odborná medzinárodná porota, členmi ktorej boli aj ďalšia slávna česká architektka Eva Jiřičná či najuznávanejšia svetová architektka Zaha Hadid, jednohlasne priznala víťazstvo tímu architekta Kaplického. Po roku hašterenia a útokov na budovu Kaplického zo strany prezidenta, premiéra a primátora Prahy Pavla Béma, stále nie je jasné, či sa Praha rozhodne pre modernú architektúru, alebo nie.
Nie ste už z ďalšieho odkladu unavený? Budete bojovať ďalej?
Určite. Dal som mestu akési ultimátum, že do mesiaca sa má definitívne vyjadriť, či môj projekt schváli. To, že sa vyhovára na verdikt Úradu pre ochranu hospodárskej súťaže, je len ďalšia z výhovoriek, ako ho nerealizovať. Je tu rad ľudí na veľmi vysokej úrovni, ktorí sa boja robiť určité rozhodnutia. Keby sme mali v Čechách osobnosť typu Jacquesa Chiraca alebo Francoisa Mitterranda, všetko by išlo bez problémov. Tu chýba skutočný líder, autorita. V Čechách zodpovední úradníci podporia, len čo sa im hodí. Stáva sa to čím ďalej tým väčším problémom.
Aj v očiach úradníkov pre kultúru je to "problém"?
Základná otázka znie - prečo je to vlastne problém. Keď chcel Karol IV. postaviť most, tak ho postavil. Keď sa Česi rozhodli vybudovať vlastné Národné divadlo, tak to jednoducho urobili. Okolo takýchto zásadných stavieb sa vždy objavia rôzne trenice a peripetie, ale napokon sú tu. Ak sa pri realizácii knižnice zodpovední odvolávajú na rôzne formality a financie - sú to len ich výhovorky. Problém je iba v jednom - chýba tu vôľa rozhodnúť sa pre modernú národnú knižnicu. Sú rôzne možnosti, aj taká, aby si jej výstavbu vzala do programu opozícia, ale ja to už nemôžem ovplyvňovať. Nie som politik, ale architekt. Až do určitého štádia to malo zmysel, ale teraz - nech si to tí páni vyriešia sami medzi sebou.
Zažili ste už niekedy niečo podobné?
Nie, je to prvýkrát. Na druhej strane každý projekt je politika - aj rodinný dom. Keď musia manželia vyriešiť rozpor, či chcú poschodie, alebo nie - zvíťazí buď manželka, alebo manžel. Ale oni ten dom chcú obaja. U nás chýba práve tá zásadná vôľa pre vec. Dnes je to presne rok od vyhlásenia víťaza súťaže. Pán prezident pokojne mohol zobrať celú stavbu pod svoj patronát a vytĺcť z toho pre seba politickú slávu. Prečo nie? Je to veľká otázka, na ktorú mi nie je schopný nikto odpovedať. Pričom na tej najvyššej úrovni by sa dalo všetko vyriešiť za pár hodín. Ale ja som sa stretol len s negatívnymi výrokmi hlavy štátu. Pán prezident mi napokon sľúbil, že sa do toho nebude pliesť, ale o dva týždne nato prišiel z jeho strany opätovný útok. Čo tým chcel získať? Napadnúť sa dá všetko, ale niečo vybudovať - ako napríklad "kapličku" - je oveľa ťažšie. A knižnica ako národná inštitúcia tu už rok nevzniká.
Myslíte si, že na vzťahu k vášmu projektu si politici budujú vlastný imidž? Nie je vlastne pre vás hendikepom, že ste Čech?
Bohužiaľ, asi máte pravdu. V Čechách teraz nevyhral voľby kandidát, ktorého manželka je Američanka... Ak sa niekto úspešný vráti domov zvonku, to, že je odtiaľto, je preňho iba príťažou. Potom ich často vyženú naspäť. Aj slávnu speváčku Emu Destinovú, ktorá spievala v New Yorku, Berlíne či v La Scale - vyhodili z českého Národného divadla. Kúpila si zámoček, našla si milenca a týmto skončila. Ja si zámoček kupovať nemôžem, ale prečo tu vznikli všetky tieto peripetie, na to mi nikto zrozumiteľne neodpovie.
Dokážete si na to odpovedať sám?
Moju odpoveď mi asi nikto nikdy nepotvrdí. Ale ako to, že sa naša krajina silou-mocou bráni najmodernejšej knižnici na svete? Je to prvá knižnica, ktorá má výhľad do budúcna - má naprojektované sklady pre knihy na ďalších 20 - 30 rokov. Tak prečo je to tak? Je to pre mňa úplne nepochopiteľné. Tu už vôbec nejde o môj projekt, ale o samotný koncept kultúrnej budovy. Keď sa niečo podobné stavia vo Francúzsku, má to všeobecnú podporu. Prečo sa v Čechách strhol tento politický boj, je celkom nejasné. Všetko ostatné sú len detaily.
Nevyjadruje toto politizovanie estetiky vlastne boj medzi konzervovaním starého myslenia oproti novému?
Je to dokonca zakonzervovanie starého systému. Tu sú úplne očividné fundamentálne zvyšky názorov z minulej doby. Ešte pred rokom som ani netušil, že izolovanosť Čiech - uzavretie sa medzi Šumavou na západe a úpätím Karpát na východe, je natoľko silná. Oproti nám má Slovensko opačný problém. Neuveriteľným spôsobom sa usiluje poskočiť hore. Dôkazom je, že euro budete mať už na budúci rok. U nás tomu bráni sám prezident.
Ale pre Slovákov je rozruch okolo novej knižnice v Prahe niečím nevídaným. U nás verejná diskusia takmer neexistuje.
Nechcem náš rozhovor zviesť k porovnávaniu, ale isté veci sa prehliadnuť nedajú - keď hlava českého štátu je proti Európskej únii, a čo je už úplný nezmysel, spochybňuje dokonca otepľovanie planéty. Na Slovensku toto naozaj nemáte.
Vo svojich projektoch bazírujete na ekologických riešeniach. Ani to nezabralo v odborných komisiách?
Je veľmi ťažké niečo dokazovať českým architektom, ktorí si myslia, že väčšina ekologických otázok je neriešiteľná. Pre moderné budovy knižníc je zásadným východiskom, aby prepúšťali čo najmenej denného svetla. Tu si zasa architekti myslia, že budova knižnice musí mať, naopak, veľa denného svetla na čítanie. Ale to je už dávno prekonaný nezmysel, lebo denné svetlo je nepriateľom knihy. No vysvetľovať to niekomu je rovnaké, akoby ste v materskej škôlke prednášali filozofiu.
Vaši protivníci vám vyčítajú, že ak by ste boli "na úrovni", nechali by ste to tak.
Mohol by som sa na to všetko vykašľať, ale človeku to nedá. Nejde mi o výhru ako takú, veď v medzinárodnom konkurze sme zvíťazili už pred rokom. Je to už skôr boj o modernú architektúru. Napredovanie modernej architektúry bolo vždy veľkým problémom, ale v niektorých krajinách to ide oveľa jednoduchšie.
Nezavážia ani sympatie širšej verejnosti?
Od ľudí cítim úžasnú podporu, veď tu dokonca vznikla podporná petícia, ktorú podpísalo 12-tisíc občanov. Na ulici ma zdravia neznámi chodci a deti dvíhajú dohora palec pravej ruky. To je nadovšetko. Rozhodne je to lepšie ako vyznanie lásky nejakého ministra. Oproti týmto prejavom je hlas prezidenta smiešny. Ak môže budovu knižnice pochopiť 75-ročná pani, tak postoj hlavy štátu, ktorý formuluje slovami, že sa mu to proste nepáči, vôbec neplatí. Úžasnú podporu dostávam aj od prezidenta Havla. Je to neuveriteľný kontrast - keď sa určitému typu ľudí môj návrh páči a inému, tiež určitému typu, vôbec nie - to už nie je kultúrny problém. A zaujímavý detail je, že väčšinu odporcov tvoria muži. Je len pár žien, ktoré zdvihli svoj hlas proti.
Je to pre knižnicu samotnú, alebo preto, že ste u žien taký populárny?
Moja popularita prišla až neskôr. Ženy skôr hovoria úprimne o tom, čo sa im páči a čo nie. Ešte viac to platí u detí. Môj 12-ročný syn bez rozpakov povie, ako cíti, bez ohľadu na to, čo si o tom myslí jeho učiteľka. Je to podobné, ako keď sa zamilujete, tiež sa neobzeráte napravo alebo naľavo. Je to váš vzťah a nikoho iného. Keď sa do toho začne motať niekto tretí, je vždy zle. A muži to dokážu používať ako politický nástroj.
Táto politizácia krásy a účelnosti vzbudzuje dojem, akoby sa politici a radní rozhodli urobiť z centra Prahy skanzen. Majú chuť zamurovať doň svoje osobnosti?
Možno, ale čo sa týka názoru pamiatkarov - tí sú najviac za. Nedávno napísali veľmi rozumný posudok - z Karlovho mosta by budovu knižnice nebolo skoro vôbec vidno, a na samotnom mieste nie je čo ochraňovať, lebo najbližšia historická budova by stála 500 metrov od knižnice, a Pražský hrad je vzdušnou čiarou viac ako kilometer.
Akýsi kritik vám vytkol, že najvyšší výhľad z knižnice je jednostranný, takže z nej návštevníci nemôžu obdivovať posvätnú horu Říp, ktorá je situovaná opačným smerom. Čo vy na to?
To akoby ste povedali, že Bratislavu nie je vidno z Popradu. Čo mám na to povedať? Takýto spôsob uvažovania je výsledkom 40- až 50-ročného uzatvorenia sa celej spoločnosti. Tu si ktokoľvek mohol povedať akýkoľvek nezmysel a nedalo sa to nijako overiť. Šuškačke verili všetci.
Ako vnímajú váš súboj v Čechách vaši londýnski kolegovia?
Podporil ma Richarda Rogers, ktorý sa zúčastnil na urbanistických riešeniach Londýna, a napísal krásny list pánovi primátorovi. Nikto to tu neuverejnil, samozrejme. Dominique Perrault, ktorý navrhol Francúzsku národnú knižnicu, tiež napísal skvelý list a podporila ma aj Zaha Hadid - najväčšia svetová architektka, o ktorej to hovorí doslova celý svet. Ale v Čechách tieto tri veľké esá asi nikomu nič nehovoria, lebo ich nikto nepozná. Osobnosti kultúrneho sveta tu znamenajú veľmi málo. Zavážilo by azda len to, ak by ma podporil prezident Bush.
Podľa vás je v Čechách až také slabé intelektuálne prostredie?
Je veľmi slabé a uzavreté - od Šumavy sme zahalení pivnou oponou.
Čo si o tom môžu myslieť Slováci, ktorí majú pocit, že Česi sú už tradične kultúrnejší?
Neverte tomu, je to nezmysel. Žiadny národ nie je kultúrnejší ako ten druhý. Dá sa hovoriť len o kultúrnejších jednotlivcoch v rôznych národoch. Ak sú navyše ešte aj slávni, sú o to dôležitejší, lebo môžu s niečím pohnúť. Nikto nemôže spochybniť, čo všetko urobil Havel pre Čechov a Slovákov. Má integritu, ktorú nikdy neporazíte a je jedno, akej je národnosti... V Čechách to nie je lepšie ako v Bratislave alebo Košiciach. A nie je to lepšie ani v Anglicku. Musíme to vnímať od človeka k človeku - hlavne v kultúre. V Prahe radí pánovi prezidentovi pán Knížák - riaditeľ Národnej galérie. Podpriemerný umelec, čo si svoje meno buduje na funkcii, a je o to väčším odporcom národnej knižnice. Ako môže jeden umelec napadnúť druhého so slovami, že jeho práca vyzerá ako roztavený ementál? Vecná kritika samotného projektu by mi neprekážala, ale takto to nemá žiadnu úroveň.
V Anglicku sa azda umelci neurážajú?
To nie. Táto diskusia by tam predovšetkým nikdy nevznikla. A už vôbec by nevznikla vo Francúzsku, kde je kultúra volebným artiklom. Tu bude ešte dlho určovať volebné preferencie cena benzínu, ale vo Francúzsku tvorí kultúra veľké percento potenciálu voliteľnosti strán. A určité percento vojenského národného rozpočtu balansuje s kultúrou. To tu neexistuje. U nás hlava krajiny diskutuje o tom, či sú v knižnici otváracie okná. Kráľovná by určite nič také nekomentovala, drží sa nad tým. A ak niekde privátne vysloví svoj názor, nikto ho po nej neopakuje takýmto bulvárnym spôsobom.
Neoslovili vás počas roku bojov s Prahou iné české mestá?
Brno a České Budějovice, ktoré hovoria o koncertnej hale a galérii. A ako podstatný detail sa ukazuje to, že v Brne je pri moci iná politická strana ako v Prahe. No ak si nejaká strana dáva do programu byť proti národnej knižnici a kultúre, tak to zaváňa starým známym systémom. Komunisti boli vždy proti všetkým a za 40 rokov vlády boli len málokedy za niečo. Zatvárali ľudí do pracovných táborov a nič po nich neostalo - a už vôbec nie v kultúre. Teda okrem hlúpych pomníkov, ktoré sú všade, ale aj tie zmiznú.
Ale napríklad svetoznámy architekt a staviteľ hlavného mesta Brazílie Oscar Niemeyer je členom komunistickej strany a považuje sa za vynikajúceho priateľa Fidela Castra.
Uňho išlo o formálny salónny komunizmus, ktorý dlhšie existoval v Taliansku a vo Francúzsku, ale v podstate sa už vyparil. Oscar Niemeyer mal dôvod k takémuto nesúhlasu so systémom, lebo Brazília bola dlhé roky v moci vojenskej diktatúry. Je to úžasná osobnosť, jeden z najväčších žijúcich architektov sveta, ale naozaj nemusel prijímať Leninov rad. Chyby však robíme všetci. Oscar Niemeyer postavil také budovy, nad ktorými celý svet dodnes žasne a ešte stále tvorí, hoci sa dožil už sto rokov. Popri ňom sa veľa architektov môže hanbiť. Ale koľkí ľudia u nás poznajú jeho meno a tvorbu? Len pár.
O architektoch je známe, že sa dožívajú vysokého veku a stále sú veľmi tvoriví. Čomu to pripisujete?
Ak hovoríme o Niemeyerovi, uňho všetko so všetkým súvisí. Je to jeho záujem o život, jeho spôsob života, to, ako hovorí o kráse, ako sa díva na perspektívu, ako vidí pláž... Predovšetkým má úžasné nadanie, ktoré sa dá len ťažko nahradiť zručnosťou. Veľa architektov vôbec nie je nadaných. Dnes sa to možno dá obísť, ale potom to tak aj vyzerá. On je však úžasný v základe - keď urobí tri skice, budova je hotová. Takí ľudia sú piati-štyria, skôr traja.
Nenahradil dnes počítač základné renesančné zručnosti, ktoré museli ovládať architekti ešte vašej generácie?
To nie je generačná záležitosť. Zaha Hadid má vyše 50 rokov, čo je polovica z Oscarovej stovky, ale to, čo vytvára, počítač zatiaľ nevymyslí. Umelecká hodnota návrhu je nenahraditeľná. Vytvoriť dokonalé skladovanie kníh je, samozrejme, technická vec, ale koncept celej stavby je niečo celkom iné. Ja na to možno potrebujem až šesť skíc, nie iba tri, ale ten štrukturálny koncept tam je. Dá sa urobiť rôznymi spôsobmi, ale musíte mať istotu, že ten jeden je správny.
Vo filmovom dokumente Profil, ku ktorému napísala scenár vaša pani, si kladiete otázku - "môže niečo zmeniť všetko"? Stala sa takým "niečím" pre vás národná knižnica?
Bohužiaľ, asi niečo uzatvára. Nie úplne, ale touto skúsenosťou si človek sám musí dať nejakú známku, ktorú bude ťažko osobne prekonávať. Môže zatiaľ skúsiť postupovať doľava či doprava. Ale na tom nie je nič zlé.
Ako to podľa vás dopadne o mesiac?
Musí to dopadnúť dobre, inak by sme tu spolu nesedeli. V najhoršom prípade vznikne niečo niekde inde - v Bratislave, Budějoviciach, Brne, Londýne alebo Modene. Tak dobre, Praha nechce modernú budovu, ale jeden architekt to neprelomí. Už tu bojujem s vládou a prezidentom, ale to nie je predsa architektúra. To je už nejaký futbal.
Oproti Prahe Bratislave stále chýba moderná krásna budova, ktorá by sa stala jednou z jej dominánt.
Tak ju musí urobiť nejaký chlapec, čo má dnes 20 - 25 rokov. V Prahe to prerazil Frank Gehry s tancujúcim domom. Všetci mu nadávali a teraz namiesto neho nadávajú mne. Dom však stojí, je na každej pohľadnici a už si ho nikto ani nevšimne.
Tvrdíte, že všetci ľudia majú oči, ale len málokto vidí. Architekt berie do úvahy oproti iným umelcom aj pohyb ľudí, počasie, svetlo, materiál. Musí vidieť doslova všetko?
U nás je to veľmi smutné. Jedna zo zásad pri výučbe architektúry je, aby si študenti všímali naozaj všetko, lebo všetko má nejaký význam - ako je urobená stolička, kľučka, strop... No celý zástup architektov vôbec nevidí. Sú slepí. A tí, čo o architektúre rozhodujú, už nechápu vôbec nič.
Ako vnímajú tento úmorný boj vaši mladí britskí spolupracovníci?
Na projekte so mnou spolupracovali šiesti mladí architekti a inžinieri, najstarší z nich má 35 rokov, čo je naozaj veľký vekový rozdiel. Ale to je dobre. Raz ma tu kritizoval jeden novinár, že na moju prednášku prišli samí mladí ľudia. To môže odsúdiť len úplný vôl, inak sa to nedá vyjadriť. To je predsa pocta, že moja prednáška zaujíma ľudí o dve generácie mladších, ako som ja. Jednou z vecí, ktorú proti mne zorganizoval magistrát Prahy, bola podpisová akcia, ktorú podpísalo 30 ľudí, čo mali veľa titulov vpredu aj vzadu. Vyhlásili, že český štát vôbec nepotrebuje národnú knižnicu. Nie je to do neba volajúca hlúposť? Dnes všetky európske krajiny stavajú moderné národné knižnice, lebo tie knihy sa musia niekam ukladať, nemôžete ich len tak vyhodiť - to je nezmysel. Hoci elektronika dnes môže mnohé nahradiť, artefakt samotnej tlačenej knihy musíte uchovať. Skúste vyhodiť knihu z 18. storočia! To sa jednoducho nedá. A jeden z hlavných signatárov tejto akcie bol profesor histórie umenia. Išlo len o ďalšiu politickú akciu hlupákov. Keď to niekto urobil v minulom režime, dalo sa to pochopiť, lebo ho k tomu mohli donútiť. Ale dnes, keď sa nikto nevyhráža kriminálom?!
Od slávnych londýnskych obchodných domov cez ekologické mrakodrapy a múzeum automobilov ste prešli k módnej kolekcii pre svoju mladú manželku. Je to hra?
To nie, ale osvieži to hlavu. Pri návrhu módy sa naučíte veci, ktoré sa niekedy navrhujú horšie ako čokoľvek iné. Vymyslieť lyžičku je občas ťažšie ako postaviť dom. Ak by som riešil iba knižnicu, mohol by som sa z toho asi aj zblázniť. Navyše, obliecť telo znamená vymyslieť veľmi komplikovaný tvar. Veľa architektov to vôbec nechápe. Tu si všetci myslia, že dom je len štvorec, taká škatuľka od sardiniek. Nie sú schopní zaregistrovať rozdiel medzi vrchom indiánskeho stanu, eskimáckeho iglu a slovenskej chalupy. Ale to všetko má predsa veľký význam. A potom nerobia architektúru, ale len akési škatuľkovanie.
Raz ste poznamenali, že len málokto si všimol, že oblý tvar knižnice pripomína ženský prsník. Mrzí vás to?
Prekvapilo ma, že si to nikto nevšimol. Myslel som si, že práve proti tomu budú kričať, ale napočudovanie nikto nič. Ženské krivky sú najkrajšie, za to sa človek nesmie hanbiť. Keď máte niečo sexuálne napríklad na fotografii, nikomu to neprekáža. Ale ak sa nejaká podobná krivka vyskytne v architektúre, väčšinou je hneď zle. Na druhej strane niektoré kultúry pokrývajú pyramídy a paláce výjavmi, ktoré sú definitívne mládeži neprístupné, ale to už je asi extrém. No hovoriť, že sú ľudia skazení, ak sa inšpirujú ženským telom, je nezmysel.
Obľúbená výhrada proti tvaru vašej knižnice je, že podobné organické tvary sedia do veľkých svetových miest, ale nie do starej Európy.
No, to je ono. Organická architektúra je dnes akýmsi východiskom všade na svete. Má veľa výhod - vnútorné prúdenie vzduchu pri vetraní, má silnejšiu oblú konštrukciu než kockatá škatuľa a šetrí materiálom. Napokon, barokový kostol tiež nie je štvorhranný. Ani ľudia nie sú štvorhranní. Všetci sme zakrivení - pozrite sa na ruku.
Tušíte, ako bude vyzerať architektúra o dvadsať rokov?
Určite bude ekologická. Nech si pán prezident hovorí, čo chce, tu budú zákony, ktoré potlačia ekológiu dopredu. A v niektorých európskych krajinách už platia.
A esteticky?
Mala by byť krajšia. Ešte stále je totiž založená na grécko-rímskom kánone priemerného klasicizmu. Ale skúste dnes postaviť železničnú stanicu alebo letisko v tomto slohu. To už vôbec nejde.
V Číne aj v Dubaji rastú mrakodrapy, ktoré vizuálne pripomínajú živočíchy. Sú ekologické?
To vôbec nie. Napríklad v Abú Dhabi sú budovy, ktoré sú vyslovene paškvilom na ekológiu. Cez deň je tam 50 - 60 stupňov nad nulou, ale všetky fasády sú zasklené, hoci okno robí radiátor! Ten priestor by mal byť čo najviac uzavretý a chránený pred horúčavou, aby odrážal nápor tepla, a nie ho znásoboval.
Takže staviteľský boom sa radikálne odkláňa od pomyselného ideálu, kam by mala smerovať moderná architektúra?
Iste, nemuselo by vznikať toľko nezmyslov, ale nemôžete nariadiť nejaký štátny sloh - čo je dobré a čo nie. Ľudia postavia len to, čo dokážu. V Číne sa teraz stavia akýsi odvar Texasu - všetko je vysoké a šedivé. Číňania nedokázali vytvoriť vlastný špecifický výraz architektúry ani pomocou tradičnej čínskej farebnosti, ale možno sa to už ani nedá.
Vnímate Čínu aj politicky?
Nemôžem prijímať Čínu, ktorá stále nie je demokraciou. Len v demokracii a slobode sa rodia skvelé diela. V diktatúre nikdy nevznikla slušná architektúra. Teraz nemám na mysli dávne mezopotámske stavby, ktoré nemali s demokraciou nič spoločné. Hovorím o modernom svete, v ktorom pre solídnu tvorbu jednoducho musíte mať demokratickú základňu. Ale v Čechách niektoré postoje politikov už hraničia s politikou jednej strany. Akonáhle nemáte demokraciu v kultúrnom živote, je zle. Keď vám niekto začne hovoriť, že sa mu nepáči vaše dielo a že on má k dispozícii moc, ktorú použije, aby sa nezrealizovalo, veľmi nepekne to zaváňa štyridsaťročným totalitarizmom.
Aké krídlo je pre vás v demokratickom spektre bližšie - konzervatívne alebo pokrokové?
Musíme zachovávať overené hodnoty, ale život zastaviť nemôžeme. To si myslí akurát princ Charles, ktorý šíri veľmi obmedzený názor, že všetko staré je dobré a všetko nové je zlé. Nemôžete zastaviť električky ani automobily - to nie je riešenie, ale naivita. Mestá a krajiny sa musia vyvíjať, nemôžete nariadiť jeden štátom schválený a overený typ stĺpu alebo omietky. Je to nezmysel.
Čo by ste s chuťou postavili v najbližšom čase?
Páčilo by sa mi navrhnúť nejakú galériu pre Bratislavu alebo postaviť dom - napríklad v Smokovci. Rodina mojej pani Elišky, ktorá má mamičku Slovenku, vlastní v Poprade dom z 30. rokov. Možno ho zrekonštruujem. Prečo nie, keď nedávno zriadili priamy let z Londýna do Popradu, ktorý trvá len dve hodiny.
| Jan Kaplický s manželkou Eliškou. |
