Nechajme úvahy, skúsme sa radšej dožiť zajtrajšej premiéry hry Mínus dvaja v bratislavskom Štúdiu L+S. A podľa možnosti aj tej brnianskej, ktorá bude onedlho v Divadle Bolka Polívku.
BRATISLAVA. Tá jedna vec je istá: smrť. Hovorí a mlčí sa o nej, koľko sa chce. Do života mladého francúzskeho autora Samuela Benchetrita sa citeľne vlúdila, keď prišiel o svoju manželku Marie Trintignantovú, ktorá v roku 2003 tragicky zomrela.
Napísal divadelnú hru Mínus dvaja, ktorú venoval jej otcovi, Jeanovi-Louisovi Trintignantovi a ako režisér ho pred troma rokmi obsadil aj do jednej z hlavných úloh. Na Slovensku ju má Milan Lasica. Jeho herecký priateľ a partner bude Bolek Polívka. Nebudú sa volať Paul a Jules, ale Peter a Petr.
Že sa bude v Štúdiu L+S hrať jedno veľké déja vu? Možno, veď obaja herci sú, aspoň tak hovoria, čoraz zrelší priatelia aj v osobnom živote. A možno, keď si niekedy znova pozriete film Clauda Leloucha Muž a žena alebo Muž a žena po dvadsiatich rokoch, poviete si, že ten Trintignantov automobilový pretekár je celý Lasica.
Kde nechodí lekár, príde Godot
Ale poďme k veci. Režisér Juraj Nvota raz išiel po chodbe Štúdia L+S, a akoby náhodou stretol Milana Lasicu. Ten akoby len tak prehodil, že by mali niečo spolu urobiť. Potom sa dozvedel od istého sčítaného priateľa o hre Mínus dvaja.
Neskôr objavil jej český preklad, vďaka ktorému zistil, že by sa hodila pre divadelných priateľov Lasicu a Polívku. Hovorí totiž o úteku dvoch chorých priateľov z nemocnice a o ich putovaní kúskom života, ktorý im ešte do smrti zostáva. „Páčilo sa mi, že je to ako Čakanie na Godota. Akurát, že v tomto prípade Godot príde,“ hovorí.
Uvidíme, čo sme ešte nezažili
Prekladateľka Elena Flašková čoskoro dostala do rúk francúzsky originál a pustila sa do práce. Francúzsky autor ju zaujal v minulosti na avignonskom divadelnom festivale, ale aj ako filmový režisér. Hru preložila do slovenčiny, Polívkove texty boli podľa jej prekladu preložené do češtiny.
„Trochu sme si repliky dotvorili, ale to sa asi nesmie prezrádzať,“ vraví Bolek Polívka, prekladateľka však ubezpečuje, že javisková práca s textom je korektná a autorovi hry odporúča prísť si pozrieť slovenskú inscenáciu.
Predstaviteľom hlavných postáv téma smrti robí, chvalabohu, iba divadelný problém, Polívka dokonca tvrdí, že je jedným z mála ľudí, ktorých sa to netýka. „Dvaja starci sa hneď na začiatku dozvedia, že majú nevyliečiteľnú chorobu. To sme my ešte nezažili, napriek tomu sa s tým v hre snažíme vyrovnať,“ spresňuje Lasica. Na Polívkovu provokáciu „ja som herec, ja to zahrám, ale čo ty?“, odpovedá „ja mám výhodu, lebo nemusím hrať.“
Téma smrti je v našich končinách stále trochu tabu, to si myslia aj tvorcovia. „Človek sa neubráni myšlienkam, že sa ho tento fakt určite nejako osobne dotkne. Ale ako dôstojnejšie znášať blížiaci sa koniec, ako s humorom?“
Že bez doprovodu to v takomto prípade nejde, budú dokazovať na javisku Petra Polnišová a Peter Šimun. Stvárnia v hre niekoľko epizódnych postavičiek ľudí, ktorých hlavní hrdinovia počas svojho putovania stretnú. Obaja sú svojím spôsobom radi, že sú pri tom, kde je takmer všetko spočítané.
