BRATISLAVA 20. marca (SITA) - Havla.
Narodila sa 22. marca 1953 v Brne ako Dagmar Veškrnová. Otec bol sústružník, matka úradníčka, ale obaja pravidelne vystupovali vo vtedy obľúbených ľudových "estrádach". Ich dcéra tak odmalička poznala život na javisku i v zákulisí a už čoskoro vedela, že chce byť iba herečkou. Ako vzor mala aj staršiu sestru Evu, ktorá išla rovnakou cestou a neskôr bola v Brne známou operetnou subretou. Dagmar Veškrnová vyštudovala v Brne herecké konzervatórium a potom i Janáčkovu akadémiu múzických umení. Ešte ako študentka vytvorila v tamojšom Divadle na Provázku hlavnú postavu v dramatizácii Páralovho románu Profesionálna žena, ale ponúknutý angažmán neprijala. Chcela do Prahy. Hneď po skončení školy sa aj v roku 1975 stala členkou pražského Divadla Jiřího Wolkera špecializovaného na hry pre deti a mládež. V tom istom čase sa vydala za spolužiaka, herca Radvíta Nováka, a v roku 1976 sa jej narodila jediná dcéra Nina.
Vtedy však už bola Dagmar Veškrnová známa nielen ako nádejný divadelný talent. Hneď v prvej filmovej úlohe (Holky z porcelánu -1974) ukázala toľko spontánneho komediálneho talentu a citu pre kameru, že sa rýchlo stala jednou z najobľúbenejších a najobsadzovanejších filmových herečiek (Holka na zabití -1975, Zítra to roztočíme, drahoušku -1976, Já už budu hodný, dědečku -1978, Tchán -1979). A to isté platilo i pre televíziu (30 prípadov majora Zemana -1975, Nemocnica na okraji mesta -1977, Dievča svetových parametrov -1979). Tento trend, obohatený aj jej pravidelným účinkovaním v množstve televíznych zábavných programov (Bakalári, Silvester) pokračoval i v 80. rokoch. Dagmar Veškrnovej pribudli nové filmy (Trhák -1980, Buldoci a třešně -1981, Upír z Feratu -1982, Komediant -1984, Môj hriešny muž -1986, Anděl svádí ďábla -1988) a v televízii ju obsadili do mnohých dodnes populárnych seriálov (Návštevníci -1984, Rozpaky kuchára Svätopluka -1984, Zlá krv -1986, Chobotnice z druhého patra -1986, Cirkus Humberto -1988). Hoci všetky tieto úlohy hrala rada a dobre, Dagmar Veškrnová vždy chcela ukázať aj širšie možnosti svojho talentu. Splnilo sa jej to po prechode do Divadla na Vinohradech (1979), kde vytvorila postupne viacero výrazných dramatických postáv (Hellmanovej Líštičky, Svadba Krečinského od Suchovo-Kobylina, Topolove Hlasy vtákov).
Na jej prudko stúpajúcu kariéru nemal vplyv ani rozvod s manželom (1981) a ani november 1989, ktorý v mnohom zmenil podmienky hereckej práce. Dagmar Veškrnová hrala i naďalej veľké postavy vo filmoch (Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý - 1992, Dědictví, aneb kurvahošigutentag -1992 i v televízii (seriály Bylo nás pět -1994, Keď sa slnku nedarí -1995, Hriechy pre divákov detektívok -1995, Život na zámku -1996). V divadle navyše dostala úlohy, ktoré definitívne potvrdili, že popri vzácnom cite pre komédiu je tiež herečkou výrazných tragických tónov. Sama si najviac cení Evu, titulnú postavu Preissovej Gazdiny roby (1991), ktorej zápas o vlastnú cestu životom priamo stotožňuje so svojím osudom. Vytvorila aj trojúlohu v Ionescovej absurdnej dráme Macbett (1994), infantku v Hugovom Cidovi (1995), či titulnú postavu kráľovnej Kristíny v rovnomennej Strindbergovej dráme (1996). A práve s ňou sa aj 19. februára 1997 s publikom rozlúčila. Dôvod? Štvrtého januára 1997 sa stala manželkou vtedajšieho českého prezidenta Václava Havla. Prijala i jeho priezvisko a rozhodla sa, že hereckú kariéru ukončí, aby "sa venovala práci po jeho boku".
Pre veľkú väčšinu obyvateľov Čiech išlo o absolútne prekvapenie. Médiá ju síce už predtým občas s prezidentom zachytili, ale iba ako jedno z mnohých "slávnych" mien, ktoré sa s Václavom Havlom radi objavovali. Navyše, neuplynul ešte ani rok od smrti jeho prvej ženy Oľgy (27. januára 1996). Dagmar Havlová až neskôr priznala, že ich vzťah trval už pomerne dlho, že sa spoznali ešte za "starého režimu", v septembri 1989, pri oslavách 30. výročia divadla Semafor, a že jej vtedy Havlovo meno vôbec nič nehovorilo. Kedy ale vzťah prerástol do hlbšieho citu, nie je jasné ani dnes. Zdá sa ale, že rozhodnutie zosobášiť sa padlo koncom roku 1996, keď Václav Havel ťažko ochorel a práve Dagmar Veškrnová sa o neho veľmi obetavo starala. Čo sa napokon zopakovalo ešte viackrát, pretože Havlovo zdravie nie je nijako pevné a podstúpil už viacero komplikovaných operácií. Verejnosť to aj oceňovala, ale na druhej strane nebola ochotná akceptovať fakt že, na rozdiel od skromnej Oľgy Havlovej, chcela vystupovať po prezidentovom boku až príliš výrazne a dokonca i priamo zasahovať do politického diania. Najznámejší je jej piskot počas druhej voľby prezidenta, či snaha, aby sa postavenie prezidentovej manželky ukotvilo v špeciálnom zákone. Až v neskoršom období sa situácia upokojila a Dagmar Havlová sa sústredila najmä na prácu vo svojej nadácii Vize 97. V jej rámci, okrem iného, dokázala presadiť i veľmi dôležité bezplatné vyšetrenie rakoviny hrubého čreva pre všetkých občanov ČR nad 50 rokov.
I keď v pravidelných intervaloch ohlasovala svoj návrat k hereckej práci, pred filmové či televízne kamery sa už nepostavila. Aj na javisku sa objavila až v roku 2005, keď v Divadle na Vinohradoch vytvorila hlavnú postavu v Horowitzovej dráme Chvíľa pravdy. Tento rok (5. februára) sa tu zase predstavila ako Ranevská v Čechovovom Višňovom sade a už teraz sa s veľkým napätím očakáva nová hra Václava Havla Odcházení, v ktorej pre ňu napísal hlavnú ženskú postavu a mala by mať premiéru túto jeseň.
Spracované podľa: www.dnv-praha.cz, Encyklopédia filmu (1993), Pavel Kosatík: Devět žen z hradu (1997)
