V ostatných rokoch sa zo zdravotných dôvodov utiahla do súkromia svojho ateliéru, o ktorý sa predtým dlhé roky delila so svojím manželom, dávnejšie nebohým významným maliarom Michalom Jakabčicom. Jej posledným veľkým vystúpením bola individuálna výstava v Slovenskom národnom múzeu (1997) a potom výstava v Ríme (1998). Obe som pripravila spolu s ňou, od študentských čias nás spájalo priateľstvo.
Bola jednou z prvých absolventiek prof. Jána Mudrocha na novozaloženej Vysokej škole výtvarných umení. Bratislavská rodáčka s bohatým kultúrnym zázemím v znalostiach hudby a poézie ovládala aj niekoľko jazykov. Umením presiaknuté prostredie Mudrochovej školy podporilo jej prirodzené založenie a predovšetkým tu získala bezpečný cit pre kultivovanosť farby. Štúdium zavŕšila v letnej medzinárodnej maliarskej škole Oskara Kokoschku v Salzburgu (1957), kam sa dostala vďaka talentu a jazykovým znalostiam.
Nasledovali roky tichej, vytrvalej maliarskej tvorby. Jej stálym znakom bola jemná poetickosť, nevtieravá kultivovanosť, snová fantázia blízka surrealizmu Belgičana René Magritta, ale vždy svoja. Ženské Múzy, hudobné motívy, a čoraz častejšie príroda s listnatými stromami v každom ročnom období, stromami, ktoré videla z oblokov svojho ateliéru v blízkosti Horského parku a ktoré ju v tvorivej klauzúre stále uchvacovali. Imagináciou objavovala ich prostredníctvom nové magické vízie. Azda aj to bolo príčinou úspechu jej výstavy v Japonsku, spoločnej s manželom Jakabčicom. Jedinečné umenie Viery Žilinčanovej ostáva trvalou hodnotou v zbierkach galérií aj u milovníkov jej diela.
Autor: Ľudmila Peterajová (Autorka je kunsthistorička)
