Neviem, aký pud ma to vtedy viedol, sebazáchovy asi nie. O desiatej večer som si osamote pustila španielsky horor Sirotinec (El Orfanato) – po trištvrte hodine som musela zasvietiť v obývačke a po ďalších piatich minútach aj všade inde.
Tento absolútny hit Španielov produkoval Mexičan Guillermo del Toro (teraz bol v kine jeho krásny Faunov labyrint). Keď ho uvádzal do kín, spomenul jedno hororové pravidlo: „Treba najmä vedieť, ako narábať s kontextom. Ak sedí muž pri stole a zrazu niekto zaklope na dvere, z takej scény nejde žiadny strach. Strach pri zaklopaní máte vtedy, ak o tom mužovi viete, že je posledným človekom na zemi.“
Sirotinec je dobrý príklad. Jasný i nejasný kontext vás tak pritiahne a zároveň ohlúpne, že pomaly nevnímate nič, len des. Aj som si skúšala pripomínať, že je to všetko iba film a snažila sa predstaviť si, ako sa pri ňom celý štáb zabával – nebolo to možné. Veď, čo keď majú čarodejnice pravdu a spomínať fantómov (napríklad mŕtvych detí) sa neoplatí?
Preto by sa hodilo, keby sme také vydarené horory nemuseli pozerať doma, ale radšej v kine. Tam je predsa len menšia pravdepodobnosť, že sa nejaký zlomyseľný duch nalepí práve na vás.
El Orfanato získal nedávno niekoľko národných filmových cien Goya a už sa premietal v Hongkongu, Turecku i v Amerike. V takom kontexte by sa chcelo veriť, že raz musí prísť aj k nám!
