Milan Sládek: Pantomíma je najčistejšie umenie

Keď sme sa stretli s mímom MILANOM SLÁDKOM, práve diskutoval s riaditeľom školy, v ktorej kedysi študoval. Vtedy ju volali šupka. Vybral si na nej drevorezbárstvo a zakrátko pochopil, že to asi nebola náhoda. Od vyrezávania bábok to bolo už len na skok k

Prof. Milan Sládek (1938). Vyštudoval VŠMU v Bratislave a Štúdiu D 34 E. F. Buriana v Prahe. Ako mím, autor, režisér a pedagóg dlhší čas pôsobil v Bratislave a v Nemecku. S pantomímou precestoval takmer celý svet a vytvoril vyše štyridsať divadelných insc(Zdroj: SME - PAVOL FUNTÁL)

bábkovému divadlu. A odtiaľ rovno k pantomíme. Ako čerstvý sedemdesiatnik rád spomína, ako si ju zamiloval a čo ho pri nemom umení drží dodnes.

Mnohí starší absolventi bývalej šupky radi spomínajú na stredo­školské časy. Prečo?

„V povojnových časoch nás chránila. Mala v sebe akéhosi slobodného ducha, bohémskosť, mali ju v sebe naši pedagógovia. V bábkovom divadle sa nám profesor Fikari intenzívne venoval, a hlavne, uchovával v nás samostatnosť. Takže sme mohli mať pocit, že sme autormi inscenácie, ktorú sme s ním naštudovali. Paradoxne, v nivelizovanom prostredí sa kládol dôraz na to, aby človek rozhodoval sám o sebe.“

Boli ste v detstve uzavretý, alebo vám nerobilo problém komunikovať?

„Vraj som bol veľmi zhovorčivé dieťa. Mnohé veci si nepamätám, ale stretol som sa s ľuďmi, pri ktorých bolo treba dávať pozor na to, o čom sa hovorí. Aby som nevyklebetil všetko, čo som doma náhodou počul. Niekedy som sa napríklad pýtal na nevhodné veci susedov, a sestry mi rozprávali, že som ich aj veľmi rád napodobňoval. Rodičia neboli nadšení.“

Príbeh o tom, ako ste v knižnici tejto školy našli knihu Najväčší z Pierrotov, ktorá určila váš celoživotný záujem o pantomímu, je už známy. Ale prečo vás tak pritiahla?

„Hrať divadlo sa mi chcelo už ako malému dieťaťu. Keď som bol prvák či druhák na základnej škole, v jednom skeči som mal hrať fotografa, ktorý vyžaduje od svojho modelu komické veci, napríklad sklopiť ľavé ucho a podobne. Keď som začal tento moment vyjadrovať, dobre som sa na tom bavil. Učiteľka si myslela, že nič nechápem. Ale ktovie, či som nebol ten, kto tomu vtipu najlepšie porozumel.“

Učiteľka to brala asi veľmi vážne.

„Asi, ale neodradila ma. V Považskej Bystrici, kde sme bývali, bol pomerne dobrý amatérsky súbor, v ktorom hrávali aj bratia Kronerovci. Neskôr som som sa sústredil viac na maľovanie v krúžku pri Považských strojárňach, neďaleko ktorých sme bývali. Ale potom, práve vďaka umeleckej priemyslovke a profesorovi Fikarimu, vo mne divadlo znova ožilo. Asi preto som siahol po tej knihe.“

Môže život človeka tak ovplyv­niť jedna kniha?

„To bola skutočne náhoda. Tá kniha sa stala pre mňa bibliou.“

Teraz píšete knihu o sebe. Inšpiruje vás vaša biblia?

„Píšem o ceste za pantomímou. U nás nebola tradícia, musel som hľadať všetky možné zdroje, ktoré by mi otvorili obzor a dali by mi možnosť pochopiť, o čo v nej ide, ako sa hrá. Kniha bude obsahovať aj biografické údaje, ale hlavne bohatú fotodokumentáciu mojej tvorby, ktorá ukazuje, aké rôzne formy vyjadrenia som nachádzal.“

Váš žáner má blízko k východnému umeniu. Ako s tým súvisí japonský pôvod vašej manželky?

„Mňa tieto východné kultúry vždy akosi zaujímali, dávno predtým, než som budúcu manželku stretol. Ešte ako desaťročný som náhodou našiel na základnej škole časopis Zlatá Praha, a v ňom prekrásne fotky Indonézanov a indonézskych tancov, aj obrázky z japonského divadla, a nesmierne ma to nadchlo. Keď som sa potom v roku 1981 dostal do Indonézie, mal som pocit, ako keby som tam patril.“

Ako ste sa s manželkou stretli?

„V roku 1981 som dostal pozvanie vystúpiť aj v Japonsku. Ona robila tlmočníčku istému žurnalistovi, ktorý so mnou pripravoval interview. Potom nám rozprávala o Japonsku. Začali sme sa v Nemecku stretávať, a stretávali sme sa dovtedy, kým sa nestala mojou ženou. Študovala aj pracovala v odbore dejín umenia, ešte pred týždňom robila v múzeu pre stredoázijské umenie. Práve odišla do dôchodku.“

U nás stále nie je obvyklé mať za partnera Japonca alebo Japonku. Ako to funguje medzi vami?

„V západnom svete to nikdy nebolo také neobvyklé. “

Mali ste niekedy pocit, ako uživíte rodinu, keď ste umelec?

„Tieto problémy som nemal, až na výnimku, keď som po roku 1989 pracoval v Bratislave – privátne divadlo je vo všeobecnosti veľmi ošemetná záležitosť. Ale pätnásťročná spolupráca s Goetheho inštitútom v Kolíne, ktorý distribuoval moje divadlo do celého sveta, aj kontakty s divadelníkom Petrom Bu vo Francúzsku, mi poskytovali nielen dobrý prehľad, ale aj ekonomické zabezpečenie.“

Vaše riaditeľovanie v divadle Aréna bolo svojho času transparentným príkladom fungovania kultúry. Čo vám toto obdobie dalo a čo vzalo?

„V podstate som dosiahol, že som zachránil krásne historické divadlo a že bol v ňom - za dosť náročných podmienok - založený súbor. Myslím, že za ten krátky čas, čo som tu pôsobil, som toho dosť urobil. To, s čím som sa nechcel vyrovnať, bol pocit, že sa so mnou manipuluje. Keď som chcel byť sám zodpovedný za to, čo robím, nebolo to mnohým príjemné. Hovorilo sa, že som zhýčkaný zo Západu. Ale práve tomu ma Západ naučil - formulovať čo chcem a za tým cieľom aj ísť, hovoriť za seba, stáť si za svojím.“

Má na Slovensku divadlo pantomímy šancu prežiť?

„Áno, i keď treba povedať, že keď som začínal v Nemecku, okrem pár maličkých súborov tam dlho neexistovalo žiadne divadlo pantomímy, známych bolo len pár francúzskych mímov. Zmenilo sa to v roku 1968, keď som na festival do Berlína dostal všelijaké zaujímavé osobnosti.“

V čom sa to zmenilo?

„Mladí ľudia sa o pantomímu - zre­j­me aj v dôsledku spoločenskej klímy - začali veľmi intenzívne zaujímať. Začal som chodiť po kolínskych školách, oslovil som mladých študentov, a keď som potom otváral v Kolíne divadlo, prejavili záujem hrať. Reakcia bola naozaj veľká. Keď sme organizovali prvý festival v roku 1986, počas šiestich dní sme odohrali 36 predstavení v šiestich sálach s kapacitou okolo tristo miest, a bolo vypredané. Za dvanásť rokov tento festival ovplyvnil svet pantomímy, dokonca sa ocitol v lexikónoch.“

Tvrdíte, že vždy musíte byť bojovníkom za pantomímu. Prečo?

„Pretože človek je stále sám. Zo začiatku mi nikto neveril, že je možné, že aj keď vylúčim verbálnu komunikáciu, som schopný plnohodnotne sa vyjadriť. Rád opakujem, že zo všetkých informácií, ktoré dávame okoliu, má 65 percent z nich nonverbálnu podobu.“

Čo to znamená?

„Znamená to, že slová vieme tvoriť, formulovať, ale to, čo hovoríme naším telom, sú veci, ktoré niekedy prechádzajú mimo nášho vedomia. Musím sa najprv učiť pozorovať sám seba. Čo robí moje telo, keď som prekvapený, keď som na pohrebe, keď som škodoradostný alebo keď mi je smutno, keď som šokovaný. A potom, keď to mojím telom prebehlo, musím podobne čítať iného človeka. Často tvrdím aj to, že pantomíma je najčistejšie herecké umenie. Z tohto čistého bodu si môžem dovoliť vstúpiť do okolitých žánrov, keď vidím potrebu akéhosi spojenia. Pantomíma v divadle niekedy pôsobí ako taká lúčavka kráľovská, ktorá ukáže, či je herec skutočne schopný.“

Niektorí ľudia tvrdia, že pantomíme jednoducho nerozumejú.

„Všetci sme kompetentní rozumieť pohybom, ked ide o životné situácie, ale musíme sa naučiť týmto pozorovaniam veriť. Zvláštne je, že keď ideme na pantomímu, strach z toho, že nebudeme rozumieť, spôsobí, že naozaj mnohému nerozumie­me. Alebo má­­me strach, aby sme sa prípadne nevhodnou reakciou nestrápnili. Táto ne­uvoľ­nenosť často nedovolí pantomíme porozumieť. Ďalšia vec je, samozrejme, nie všetci môžu rozumieť všetkému.“

Ako vás v Nemecku prijali, keď ste sa tam pred piatimi rokmi zo Slovenska vrátili?

„Po návrate som nedával žiadne tlačové konferencie, ani som nehovoril o tom, že som sa vrátil. Mnohí z divákov o tom ani nevedeli. Ani som nevedel, ako mám celú situáciu vysvetliť. Pracoval som však viacmenej mimo Kolína. Viedol som projekt vo Francúzsku, režíroval v Tokiu, rekonštruoval Mozartovskú pantomímu v Rakúsku. Keď sa potom blížila moja sedemdesiatka, povedal som si, že by som rád kolínskemu publiku ukázal, čo som zhruba za posledných dvadsať rokov naštudoval. Veľmi ma potešilo, že všetky predstavenia, ktoré som uviedol na tomto vlastnom festivale, boli vypredané. Dostávam maily, kde mi píšu ľudia, v čom ma ešte možno vidieť. To mi dáva pocit zadosťučinenia.“

Dôverujete divákom, napriek mo­ž­nosti, že vám neporozumejú?

„Keď nemáte ani to slovo, o ktoré sa môže divák zachytiť, musíte mu dodať dôveru a získať si ho, aby s vami komunikoval. Pozorný divák je ochotný a schopný spolu s mímom predstavenie dotvárať. Nie je to iba pasívne konzumovanie, ale radosť z aktívnej účasti na divadelnom predstavení. Často som od divákov počul, ze z mo­jich predstavení odchádzajú uvoľnení, aktívni, naplnení pozitívnou ener­giou.“

Pôsobíte stále aj ako pedagóg?

„Nie, po skúsenostiach si myslím, že keď sa mladý človek chce venovať pantomíme, je lepšie, keď si nachádza cestu sám. Vyučovanie pantomímy je veľmi náročné, keď nechcete, aby vás žiak napodobňoval. Snažil som sa vždy o to, aby študent našiel vlastnú kreativitu a aby jeho rukopis nebol mojou kópiou. A to je veľmi zdĺhavý proces.“

Na Slovensku sa teraz často stretávate s režisérom Mariánom Minárikom. Vraj ste spolu robili počas štúdií na pražskej DAMU aj film?

„Áno, bolo to niečo so zoologickou záhradou, bohužiaľ, dnes už ten film neexistuje. Mám ho rád, je to človek, ktorý mi ľudsky veľmi vyhovuje. Možno už aj preto, že pochádza z Častej. S jeho tamojšími priateľmi, ochotníkmi z Divadla na kolene, budeme robiť nejakú inscenáciu, už sa na to teším. A keď sme už pri tom filme v Prahe, v tom čase som si zahral aj v jednom z prvých videoklipov. Robili ich aj Ján Kadár a Elmar Klos, ktorí potom vyhrali Oscara s Obchodom na Korze. Hlavnú úlohu som mal v klipe k pesničke Suchého a Šlitra Pramínek vlasů. Vtedy som bol naozaj mladík, ktorý ’pramínek vlasů chce si dát pod polštář’.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  9. Jarné prázdniny pri mori?
  10. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  1. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  2. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  3. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  4. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  5. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  6. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  7. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  8. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  9. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  10. Čo prinieslo tohtoročné Záhradnícke fórum?
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 286
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 178
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 236
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 7 189
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 956
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 225
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 029
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 598
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 852
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 572

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.

EKONOMIKA

Kaufland mení predajne. Pozrite sa, ako budú vyzerať

Sieť už začala s prestavbou niektorých pobočiek.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Oscarové pesničky môžu byť gýč. Zhodnotili sme tohtoročné

Citové vydieranie a jednoduché okopírovanie úspešného vzoru. Niekedy však piesne vo filmoch prekvapia.

ROZHOVOR

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú, riaditeľ Art Film Festu Peter Nágel vysvetľuje prečo.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop