elý život a ostatných k hrám inšpiruje. Výtvarník, básnik, hudobník, jednoducho umelec PETER NIKL prišiel do Bratislavy na jeden večer, na vernisáž skupiny Tvrdohlaví, ktorú v 80. rokoch spoluzakladal.
Čo vás motivovalo v roku 1987 založiť umeleckú skupinu Tvrdohlaví, ktorú nasledovali ďalšie?
„Schyľovalo sa k tomu. Atmosféra medzi umelcami bola zelektrizovaná, režim už bol na spadnutie. Nám sa však podarilo stanoviť si skupinu, čo vtedy nebolo. Umelci robili individuálne alebo sa organizovali hromadné výstavy. Vtedy sme sa prvýkrát dali dohromady a pripravili sme výstavu v pomerne oficiálnom prostredí. Už to nebolo niekde na okraji Prahy v undergroundovom experimentálnom prostredí. Ale nechcel by som, aby to vyzeralo, že s niekým pretekáme o prvenstvo. Jednoducho sme si povedali, že to urobíme a podarilo sa to, potom to bol už samospád.“
V skupine vás bolo deväť. Pochádzala vaša kreativita zo vzájomnej konfrontácie?
„Určite áno. Mne sa najviac páčili tie hádky a diskusie na schôdzkach. Bol som vtedy dosť zakríknutý.“
Už nie ste?
„Som, ale trochu som sa otrkal. Oni ôsmi sú strašné egá. Naša výmena názorov bola pre mňa vždy divadelným predstavením.“
Prečo ste sa rozpadli? Stratila skupina pádom totality význam?
„Už neboli vonkajšie ani vnútorné dôvody. Je podozrivé, keď je skupina dlho, pretože jej členovia sa jednotlivo vyvíjajú. Buď sa teda vyvíjajú v skupine, alebo sa rozpadnú. Inak dochádza k silnej degenerácii. Je škoda vystavovať len v kontexte jednej skupiny, keď existuje toľko ďalších umelcov. To je oveľa slobodnejší pocit – nie sme od skupiny závislí a keď máme chuť, tak si spolu vystavíme. Už to nie je výstava ako tie, ktoré prebiehali medzi rokmi 1987 a 1992. Vtedy išlo o názorové vystúpenie. Teraz prinášame individuálne posolstvá.“
V Českej republike je dnes veľa skupín, ktoré reagujú na súčasnú spoločenskú situáciu – Guma Guar, Rafani, Podebal. Tento systém zjavne tiež inšpiruje umelcov na skupinové akcie. Ako ich vnímate?
„Koncept umenia, ktoré robia, je príliš politický. Aj v našom období to bolo. Ale pretože spoločný nepriateľ bol široký, uskutočňovala sa revolúcia vnútri umenia. Teraz sa skôr skupiny vzťahujú ku krátkodobejším konkrétnostiam a kritizujú ich. Hrozí im moralizačná choroba alebo choroba gesta. Ak má také umenie v sebe humor a je kvalitné, tak mám radosť. Pre umenie je najdôležitejšie, aby borilo mýty a aby spochybňovalo dané pravidlá. Možno Tvrdohlaví sa rozpadli práve preto, lebo sme chceli zboriť mýtus, ktorý sa vystaval okolo nás a ktorý sa – vďaka tomu, že vtedy nebolo tých skupín viac – umelo napumpoval. My sme sa vlastne chceli oslobodiť.“
Vy sám ste zbúrali mýtus, že dospelý človek sa nevie hrať. Z vašich kníh, inštalácií, hudby a veľkolepej výstavy Hniezda hier v pražskom Rudolfíne je evidentné, že vašou témou je hravosť. Chcete pripomenúť dospelým ľuďom, že aj oni sa môžu hrať?
„To súvisí s oslobodením sa od vlastných blokov, kŕčov, masiek, ktoré si človek pre určité situácie nasadzuje. Môže sa zdať, že to je projekt, ktorý má niečo spoločné hlavne s deťmi, pretože totálny projekt oslobodenia si spájame s detstvom. Ale týka sa nás všetkých bez rozdielu veku, sociálneho zaradenia a druhu vzdelania. Tieto expozície, kde sú otvorené hracie zóny pre ľudí a nástroje, ktoré môžu slobodne používať, nenavštevuje len vybraná spoločnosť, ktorá zvyčajne chodí na výstavy. Mňa to zaujalo v zahraničí, na západ od nás je cítiť ten rozdiel v prijímaní umenia.“
V čom najviac?
„V tradícii. Sú to vyspelé demokracie a ľudia tam vnímajú umenie viac integrovane. Je na rovnakej pozícii ako napríklad šport, zábava či pedagogika. Nie je to ako tu. Najskôr je šport, potom dlho nič a umenie zostáva akoby len pre určitých poučených znalcov. Na Západe človek zažíva záujem o návštevníka omnoho viac. A ja som chcel navodiť túto slobodnú situáciu a vedieť, ako sa človek uvoľní.“
Výstava Hniezda hier bola veľmi navštevovaná, ľudia reagovali nadšene a občas aj prehnane, akoby nepoznali hranice v hraní sa. Bol to pre vás dobrý výsledok?
„To bol práve cieľ projektu, ktorý stále pokračuje. Nechcel som vystaviť exponáty, ktoré by mali prežiť. Chcel som, aby veci začali komunikovať medzi sebou a s prostredím, aby spolu viedli cez tie nástroje dialóg. Nie sú to výstavy, kde individuálne meditujete pred obrazom, ale komunikačné centrá. Tým nespochybňujem klasické výstavy. Len mňa bavia živé projekcie aj preto, že hrám divadlo, v kapele a mám rád priamu väzbu s divákom. Zaujímavé je, že tie projekty obsahujú všetky zmysly a všetky umelecké formy, mažú hranice medzi nimi a je v nich komplexná kreativita.“
Dá sa očakávať, že o sto rokov dobehneme západnú Európu vo vzťahu k umeniu?
„História sa nedá preskočiť. Keby nebolo druhej svetovej vojny, aj u nás by to tak vyzeralo. Vyžaduje to slobodný vzťah k skutočnosti, obdiv k iným prejavom a nie závisť, zatuchnutosť, ktorá je v českej mentalite. Takže vlastne nemôžem povedať, že nebyť vojny, tak by to bolo v Česku rovnako ako vo Francúzsku. Ale keď bol v Prahe kubizmus, bola poriadne naštartovaná, umelecky bola apendixom Paríža. Šlo to spolu, až po vojne sa rozdelili.“
Iba vojna bol problém? V dvadsiatom storočí tu bolo dosť udalostí, ktoré prerušili aj kultúrny vývoj.
„Všetko spolu súvisí. Človek je zblbnutý z toho, že žije štyridsať rokov zavretý v totalite. Keď raz jedna pani pustila v roku 1974 na večierku Krylovu pieseň Bratříčku, zavírej vrátka, zavreli ju na osem mesiacov do väzenia. Ten vyšetrovateľ dnes niekde učí a dovolí si povedať, že také boli časy. To presne hovorí, čo to s ľuďmi narobí, prečo sa vtedy umenie muselo rozdeliť na oficiálne a undergroundové, čo malo veľmi negatívny vplyv. Nie na to, že by nevznikali dobré veci, lebo umelci vždy prežijú a niektorých ten tlak vybičuje k výraznejším dielam. Problém je v tom, ako bola spoločnosť vnímaná ako celok. Strašne nás to poznamenalo. To nejde zvrátiť jednou nežnou revolúciou a myslieť si, že sa to premení za tri roky. To trvá dlho. Moje výstavy sú také príspevky, aby to trvalo čo najkratšie.“
Ste maliar, básnik aj hudobník. Vnímate umenie ako celok?
„Áno. Páči sa mi preskakovať z koľaje na koľaj.“
Aby ste sa nenudili?
„Aby mi to nedovoľovalo v tom jednom zakrnieť a nemať odstup. Keď preskakujem z jedného na druhé, inšpirujem sa predchádzajúcou tvorbou. Nemôžem preto povedať, že jeden druh umenia je pre mňa dôležitejší ako iný. Hrozí mi, samozrejme, rozptyl – človek chce robiť všetko a neurobí nič. Ale ja sa musím rozhodnúť, ako to chcem dávkovať. Sú to len iné formy. Iba sa prelaďujem, takže u mňa nevzniká schizofrénia. Iba sa snažím používať rôzne jazyky. Iní ľudia vedia veľa jazykov, ja sa ledva dohovorím po anglicky a umením to doháňam. Ale hovorím ním stále o tom istom.“
Vaša mama pracovala vo fabrike s hračkami a vy ste mali to šťastie, že predtým, než išla hračka do výroby, vyskúšali ste ju. Je tam niekde pôvod vašej hravosti?
„Určite. Proste som sa z toho vyliahol. Je to najmä o vymýšľaní. Neuspokojiť sa s interpretáciou daných foriem, mať nápady a vedieť ich zhmotniť. Mama dizajnovala hračky, mala bujnú fantáziu, otec podobne. Potom máte dve možnosti – buď budete rebelom a pôjdete na právo, alebo vás to ovplyvní a tiež to robíte.“
Veľa pracujete aj so slovom, vaše knihy dostávajú ocenenia roka. Mali ste čas pri skúšaní hračiek aj čítať?
„Ani nie. Nie som veľký čitateľ. Ale vždy som si niečo zapisoval. Keďže neviem tie cudzie reči, tak aspoň skúšam nájsť v češtine veci, ktoré ma bavia.“
Kde je hranica medzi hravosťou a infantilnosťou?
„Nevnímam infantilnosť pejoratívne. Zaujíma ma iba jedna vec: kedy sa končí u človeka spontánnosť, kedy si začne kŕčovito dávať pozor na svoje konanie. Prečo by človek nemohol robiť čokoľvek, ak to robí z vlastnej radosti? Napríklad stavať si niečo z plastelíny alebo na niečo začať hrať. To neznamená, že človek detinštie v období, keď by mal byť vážnejší. Iba si relativizuje hodnoty. A to je dobre, lebo ich nanovo spoznáva. Nie je nič horšie, než žiť v klišé a v prevzatých tvrdeniach.“
Nestačí, ak budú spontánni umelci?
„Picasso tiež hovoril, že chce byť do konca života ako dieťa a myslel to presne takto. Nestratiť kreativitu. Nie byť do konca života dojemný, nevinný. Tú skúsenosť máme a nemôžeme ju vymazať. To nie je bláznovstvo. Treba si overovať veci akoby to bolo prvýkrát. Vtedy je to najvýraznejšie. Spomienka, keď som prvýkrát vyliezol na strom, mi zostane v hlave po celý život. Ale keď som tam vyliezol ako 25-ročný...“
Dvadsaťpäťroční ľudia lezú po stromoch?
„Nelezú a práve to! Keď to skúsime, možno uvidíme strom inak a inak pochopíme. Jasné, že u staršieho človeka je to divné, ale prečo by nemohol vyliezť na strom? Nemusíme predsa robiť len veci, ktoré nám prinášajú úžitok.“
Ale neočakáva sa u dospelých robiť veci, ktoré prinášajú úžitok? Takže – ako sa starať o to, aby spontánnosť v dospelosti nemizla?
„Zmizne vtedy, keď vstúpi samoľúbosť, ego, materiálne záujmy, vypočítavé uvažovanie. Jasné, nie je to jednoduché, keď si človek uvedomí, že sa musí nejako živiť. Nemá každý šťastie, že sa môže živiť tým, čo ho baví. A už tým je neslobodný, lebo čas, ktorý má k dispozícií, odpracúvava za nejaké papieriky a mince. No aj tá najbanálnejšia práca môže byť zaujímavá a kreatívna, ak peniaze neprevážia. Ak v tej práci vidíte zmysel, víziu.“
Zaujíma ma, kedy sa končí u človeka spontánnosť, kedy si začne kŕčovito dávať pozor na svoje konanie. Prečo by sme nemohli robiť čokoľvek, ak je to z radosti? Nemusíme predsa robiť len veci, ktoré nám prinášajú úžitok.
