SME
Streda, 19. január, 2022 | Meniny má MárioKrížovkyKrížovky

Milan Sládek: Pantomíma je najčistejšie umenie

Keď sme sa stretli s mímom MILANOM SLÁDKOM, práve diskutoval s riaditeľom školy, v ktorej kedysi študoval. Vtedy ju volali šupka. Vybral si na nej drevorezbárstvo a zakrátko pochopil, že to asi nebola náhoda. Od vyrezávania bábok to bolo už len na skok k

Prof. Milan Sládek (1938). Vyštudoval VŠMU v Bratislave a Štúdiu D 34 E. F. Buriana v Prahe. Ako mím, autor, režisér a pedagóg dlhší čas pôsobil v Bratislave a v Nemecku. S pantomímou precestoval takmer celý svet a vytvoril vyše štyridsať divadelných inscProf. Milan Sládek (1938). Vyštudoval VŠMU v Bratislave a Štúdiu D 34 E. F. Buriana v Prahe. Ako mím, autor, režisér a pedagóg dlhší čas pôsobil v Bratislave a v Nemecku. S pantomímou precestoval takmer celý svet a vytvoril vyše štyridsať divadelných insc (Zdroj: SME - PAVOL FUNTÁL)

bábkovému divadlu. A odtiaľ rovno k pantomíme. Ako čerstvý sedemdesiatnik rád spomína, ako si ju zamiloval a čo ho pri nemom umení drží dodnes.

Mnohí starší absolventi bývalej šupky radi spomínajú na stredo­školské časy. Prečo?

„V povojnových časoch nás chránila. Mala v sebe akéhosi slobodného ducha, bohémskosť, mali ju v sebe naši pedagógovia. V bábkovom divadle sa nám profesor Fikari intenzívne venoval, a hlavne, uchovával v nás samostatnosť. Takže sme mohli mať pocit, že sme autormi inscenácie, ktorú sme s ním naštudovali. Paradoxne, v nivelizovanom prostredí sa kládol dôraz na to, aby človek rozhodoval sám o sebe.“

Skryť Vypnúť reklamu

Boli ste v detstve uzavretý, alebo vám nerobilo problém komunikovať?

„Vraj som bol veľmi zhovorčivé dieťa. Mnohé veci si nepamätám, ale stretol som sa s ľuďmi, pri ktorých bolo treba dávať pozor na to, o čom sa hovorí. Aby som nevyklebetil všetko, čo som doma náhodou počul. Niekedy som sa napríklad pýtal na nevhodné veci susedov, a sestry mi rozprávali, že som ich aj veľmi rád napodobňoval. Rodičia neboli nadšení.“

Príbeh o tom, ako ste v knižnici tejto školy našli knihu Najväčší z Pierrotov, ktorá určila váš celoživotný záujem o pantomímu, je už známy. Ale prečo vás tak pritiahla?

„Hrať divadlo sa mi chcelo už ako malému dieťaťu. Keď som bol prvák či druhák na základnej škole, v jednom skeči som mal hrať fotografa, ktorý vyžaduje od svojho modelu komické veci, napríklad sklopiť ľavé ucho a podobne. Keď som začal tento moment vyjadrovať, dobre som sa na tom bavil. Učiteľka si myslela, že nič nechápem. Ale ktovie, či som nebol ten, kto tomu vtipu najlepšie porozumel.“

Skryť Vypnúť reklamu

Učiteľka to brala asi veľmi vážne.

„Asi, ale neodradila ma. V Považskej Bystrici, kde sme bývali, bol pomerne dobrý amatérsky súbor, v ktorom hrávali aj bratia Kronerovci. Neskôr som som sa sústredil viac na maľovanie v krúžku pri Považských strojárňach, neďaleko ktorých sme bývali. Ale potom, práve vďaka umeleckej priemyslovke a profesorovi Fikarimu, vo mne divadlo znova ožilo. Asi preto som siahol po tej knihe.“

Môže život človeka tak ovplyv­niť jedna kniha?

„To bola skutočne náhoda. Tá kniha sa stala pre mňa bibliou.“

Teraz píšete knihu o sebe. Inšpiruje vás vaša biblia?

„Píšem o ceste za pantomímou. U nás nebola tradícia, musel som hľadať všetky možné zdroje, ktoré by mi otvorili obzor a dali by mi možnosť pochopiť, o čo v nej ide, ako sa hrá. Kniha bude obsahovať aj biografické údaje, ale hlavne bohatú fotodokumentáciu mojej tvorby, ktorá ukazuje, aké rôzne formy vyjadrenia som nachádzal.“

Skryť Vypnúť reklamu

Váš žáner má blízko k východnému umeniu. Ako s tým súvisí japonský pôvod vašej manželky?

„Mňa tieto východné kultúry vždy akosi zaujímali, dávno predtým, než som budúcu manželku stretol. Ešte ako desaťročný som náhodou našiel na základnej škole časopis Zlatá Praha, a v ňom prekrásne fotky Indonézanov a indonézskych tancov, aj obrázky z japonského divadla, a nesmierne ma to nadchlo. Keď som sa potom v roku 1981 dostal do Indonézie, mal som pocit, ako keby som tam patril.“

Ako ste sa s manželkou stretli?

„V roku 1981 som dostal pozvanie vystúpiť aj v Japonsku. Ona robila tlmočníčku istému žurnalistovi, ktorý so mnou pripravoval interview. Potom nám rozprávala o Japonsku. Začali sme sa v Nemecku stretávať, a stretávali sme sa dovtedy, kým sa nestala mojou ženou. Študovala aj pracovala v odbore dejín umenia, ešte pred týždňom robila v múzeu pre stredoázijské umenie. Práve odišla do dôchodku.“

Skryť Vypnúť reklamu

U nás stále nie je obvyklé mať za partnera Japonca alebo Japonku. Ako to funguje medzi vami?

„V západnom svete to nikdy nebolo také neobvyklé. “

Mali ste niekedy pocit, ako uživíte rodinu, keď ste umelec?

„Tieto problémy som nemal, až na výnimku, keď som po roku 1989 pracoval v Bratislave – privátne divadlo je vo všeobecnosti veľmi ošemetná záležitosť. Ale pätnásťročná spolupráca s Goetheho inštitútom v Kolíne, ktorý distribuoval moje divadlo do celého sveta, aj kontakty s divadelníkom Petrom Bu vo Francúzsku, mi poskytovali nielen dobrý prehľad, ale aj ekonomické zabezpečenie.“

Vaše riaditeľovanie v divadle Aréna bolo svojho času transparentným príkladom fungovania kultúry. Čo vám toto obdobie dalo a čo vzalo?

„V podstate som dosiahol, že som zachránil krásne historické divadlo a že bol v ňom - za dosť náročných podmienok - založený súbor. Myslím, že za ten krátky čas, čo som tu pôsobil, som toho dosť urobil. To, s čím som sa nechcel vyrovnať, bol pocit, že sa so mnou manipuluje. Keď som chcel byť sám zodpovedný za to, čo robím, nebolo to mnohým príjemné. Hovorilo sa, že som zhýčkaný zo Západu. Ale práve tomu ma Západ naučil - formulovať čo chcem a za tým cieľom aj ísť, hovoriť za seba, stáť si za svojím.“

Skryť Vypnúť reklamu

Má na Slovensku divadlo pantomímy šancu prežiť?

„Áno, i keď treba povedať, že keď som začínal v Nemecku, okrem pár maličkých súborov tam dlho neexistovalo žiadne divadlo pantomímy, známych bolo len pár francúzskych mímov. Zmenilo sa to v roku 1968, keď som na festival do Berlína dostal všelijaké zaujímavé osobnosti.“

V čom sa to zmenilo?

„Mladí ľudia sa o pantomímu - zre­j­me aj v dôsledku spoločenskej klímy - začali veľmi intenzívne zaujímať. Začal som chodiť po kolínskych školách, oslovil som mladých študentov, a keď som potom otváral v Kolíne divadlo, prejavili záujem hrať. Reakcia bola naozaj veľká. Keď sme organizovali prvý festival v roku 1986, počas šiestich dní sme odohrali 36 predstavení v šiestich sálach s kapacitou okolo tristo miest, a bolo vypredané. Za dvanásť rokov tento festival ovplyvnil svet pantomímy, dokonca sa ocitol v lexikónoch.“

Skryť Vypnúť reklamu

Tvrdíte, že vždy musíte byť bojovníkom za pantomímu. Prečo?

„Pretože človek je stále sám. Zo začiatku mi nikto neveril, že je možné, že aj keď vylúčim verbálnu komunikáciu, som schopný plnohodnotne sa vyjadriť. Rád opakujem, že zo všetkých informácií, ktoré dávame okoliu, má 65 percent z nich nonverbálnu podobu.“

Čo to znamená?

„Znamená to, že slová vieme tvoriť, formulovať, ale to, čo hovoríme naším telom, sú veci, ktoré niekedy prechádzajú mimo nášho vedomia. Musím sa najprv učiť pozorovať sám seba. Čo robí moje telo, keď som prekvapený, keď som na pohrebe, keď som škodoradostný alebo keď mi je smutno, keď som šokovaný. A potom, keď to mojím telom prebehlo, musím podobne čítať iného človeka. Často tvrdím aj to, že pantomíma je najčistejšie herecké umenie. Z tohto čistého bodu si môžem dovoliť vstúpiť do okolitých žánrov, keď vidím potrebu akéhosi spojenia. Pantomíma v divadle niekedy pôsobí ako taká lúčavka kráľovská, ktorá ukáže, či je herec skutočne schopný.“

Skryť Vypnúť reklamu

Niektorí ľudia tvrdia, že pantomíme jednoducho nerozumejú.

„Všetci sme kompetentní rozumieť pohybom, ked ide o životné situácie, ale musíme sa naučiť týmto pozorovaniam veriť. Zvláštne je, že keď ideme na pantomímu, strach z toho, že nebudeme rozumieť, spôsobí, že naozaj mnohému nerozumie­me. Alebo má­­me strach, aby sme sa prípadne nevhodnou reakciou nestrápnili. Táto ne­uvoľ­nenosť často nedovolí pantomíme porozumieť. Ďalšia vec je, samozrejme, nie všetci môžu rozumieť všetkému.“

Ako vás v Nemecku prijali, keď ste sa tam pred piatimi rokmi zo Slovenska vrátili?

„Po návrate som nedával žiadne tlačové konferencie, ani som nehovoril o tom, že som sa vrátil. Mnohí z divákov o tom ani nevedeli. Ani som nevedel, ako mám celú situáciu vysvetliť. Pracoval som však viacmenej mimo Kolína. Viedol som projekt vo Francúzsku, režíroval v Tokiu, rekonštruoval Mozartovskú pantomímu v Rakúsku. Keď sa potom blížila moja sedemdesiatka, povedal som si, že by som rád kolínskemu publiku ukázal, čo som zhruba za posledných dvadsať rokov naštudoval. Veľmi ma potešilo, že všetky predstavenia, ktoré som uviedol na tomto vlastnom festivale, boli vypredané. Dostávam maily, kde mi píšu ľudia, v čom ma ešte možno vidieť. To mi dáva pocit zadosťučinenia.“

Skryť Vypnúť reklamu

Dôverujete divákom, napriek mo­ž­nosti, že vám neporozumejú?

„Keď nemáte ani to slovo, o ktoré sa môže divák zachytiť, musíte mu dodať dôveru a získať si ho, aby s vami komunikoval. Pozorný divák je ochotný a schopný spolu s mímom predstavenie dotvárať. Nie je to iba pasívne konzumovanie, ale radosť z aktívnej účasti na divadelnom predstavení. Často som od divákov počul, ze z mo­jich predstavení odchádzajú uvoľnení, aktívni, naplnení pozitívnou ener­giou.“

Pôsobíte stále aj ako pedagóg?

„Nie, po skúsenostiach si myslím, že keď sa mladý človek chce venovať pantomíme, je lepšie, keď si nachádza cestu sám. Vyučovanie pantomímy je veľmi náročné, keď nechcete, aby vás žiak napodobňoval. Snažil som sa vždy o to, aby študent našiel vlastnú kreativitu a aby jeho rukopis nebol mojou kópiou. A to je veľmi zdĺhavý proces.“

Skryť Vypnúť reklamu

Na Slovensku sa teraz často stretávate s režisérom Mariánom Minárikom. Vraj ste spolu robili počas štúdií na pražskej DAMU aj film?

„Áno, bolo to niečo so zoologickou záhradou, bohužiaľ, dnes už ten film neexistuje. Mám ho rád, je to človek, ktorý mi ľudsky veľmi vyhovuje. Možno už aj preto, že pochádza z Častej. S jeho tamojšími priateľmi, ochotníkmi z Divadla na kolene, budeme robiť nejakú inscenáciu, už sa na to teším. A keď sme už pri tom filme v Prahe, v tom čase som si zahral aj v jednom z prvých videoklipov. Robili ich aj Ján Kadár a Elmar Klos, ktorí potom vyhrali Oscara s Obchodom na Korze. Hlavnú úlohu som mal v klipe k pesničke Suchého a Šlitra Pramínek vlasů. Vtedy som bol naozaj mladík, ktorý ’pramínek vlasů chce si dát pod polštář’.“

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. 5 neznámych vecí, ktoré umožňujú platobné karty
  2. Európsky unikát. Kvalitné CBD funguje aj napriek neprajníkom
  3. Mecom ide na zelenú
  4. Anketa: Slováci, ako sme na tom so závislosťami?
  5. V roku 2021 kúpili Slováci kryptomeny za viac ako 25 000 000 €
  6. Marrákeš je červená perla Maroka
  7. Akcie, fondy, kryptomeny. Do čoho treba tento rok investovať
  8. F&F Slovensko je najdôveryhodnejšou odevnou značkou na trhu
  9. Predplatné SME.sk len za 29 eur
  10. Očarujúca Srí Lanka: Malý ostrov plný prekvapení
  1. Európsky unikát. Kvalitné CBD funguje aj napriek neprajníkom
  2. Medzi kritické ochorenia pribudli autizmus, celiakia či malária
  3. Poisťovne pod značkou Union prichádzajú na prvú pobočku pošty
  4. Anketa: Slováci, ako sme na tom so závislosťami?
  5. Garmin predstavil dlho očakávanú radu športových hodiniek
  6. 53 predajní, kde získate zľavy aj peniaze na ďalší nákup
  7. Mecom ide na zelenú
  8. V roku 2021 kúpili Slováci kryptomeny za viac ako 25 000 000 €
  9. Marrákeš je červená perla Maroka
  10. Mám za sebou jeden z najťažších rokov svojho života
  1. Predplatné SME.sk len za 29 eur 5 609
  2. Marrákeš je červená perla Maroka 4 834
  3. Akcie, fondy, kryptomeny. Do čoho treba tento rok investovať 4 009
  4. Chyby, ktoré robíte pri platbe kartou a ani ste o nich nevedeli 3 483
  5. 5 neznámych vecí, ktoré umožňujú platobné karty 3 438
  6. Cukrovkári a covid-19 2 583
  7. Mám za sebou jeden z najťažších rokov svojho života 2 522
  8. Vieme, kde získate najlepšie semienka zeleniny 2 326
  9. V roku 2021 kúpili Slováci kryptomeny za viac ako 25 000 000 € 1 773
  10. F&F Slovensko je najdôveryhodnejšou odevnou značkou na trhu 1 731
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Generálny prokurátor Maroš Žilinka.

V nasledujúcich dvoch rokoch chystajú odborné stretnutia.


3 h
Minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský.

PCR testy odhalili takmer 890-tisíc nakazených koronavírusom. Pandémia Covid-19 si vyžiadala 17 459 obetí. Začali platiť nové pravidlá pre hromadné podujatia v blížiacej sa vlne variantu omikron.


a 5 ďalší 15 h

Neprehliadnite tiež

Generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Turner.

Marián Turner by rád ukázal sviežu a modernú tvár klasickej hudby.


1 h
Jiří Bartoška a Emília Vašáryová vo filme Šťastný nový rok: Dobro došli

Najočakávanejšie slovenské filmy v slovenských kinách v roku 2022.


2 h
Ján Koleník.

O svojich radostiach i strastiach hovorí herec v novom čísle týždenníka TV SVET/TV OKO.


2 h
Seriál Prizanie.

Seriálu chýbajú dobrí herci aj príbeh.


17. jan

Blogy SME

  1. Diána Marosz: Pravdivá rozprávka o dvojjazyčných deťoch
  2. Martin Šuraba: Kníhkupectvo na Bylinkovom námestí
  3. Tomáš Tenczer: 11 kníh k Vianociam
  4. Ján Serbák: Zaujímavosti zo storočných novín (29.10. - 4.11.1921)
  5. Anton Kaiser: Život a dielo Františka Hermana
  6. Monika Nagyova: Luník IX. Myslela som si, že som naň pripravená, ale nebola som.
  7. Marek Kendera: Príbeh Alvina Straighta, David Lynch
  8. Viera Polakovičová: Hviezda kontratenorového neba Jakub Józef Orliński po prvýkrát v Bratislave
  1. Pavol Koprda: Milan Mazurek straší vedľajšími účinkami vakcín. Čo naozaj hovoria dáta? 13 599
  2. Ondrej Prostredník: Pán biskup Haľko, ospravedlňte sa prosím. 5 762
  3. Vanda Tuchyňová: Primátor chce ukázať rešpekt a silu, Žilinu však obracia smerom k Jánovi Slotovi ! 4 710
  4. Martin Borguľa: Obranná zmluva s USA? Za mňa – NIE! 4 184
  5. Tereza Krajčová: Anglický denník: 21. Posledné razy, ktoré mi zlomili srdce 3 446
  6. Inštitút strategických politík: Rokovania s Ruskom môžu rozhodnúť nielen o osude Ukrajiny ale aj celej východnej Európy 2 756
  7. Martin Pilnik: Takto vyzerá budúcnosť v predpisovaní liekov 2 623
  8. INEKO: Nové školské rebríčky s viacerými posunmi – na prvých miestach bratislavské GJH, SPŠ elektrotechnická v Prešove a po novom aj ZŠ Staničná, Košice 2 386
  1. Pavol Koprda: Milan Mazurek straší vedľajšími účinkami vakcín. Čo naozaj hovoria dáta?
  2. Lucia Šicková: S týmito 4 krokmi sme zaviedli kultúru feedbacku v našej firme
  3. Matúš Sarvaš: Prokurátor: Pri čítaní listov na rozlúčku je nemožné neprecítiť slová obete
  4. Valentína Sedileková: Podcast, ktorý vám odhalí svet ľudí s poruchami príjmu potravy
  5. Katarína Pázmányová: Je spoločná manželská posteľ pilierom dobrého manželstva?
  6. Milota Sidorová: Muži sa boja napadnutia, ženy znásilnenia. Bezpečnosť v meste sa týka všetkých
  7. Pavol Koprda: Erik Kaliňák používa rovnaké metódy ako Blaha. Verili by ste jemu alebo vedcom? (rozbor videa)
  8. Pavol Koprda: Šach-mat pre Pfizer? Hoaxer Blaha čítal iba nadpis, štúdiu financoval Pfizer
Skryť Zatvoriť reklamu