a aj na prestížny festival v Annecy.
Nie je to trochu aj utrpenie – dostať sa na festival a potom čakať, aké budú reakcie?
„Prvýkrát ma zavolali v roku 2001 na festival do Stuttgartu. Pripadalo mi to také úžasné, že som skoro odpadla. Pamätám si, že študentská sekcia bola o jedenástej večer. To bol v podstate super čas, lebo v meste bol nočný život. Práve na ten deň však bola naplánovaná párty. V kine bolo iba tridsať ľudí a polovica sa zdvihla ešte pred mojím filmom. Skúsila som si pozrieť aspoň tých pätnástich, ako budú reagovať. Ale hneď prvý spal a tak som radšej s pozorovaním rýchlo skončila. Netreba byť samoľúby, ale ja odvtedy radšej zo sály odchádzam.“
A vidieť iné pekné filmy sa na festivale nebojíte?
„Niekto mi hovoril, že nerád chodí na festivaly – pretože keď vidí všetky tie vydarené veci, prechádza ho chuť robiť sám. Pre mňa je to naopak inšpirujúce. Najradšej by som si hneď na mieste sadla a robila.“
Tento film ste robili štyri roky, čím sa tak trochu symbolicky naplnil jeho názov. Cítiť v ňom aj štyri veľké témy. Prvou je osudovosť. Máte s ňou špeciálnu skúsenosť?
„No, to sa asi zamotám... Mám pocit, že takto svet funguje, že funguje súvsťažnosť vecí. Ak niečo spravím, príde reakcia. Ale zároveň sú veci dané a človek k nim dospeje tak či tak, aj keď spraví niečo iné. Všetko je to dosť nejasné, asi preto som ten film robila a preto som nesledovala len líniu jednej postavy. Jeden človek nevidí všetko. Dve moje ženy majú toho istého milenca a jedna si myslí, aký je to sviniar a ako ju oklamal. Nevidí, že aj tú druhú oklamal. Ako svet vyzerá, k tomu prispievame spoločne a to, čo robíme, neovplyvňuje iba nás.“
To, že ste príbeh umiestnili do tridsiatych rokov, zasa pripomína nostalgiu. Je vám ľúto za starým svetom?
„Tá atmosféra sa mi páči. Viem, že tridsiate roky mohli byť pre niekoho ťažké a že ľudia cítili asi rovnaké starosti ako my, ale mne je vzácna tá noblesa – zo starých filmov. Všetko bolo také krásne a elegantné.“
Ako Hugo Haas?
„Áno. V detstve som sa takých filmov napozerala dosť. Aj môj otec rád rozprával o starých časoch a mne sa to páčilo. O to viac ma bolí, keď teraz vidím, ako bezhlavo búrajú nádherné funkcionalistické fabriky.“
A ako ste prišli k očareniu technikou?
„Fascinuje ma a súvisí s mojím príbehom. Svet je vlastne jeden veľký mechanizmus, má vzorce, príčiny, následky. A keď stroje dobre fungujú, ich kolieska zapadajú do seba ako osud. Lietadlá a lietanie, to je predsa jedna veľká vec.“
Vy ste ale lietadlo nechali havarovať.
„No áno, dvaja ľudia zomrú, ale tak to býva. Nemala som pri tom pocit nejakej katastrofy, alebo deštrukcie, či nebodaj globálnej katastrofy spôsobenej pretechnizovanosťou sveta. Vtedy bol pokrok ešte vzletný a priekopníctvo sa nieslo v romantickom duchu.“
No a tá romantika vášho príbehu voľne prechádza aj do zmyselnosti a erotiky. To sa zdá byť celkom odvážne.
„Možno som teda odvážna. Môže to pôsobiť nezvyčajne, pretože ľudia si animovaný film spájajú najmä s tvorbou pre deti. Poznám však veľa nezávislých filmov pre dospelých s erotikou, robia sa aj animované porná. Keď som film Štyri písala, bola som zamilovaná a zrejme som to potrebovala dostať von. Zdá sa mi to prirodzené a krásne, a chcela som, aby aj môj film bol krásny.“
Keď má mladý filmár svoj film v kine, znamená to pre neho niečo ako dospelosť?
„Raz už sa premietal môj študentský film Lionardo Mio, ale ten produkovala škola. Teraz som celý proces výroby, produkcie a distribúcie vnímala racionálnejšie a zodpovednejšie. Rozmýšľali sme, s akým filmom by sa Štyri mohli púšťať, koľko ľudí by ho mohli vidieť a ako ich do kina vôbec pritiahnuť. Veľa som sa naučila a naozaj som pri ňom dospela. Aj keď mi veľmi pomohla producentka, ktorá organizovala všetko, na čo by som ja nemala energiu.“
Na čo ju najmä míňate vy?
„Veľa energie stojí už to, že neviete, či ten film máte robiť. Či je dobrý, či ho budú chcieť ľudia vidieť a či radšej nemáte robiť niečo iné. Dnes už je film hotový, poznám reakcie a som trochu pokojnejšia. Hoci už za mnou pár ľudí prišlo s tým, aby som im príbeh vysvetlila, pretože oni vraj nie sú umelci. Nechcem robiť filmy pre nejakú elitu, ale vidno, že už nie sme zvyknutí pozerať animovaný film. Zabudli sme, že nemusí byť len pre deti. Čakáme od neho večerníček a keď ho nedostaneme, nevieme si poradiť.“
Veríte víziám, že raz prestaneme chodiť do kina?
„Viem, že návštevnosť klesá všade na svete. Ale minule som sa vybrala do galérie na výstavu Stratený čas? Samozrejme, nechala som si to na posledný deň - a bol tam poriadny nátresk. Zástupy boli pred každou fotkou. Tak som si povedala, možno to nie je také strašné.“
Kedy sa vám bude chcieť pustiť do nového filmu?
„Už som sa pustila. Mám námet, idem písať projekt.“
Dnes sa stále hovorí, a aj to vidno, že naše hrané filmy majú problém so scenárom. Vám sa príbehy nehľadajú ťažko?
„Vždy ku mne nejako prídu, ale netvrdím, že to nie je problém. Animovaný film má len výhodu, že sa dá postaviť na výtvarnosti a že sa mu tak trochu toleruje, ak nemá silný príbeh.“
Nie je to lepšie, ako nasilu rozvíjať niekoľko línií?
„Keď som robila svoj absolventský film Lionardo Mio, zistila som, že sa mi príbeh vymkol z rúk a že je nejasný aj pre mňa. Muselo mi niekoľko ľudí pomôcť a ja som si vtedy pripadala iba ako pozorovateľ. Bola som na seba veľmi naštvaná a dlho som pracovala na tom, aby bol môj nový príbeh jasný a všetko v ňom do seba zapadalo. Nechcela som ho prezentovať bez jasnej idey, ako niečo, čo sa ešte vyvinie.“
Videli ste na festivaloch, že aj inde sa robia asi také animované filmy ako u nás?
„Keď sme ešte chodili do školy, teda krátko po roku 2000, mala som pocit, akoby tie naše filmy boli trochu staré. Samozrejme, aj my už využívame výhody digitálnej techniky, ale zostal nám starý look, alebo starý štýl rozprávania, neviem. Pomaly sa to však vyrovnáva.“
Pochytí vás teda na festivale v Annecy stres?
„Určite! Pre mňa ja ťažké už len to, že sa musím postaviť pred ľudí v sále. Som však veľmi šťastná, že tam pôjdem. Z dvetisíc filmov vybrali štyridsaťtri, na to som naozaj pyšná. Teraz už len vymýšľame, komu zavolať, aby sme vyhrali (smiech). Samozrejme, nerátam s tým, že by sa mi to mohlo stať, fakt nie. Ale... Vždy som veľmi rada, keď sa spraví niečo dobré. Nechcem teraz hovoriť o sebe, ale napríklad o Jurovi Lehotskom. Tu na Slovensku sme nacionalisticky naladení, a na druhej strane si vôbec neveríme. Preto by som bola rada, keby šli ľudia do kina a videli, že tu vzniklo niečo výborné a mali rovnaký pocit ako ja.“
Ivana Šebestová (29), animátorka
Na VŠMU nakrútila krátky film inšpirovaný piesňou Lásko má Vladimíra Mertu a získalu zaň cenu na festivale Áčko
Jej magisterský film Lionardo Mio zvíťazil v roku 2005 na prestížnom festivale v Bologni
Je pomocnou režisérkou muzikálového animovaného filmu Kataríny Kerekesovej Kamene
Film Štyri bude v júni súťažiť na festivale vo francúzskom Annecy
Za štrnásť minút sa v animovanom filme Ivany Šebestovej Štyri objaví niekoľko osudov. FOTO – FEEL ME FILM |
