Výlet do kina a lístok na český film O život znamená: Uvidíte dvoch tínedžerov, ako sa snažia zúfalo dostať z lesa do mesta a kúpiť postinor. Na ich ceste uvidíte aj krčmu s degenerovanou populáciou, nakrúcanie pornofilmu a dušu kresťanského politika, ktorý pri vlakovej nehode prišiel o hlavu.
Režisér MILAN ŠTEINDLER nehľadel na mieru vkusu a ak mu to odpustíte, bude to zrejme preto, že ho máte radi z divadla Sklep alebo z klasiky Vrať se do hrobu.
Keď sa človek pozerá na pomotaných tínedžerov na ceste za postinorom, je celkom rád, že už má také obdobie za sebou. Vy nie?
„No, to teda áno. Ale také nebezpečenstvo hrozí v každom veku, preto je film pre všetkých. Mladí dostanú výstrahu, čo ich môže postretnúť a starí si spomenú, čo sa im raz stalo. Mne sa to napríklad stalo. Našťastie, žil som v meste a nemusel som prejsť takú absurdnú cestu za záchranou. Nemôžem povedať, že si na to spomínam rád, ale držím sa hesla, že každá smola, ktorá sa človeku stane, poslúži ako ponaučenie.“
Vy si myslíte, že človek je poučiteľný?
„Nemyslím, je v zásade nepoučiteľný. Ale život je večný proces a hádam nám v ňom občas niečo pomôže.“
Na prvý pohľad nevyzeráte ako niekto, kto príde na pľac a roztočí takú nekontrolovateľnú jazdu. Čo sa to s vami stalo?
„Asi to kdesi, niekde hlboko vo mne je. Nakrútil som film, ako mi zobák narástol. Nič neľutujem, ale uznávam, že film má chyby a že by mohol byť dokonalejší. Hoci neviem v čom.“
Robiť dokonalý film je predsa nezmysel.
„Veď preto to hovorím.“
Niekto na vás tlačí, aby ste ho robili?
„Najmä kritika. Stále požaduje, aby mal film hĺbku, ľudskú dušu. Ale ťažko porovnávať bláznivú, možno až šialenú komédiu s hlbokým, citlivým či psychologickým filmom, to sa predsa nedá. Film dáva možnosť tvoriť slobodne, čo na druhej strane znamená, že nabudúce ho spravím iný.“
Prečo ste si teraz vybrali taký bláznivý humor, skoro až bez miery? Nič naokolo vám už nepripadalo vtipné?
„Zdalo sa mi, že by už bolo treba spraviť niečo iné ako tie tínedžerské a trpkosladké komédie. Pozrel som si reakcie na internete a zistil, že niektorí už na to veľmi čakali.“
Nie je to samovražda, pozerať sa na internetové reakcie?
„Všetci mi radili, aby som to nerobil, že ma to rozkolíše. Ale človek by mal mať prehľad vo všetkom. Preto čítam všetko. Netvrdím, že kritické názory nemôžu byť v niečom pravdivé.“
Veľa ľudí zveličenie vo vašom filme nepochopilo, vyčítalo mu podporovanie potratov a spísalo petíciu za jeho stiahnutie z kín. Rozumiete tomu?
„Vždy sa nájde niekto, kto sa proti niečomu ozve. Kamaráti mi vraveli, že aj taká petícia môže byť pre mňa reklamou. Ale ja si zasa myslím, že niekto môj film zneužil, aby sa zviditeľnil. Nebrať nič vážne, to som si vravel, keď som robil tento film. Ale aby boli ľudia spokojní, nabudúce nakrútim film o starom smutnom človeku. Lebo cudzie nešťastie vie vždy potešiť, v našom regióne obzvlášť.“
V tomto filme už uvažujete aj o smrti a prevteľovaní. Dlho ste rozmýšľali nad takými teóriami?
„Také rozmýšľanie sa hodí zvlášť teraz, keď je v pozornosti Tibet. A všetko, čo je v tomto filme, vychádza z tibetskej knihy mŕtvych. Pre mňa je veľmi zaujímavá - možno z pohodlnosti. Napĺňa ma pokojom, že sa nemusím nikam a za ničím naháňať. Čo nestihnem teraz, stihnem v budúcom živote. Tomu verím.“
Na to medziobdobie medzi reinkarnáciami sa netešíte?
„Nemôžem povedať, že by som sa naň tešil, to ťažko. Často sa ma pýtajú, či sa nebojím krízy stredného veku. To som ja vynechal, ja sa bojím krízy najvyššieho veku, ktorému sa hovorí smrť. Iba tá filozofia ma zachraňuje a nahovára mi, že to môže byť v budúcnosti aj lepšie. Akurát sa ešte o čosi viac bojím toho, že to môže byť aj horšie.“
