Bratislava 24. marca (TASR)
"Himalájske" výšky tenoristov a "mariánske" hĺbky basistov očarili v novembri 2007 stovky poslucháčov v Bratislave, Nitre a Trnave. "Teraz prichádza 18-členný zbor na Slovensko s hudobnou a tanečnou skupinou a so všetkými hviezdami," uviedol pre TASR manažér agentúry AP Projekt Ján Juráš.
Pre slovenské turné si zbor pripravil dva programy. Christos voskrese zahŕňa pravoslávne veľkonočné skladby a ľudové piesne ako Plotiju usnuv, Christos voskrese, Radujte sa ljudi, Angel vopiase, Kanon Voskresenia den, Chvalite imja Gospodne, Otce naš, Svjatyj Bože, Volga, Volga, Trojka či Večernyj zvon.
Zábavný program Doncy molodcy (spev, tanec, garmoška, balalajka) obsahuje "songy" ako Metelica, Kalakolčik, Ulica, Jamščik negani lašadej, Kak za Donom, Berjozenka, Kalinka, tance Cigánsky, Jabločko.
Prvý Zbor donských kozákov založil v bulharskej Sofii v roku 1921 Sergej Žarov. Teleso sa skladalo z bielogvardejských kozáckych emigrantov a Žarov ho viedol celých šesťdesiat rokov. V roku 1981 nadviazal na tradíciu tohto slávneho kozáckeho zboru Peťa Chuďakov, rodák z Rostova na Done, skutočný donský kozák, a založil Veľký zbor donských kozákov (nakoľko je zaregistrovaný v Rakúsku, má oficiálny názov Bolschoi Don Kosaken). Jeho členmi sú známi sólisti rôznych európskych operných domov, viacerí z nich sú aj priamymi potomkami donských kozákov. Pravidelne sa schádzajú, pripravujú, študujú a koncertujú pod Chuďakovovym vedením. Dirigentom zboru je Bulhar Ivan Šalliev. Manažérkou speváckeho zboru je Peťova manželka Valérie Chuďakova, ktorá aj spieva, hrá a vyučuje hru na klavíri.
Všetci členovia speváckeho zboru sú vynikajúci operní sólisti. Dokonalá vyrovnanosť hlasov, obrovský dynamický kontrast, tvorivá a zodpovedná interpretácia, to sú záruky veľkých umeleckých kvalít zboru. Rozmanitý repertoár svetskej, duchovnej, folklórnej aj klasickej hudby, verné publikum po celej Európe, spolupráca s rôznymi symfonickými aj dychovými orchestrami, speváckymi zbormi to všetko spôsobuje obrovskú obľubu Veľkého zboru donských kozákov. Na niektorých koncertoch dopĺňa spevácky zbor hudobná a tanečná skupina.
Veľký zbor donských kozákov účinkoval v mnohých operných a koncertných sálach a kostoloch Európy ako napríklad Musikverein Wien, Stephansdom Wien, Kongresshaus Salzburg, Philharmonie Muenchen, Marienkirche Alexanderplatz Berlin, Philharmonie Berlin, Beethovenhalle Bonn, Konzerthaus Berlin či Kongresszentrum Zürich.
Ako sa uvádza v publikácii Kozáci a ďalších materiáloch od Stanislava A. Auského, slovo kozák je turkotatárskeho pôvodu a vyskytuje sa vo viacerých obmenách, hlavne však v tvare kazak alebo kozak. Označovali sa tak ľudia nezávislí na ďalšej osobe alebo spoločenskej skupine, slobodní ľudia. V tomto význame boli v ruštine označovaní "ljudi guljaščije" (potulní ľudia). Slovo kozak a jeho varianty sa spájajú aj s označením ozbrojeného jazdca.
Slovanskú Kyjevskú Rus v 11. 14. storočí sústavne napádali ázijské stepné národy od východu a juhovýchodu. Od 14. storočia sa objavujú v ruských a ukrajinských dejinách na južných hraniciach stále posádky, hospodársky nezávislé, s povinnosťou pohraničnej služby - ich členovia sa nazývali kozáci. Kozácke osady či komunity sa volali stanice, na ich čele bol ataman, jeho zástupca sa volal esaul alebo mladšij tovarišč. Zhromaždenie všetkých členov stanice sa volalo krug, ten rozhodoval o všetkom na stanici. Stále ohrozenie si vynútilo vojenský poriadok na stanici. Najdôležitejším zamestnaním kozákov bol popri ochrane hraníc chov koní a starostlivosť o ne.
Do 18. storočia boli kozáci čiastočne nezávislí od ruského cára. Neskôr boli začlenení do ruskej armády ako voľné jazdecké jednotky. Hlavnou oblasťou kozáckeho osídlenia bol Ural, povodie Donu a Dnepru. Najväčšie a najdôležitejšie štyri kozácke vojská vznikli prirodzeným spôsobom vysťahovaním z centrálneho Ruska v roku 1570 to boli donskí kozáci, ktorí ovplyvňovali aj vývoj ostatných vojsk (Uralské 1571, Terské 1577, Kubáňske 1696, atď.). Kozáci pripojili k Rusku Sibír a potom Aljašku a vytvorili tak 17 ďalších kozáckych vojsk. Najznámejšie sú Terské, Zabajkalské, Semirečenské, Ussuriské, Astrachánske, Azovské, atď. Ostatné vznikli s pomocou štátu presťahovaním kozákov.
Z vojenského hľadiska boli kozáci univerzálnym druhom vojska. Vojenskí odborníci ich uznávali ako najlepšie ľahké jazdectvo, vynikajúce na obchvatné manévre a útoky na tylo nepriateľa. Teda špecifické operácie, pri ktorých sa plne využívala ich rýchlosť v spojení s presným manévrovaním nezomknutých formácií, čo bolo obzvlášť efektívne v boji s európskymi armádami. To potvrdili počas severnej a sedemročnej vojny ako aj počas talianskeho a švajčiarskeho pochodu Alexandra Suvorova. Významnou mierou sa podpísali pod výsledok partizánskej vojny proti Napoleonovi v roku 1812. Bez kozáckych šabieľ by sa nezaobišla žiadna rusko-turecká vojna v 18. a 19. storočí.
Neobyčajne zložitá bola história kozáctva cez občiansku a obidve svetové vojny. Na kozáckom území bolo prevládajúcim náboženstvom pravoslávie. Najväčšie istoty pre kozáka boli "Hospodin nado mnou a dobrý kôň podo mnou!". Zachoval sa dokument rozlúčky kozáka so svojím koňom (kobylou) pri odchode do vyhnanstva: "...došla z Novorissijska so mnou. Keď som sa presvedčil, že je nemysliteľné nalodiť sa s ňou, vytiahol som revolver. Nemohol som ju však zabiť, ruka sa nevládala zodvihnúť. Našiel som sad s trávou a vodnou nádržou. Odsedlal som ju a oduzdil, pobozkal som ju, zavrel bránku a odišiel bez obzretia. Svoje sedlo som hodil do Čierneho mora."
Po boľševickom prevrate došlo na Done k niekoľkým kozáckym protikomunistickým povstaniam, ktoré neskôr prerástli do občianskej vojny. Preto komunistický režim podnikol proti kozákom genocídu a prevažná väčšina kozákov bola zastrelená, internovaná alebo aspoň presídlená do vyhnanstva.
Kozáctvo v emigrácii prakticky pokračovalo v živote, na ktorý si zvykli doma. Spájali sa do organizácií na základe toho, odkiaľ prišli (donskí a kubáňski kozáci), prípadne podľa legendárnych atamanov (Spolok atamana Kaledina). Doma v Rusku, v prirodzenom prostredí, večery trávili predovšetkým spevom. Tak vznikli stovky vojenských veselých ale aj smutných kozáckych piesní. Toto si zachovali aj v emigrácii ostala im už len veľká lásku ku svojmu rodnému kraju (každý región mal svoju "národnú" hymnu), prevažne ruský jazyk a pravoslávie. Výnimkou boli kubáňski kozáci, ktorí vznikli presťahovaním z Malorossie (terajšej Ukrajiny). Ich jazyk je ukrajinský s prímesou ruských slov.
Pieseň sa stala prirodzeným spojivom tak vznikli v Európe dva vynikajúce spevácke zbory. Zbor donských kozákov (začiatky na ostrove Lemnos, kde spievali v chráme). Ich prvý koncert bol vo Viedni v Hofburgu. Prítomný bol aj taliansky skladateľ G. Puccini. Dirigentom zboru bol Sergej Žarov (1897 1985). Druhý zbor Zbor Kostrjukova nemal dlhoročné trvanie a neskôr jeho najlepší speváci prešli do zboru S. Žarova. Okrem týchto dvoch významných speváckych zborov takmer v každej kozáckej organizácii existoval zbor (taký bol aj v Bratislave do roku 1945, dirigent B. Jevtušenko). Kozáci na celom svete sa doteraz pridŕžajú starých tradícií žijú organizovane, spolu.
Veľkou tragédiou kozákov v Európe bola zrada anglického vojenského vedenia, ktoré 31. mája 1945 približne 15 000 kozákov s rodinami, kňazmi na území Rakúska (mesto Lienz) odovzdali sovietskej armáde (NKVD). Vtedy otcovia strieľali svoje deti, ženy a nakoniec aj seba, lebo nechceli ísť do ZSSR. Doteraz je na mieste ich tábora cintorín Kossaken Graben kde sa každoročne konajú v deň tragédie pietne panychídy.
