BRATISLAVA 25. marca (SITA) - Jana Hlaváčová je jednou z najvýraznejších osobností súčasného českého herectva. Narodila sa 26. marca 1938 v Prahe. Otec, aj keď pracoval ako úradník a neskôr knihovník, bol od mladosti vášnivým ochotníkom a tak i svoju dcéru priviedol na javisko ešte ako dieťa. Herectvo ju hneď nadchlo a preto vraj "nikdy nerozmýšľala o inom povolaní". Kvôli prílišnej tréme a pocitu zodpovednosti síce Jana Hlaváčová na prijímačkách na pražskú DAMU hneď neuspela, ale po odvolaní sa sem v roku 1956 predsa len dostala. Ešte počas školy úspešne debutovala vo filmovej komédii Kam čert nemôže (1959), kde bola ako "diabolská" Mefistofela partnerkou Miroslava Horníčka. Postupne vytvorila i ďalšie postavy mladých dievčat hľadajúcich si vlastnú cestu životom - Všade žijú ľudia (1960), Nočný hosť (1961), Prosím, nebudiť (1962), Flám (1966). Už v tom čase však bola pre Janu Hlaváčovú najdôležitejšou práca v divadle, ktoré až doteraz považuje za svoju prioritu. Po absolutóriu DAMU prijala angažmán v Mestskom divadle v Plzni, kde okamžite zaujala a už ako 25-ročná bola napríklad Shakespearovou Lady Macbeth. V súbore však našla aj svojho prvého manžela - herca Jiřího Michného a v roku 1963 sa im narodila dcéra Tereza. Talentovanú herečku si čoskoro všimla i Praha ale, ako neskôr uviedla "mala predstavu, že sem patria iba najlepší, čo už zo seba niečo urobili. Ísť tam hneď by bola obrovská drzosť...". Zmluvu s pražským Národným divadlom preto podpísala až v roku 1965. Plzeň však opustila i preto, že jej tu náhle, na sklerózu multiplex, zomrel manžel.
Na prvej českej scéne začala náročnou postavou Maggie (čiže Marylin Monroe) v Millerovej dráme Po páde (1966) a v súbore našla tiež novú lásku. Herca Luďka Munzara, ktorému krátko predtým zostala v zahraničí manželka aj s dcérou. "Obaja sme boli v tú chvíľu životom už nejako poznamenaní. Človek už vedel aké hodnoty a kvality pre život potrebuje. A z toho sa zrodila láska.“ Svadbu mali v roku 1969, o dva roky prišla na svet ich dcéra Bára.
V Národnom divadle pôsobila Jana Hlaváčová do roku 1990 a pre jej herecké kvality sa o nej hovorilo ako o prvej dáme činohry. Vytvorila kritikou i divákmi veľa vysoko cenených postáv odhaľujúcich najrozličnejšie podoby ženskej duše a rovnako bola úspešná v komediálnych ako v tragických polohách. Režiséri ju najčastejšie obsadzovali do úloh aktívnych žien bojujúcich s osudom i svetom okolo seba, ale neváhajúcich pritom využiť tiež svoj šarm, pôvab a schopnosť prevýšiť inteligenciou aj zdanlivo "silnejší" svet mužov. M. Gorkij - Poslední (1966), Ibsen - Nora (1966), W. Shakespeare - Ako sa vám páči (1970), Kráľ Lear (1978), Hamlet (1982), M. Lermontov - Maškaráda (1971), N. Ostrovskij - Búrka (1971), Aischylos - Oresteia (1981), F. Schiller - Úklady a láska (1982), A. Jirásek - Lucerna (1983), A. P. Čechov - Višňový sad (1984), K. Čapek - Vec Makropulos (1985), Moliére - Mizantrop (1986), Ch. de Laclos - Nebezpečné známosti (1988), J. Goldman - Lev v zime (1989).
V roku 1990 dala Jana Hlaváčová, spolu s Luďkom Munzarom, v Národnom divadle výpoveď. Dôvod? Nesúhlas s novým vedením ktoré, podľa nich, nerešpektovalo tradičné hodnoty prvej národnej scény. Navyše, im dvom šéf činohry Ivan Rajmont priamo povedal, že pre nich nemá žiadnu prácu. Zatiaľ čo Luděk Munzar sa odvtedy venuje herectvu iba okrajovo, Jana Hlaváčová začala pôsobiť "na voľnej nohe" a od roku 1995 sa stala členkou súboru Divadla na Vinohradoch (G. Preissová - Gazdiná roba (1992), E. O'Neill - Smútok sluší Elektre (1994), E. Albee - Krehká rovnováha - Cena Thálie za rok 1996, Donaha (2000), J. DiPietro - Família (2004), M. McDonagh - Kráska z Leenane (2006).
Pokiaľ ide o film, Jana Hlaváčová sa síce objavovala na filmovom plátne pravidelne, ale iba výnimočne dostala úlohu hodnú svojho talentu. Režiséri ju najviac obsadzovali do kostýmových úloh a postáv konkrétnych historických osobností: Eliška Přemyslovna (Kráľovský omyl -1968), Josefína Kounicová (Koncert na konci leta -1979), Božena Němcová (Veronika -1985) manželka Leoša Janáčka (Lev s bielou hrivou -1986), kde bola partnerkou Luďka Munzara. Z ďalších titulov: Ako básnikom chutí život - 1987, Koniec básnikov v Čechách -1993, Ako básnici nestrácajú nádej - 2004, Vážení priatelia, áno -1989, Učiteľ tanca -1994, Anjel pána 2005. Omnoho viac príležitostí jej ponúkla televízia, kde mohla v desiatkach titulov naozaj ukázať všetky podoby svojho výnimočného talentu. Seriály: Eliška a jej rod (1966), Bol raz jeden dom (1974), Pán Tau (1975), Chalupári (1975), Dnes v jednom dome (1979), Cirkus Humberto (1988), Vlak detstva a nádeje (1989), Námestíčko (2003), Náves (2005), Svetlá pasáže (2006), Hraběnky (2007). Z inscenácií: Ikarov pád (1977), Smrť a blažená pani (1980), Ťažní vtáci (1983), Kus života (1985), Ohnivé ženy I.-III. (1986-88), Narcisový dom (1993), Záskok pre Sissy (1995), Hviezda života (2002), I v smrti sami (2003), Modrý kameň (2004), Všetko najlepšie (2006).
Jana Hlaváčová pravidelne spolupracuje s českým rozhlasom a vyučuje na DAMU. Jej o sedem rokov mladšia sestra Dana vyštudovala rovnako herectvo a diváci si ju pamätajú napríklad ako zlú macochu z filmovej rozprávky Tri oriešky pre Popolušku. Zatiaľ čo staršia dcéra Jany Hlaváčovej Tereza je veterinárkou, v mladšej Báre sa nezapreli rodičovské gény a hoci mala veľký športový talent, napokon dala tiež prednosť herectvu. A navyše, stala sa, rovnako ako jej mama, členkou Divadla na Vinohradoch. Dokonca sedia spolu v jednej šatni.
Spracované podľa: www.dnv-praha.cz, Helena Suchařípová: Žena v množném čísle (1997), Karel Čáslavský: Hvězdy českého filmu (Praha 1998)
