Mladá slovenská speváčka a herečka DOROTA NVOTOVÁ je v posledných dňoch na roztrhanie. Práve jej vyšiel druhý album Sila vzlyku a na budúci týždeň bude mať u nás premiéru nový český film O život, v ktorom si zahrala jednu z hlavných postáv.
Práve vychádza album s coververziami pesničiek vášho otca Jara Filipa. Čo si o tomto projekte myslíte?
„Nechcem hodnotiť tento album, pretože som ho ešte nepočula, ale napadá mi myšlienka, čo majú títo mladí ľudia spoločné s mojím otcom viac ako ja, ktorú na túto kompiláciu vôbec nepozvali. Nie som nejako veľmi urazená, len ma to zarazilo.“
Váš otec je však vo vašej hudbe stále prítomný, možno vďaka klavíru, nie?
„Však mi aj hovoria - Filip v sukni. Ale paradoxne som na jeho hudbe nevyrastala ani ma neovplyvnila. Spoznala som ho až v šestnástich, vtedy som si začala všímať jeho hudbu, a to som mala svoj prvý album v podstate napísaný. Nikdy som sa ho nesnažila napodobňovať, možno je to celé iba o génoch“
Už dlhší čas máte stabilnú sprievodnú skupinuzloženú zo známych bratislavských hudobníkov. Ako sa vám s nimi hrá?
„Vďaka bohu za nich. Sú skvelí hudobníci, ale zároveň to nie sú nijaké hudobné k...y. Sú to ľudia, ktorí majú svoj názor a nehrajú s Elánom za prachy. Nedám na nich dopustiť. Prezývajú ma Führer, ale chcem sa polepšiť a dať im viac priestoru ako v minulosti. Minule mi Štemplík napísal, že oni sú moje kvetiny, ale že musím ich zalievať, aby mi nezvädli. Odpísala som mu, že ich pokojne aj pohnojím.“
O prvom albume ste povedali, že ste ho robili celý život, ale nový Sila vzlyku ste museli spraviť za oveľa kratší čas. Tri, štyri roky?
„Tri a pol. Samozrejme sú tam aj niektoré staré námety. Napríklad Včielka v kvete, to bola obľúbená pesnička môjho otca. Ale musím priznať, že mi dlho trvá napísať text, som asi staromódna, pretože mi na textoch záleží. Prvý rok si napíšem všelijaké nápady, ktoré prídu pokojne aj na záchode alebo v preplnenom indickom vlaku. Tam som napísala niekoľko textov, pretože s ním cestuješ aj dva–tri dni. Prechádzaš sa po kupé, všade krik, ňucháš smrad a tebe napadajú veci. Druhý rok si hovorím, že by som sa na ne mohla pozrieť a tretí rok si hovorím: mala by som to k...a už dokončiť!“
Podľa charakteru vašich textov, kde sa berie vo vás toľko smútku, temnosti a trpkosti?
„To prináša život. Netvrdím, že som trpiteľ, že to mám ťažké. Ľahké to nemá nikto, ja to možno len ťažšie znášam, inak sa to vo mne zapisuje. Asi som len hypersenzitívna. V inom svetle vnímam veci okolo seba. Fakt je, že môj život je crazy úplne od začiatku. Občas sa upokojí, ale potom sa zasa rozpumpuje! (smiech)“
Prejavil sa váš rozchod na nových pesničkách?
„Ale áno. Paradoxne všetky texty, až na tie anglické, som napísala, keď som bola s ním, ale tušila som, že už s ním dlho nebudem. Napríklad pieseň Okolo teba, v nej je cítiť skľúčenosť, nevedela som nájsť cestu von. Vtipné je, že texty vyzerajú, akoby som ich napísala po rozchode, ale vznikli pred ním. Ale až teraz mi dávajú zmysel.“
O čom je vlastne pieseň Havran?
„O mojej vlastnej temnote, silnom egu a lenivosti. O prípadoch, keď si chcem všetko uľahčiť.“
Bojujete proti tomu nejako?
„Neštítim sa ťažkého života, ale nechcem vyzerať ako lenivec. Netvrdím, že ním nie som, ale snažím sa s tým niečo urobiť. Veľmi mi pomohol môj posledný výlet do Himalájí, pretriedila som si svoje hodnoty. Keď si vysoko v horách, ide ti o život, pretože každú chvíľu môžeš spadnúť alebo zmrznúť, tak sa na život pozeráš inak. Zopárkrát som sa ocitla v situácii, že som rozmýšľala, že napíšem svoj testament. Zrazu ti všetko začne do seba zapadať. Smrť niekde v horách by veru sedela k môjmu životopisu! Ale prežila som. Bola som rozmaznaná slečinka, ale tam som trochu sklapla.“
Vrátite sa tam?
„Už to mám všetko vymyslené. V októbri sa vrátim do Nepálu, postavím si tam dom a už mám aj prácu. Rozbehla som taký program s pracovným názvom Trekujte s Dorotou. Budem sprevádzať turistov po horách. Čo je spôsob, ako sa uživiť v Nepále. Nechcem na tom ryžovať, ide mi len o to, aby som tam prežila.“
Okrem albumu hráte v novom českom filme O život. Kde sa cítite lepšie, na pľaci alebo na pódiu?
„To je jedno. Robím iba to, čo ma baví. Hudba je niečo osobné a intímne, nepredajné. To ostatné je práca. Ale až pri tomto filme som prvýkrát pocítila radosť z hrania. Predtým som hrala samu seba, ale ten správny herecký rauš som pocítila až teraz. Nikdy som netušila, že by som mohla hrať v komédii. Vždy som bola tragéd, aj v živote, aj vo filme. Ani mi nepadlo byť komičkou. Ale Šteindler to zo mňa vykopal. Nevedela som, že tento potenciál je vo mne.“
Koho tam hráte?
„Koktavú modelku v minisukni na vysokých podpätkoch, ktorá ma polovicu filmu primontovaný radiátor o ruku. Bola to obrovská drina, skončila som doráňaná a doškrabaná od tohto sk........o radiátora, ale musím povedať, že to bola aj veľká zábava, vďaka Šteindlerovi a ostatným kolegom.“
Čiernobiela osa na ceste z kofoly
Štyri roky po debute prichádza Dorota Nvotová s novou nahrávkou. Je temnejšia a nedotiahnutá.
Spievajúca herečka alebo hrajúca speváčka? Rebelantka pózujúca médiám alebo pozérka drsniačku len predstierajúca? Tá, čo furt niekam uteká a najradšej do Indie? Ťažko povedať, kto je vlastne Dorota Nvotová a pri počúvaní jej Sily vzlyku sa zdá, že to nevie ani ona sama.
„Pomaly sa mením na to / čo sa mi vždy hnusilo / A začínam dýchať to prázdno / čo ma vždy dusilo,“ spieva v úvodnej piesni. Čo konkrétne myslí, sa nedozviete. A taký je aj album – viac naznačuje, než ukazuje skutočný potenciál autorky.
Prísť s názvom Sila vzlyku evokuje socpopové retro alebo vlastnú verziu medializovaného rozchodu so spevákom Whiskym. Nič také sa tu našťastie nekoná, čo je prvé pozitívum tohto albumu. Po debute zverenom Tónovi Popovičovi sa tentoraz Nvotová celej produkcie aj aranžmánov ujala sama. Ako však tvrdí Marián Varga nenápadne hosťujúci v jednej skladbe Byť ovplyvnený len sám sebou nie je bohviečo.
Pesničky sú klavírne náladovky alebo odpichnutejšie rockové kúsky, no často sa to naraz lepí dokopy a príliš nefunguje. Voľne plávať medzi žánrami a ustáť rôzne výrazy na malej ploche dokáže iba zopár hudobníkov. Aj sama autorka akoby si to uvedomovala: „Nachádzam cesty / no nie tie schodné/ a na ostatné / ma už nikto nevolá“.
Je to trochu prekvapivé, lebo jej debut spred štyroch rokov vyznieva pri porovnaní presvedčivejšie a dokáže vybudiť väčšiu túžbu stlačiť replay. Nie je to tým, že je pozitívnejšie ladený, skôr drží viac pokope. Tento album je prehustená skladačka, ktorej slabšie miesta by sa dali vysekať podobne ako preklepy v textoch typu „bež, bež, bež čo ti sili stačia“ či „vo foiré sa prasa peče“. Len by to musel niekto urobiť, lebo ona sama si to ustriehnuť nevie.
Škoda, lebo občas vie vytiahnuť celkom pekné melodické nápady, hrá slušne na klavír a nemá márny hlas. Sprievodná kapela poskladaná z mladých muzikantov ju drží, plusom sú aj hovorové texty, aj keď miestami trochu mudrujú, miestami idú proti hudbe a cez angličtinu cesta určite nevedie.
Dorota Nvotová je však svojská a zmierená so svojou ťažkou povahou: „Chceš byť včielka v kvete / no si len osa v kofole“, už jej len chýba dať to poriadne najavo. Má na to, aby sa neutopila v presladených popových vodách.
Dorota Nvotová: Sila vzlyku *
11 skladieb * Vydáva EMI
Oliver Rehák
|
