BRATISLAVA 26. marca (SITA) - Do slovenských kín prichádza film o láskach, ktoré treba vidieť. "Zaujalo ma, ako sa môže zamilovať nevidomé dievča, a o čom je jeho láska, keď nevidí," uviedol na včerajšej tlačovej konferencii režisér nového slovenského dokumentárneho filmu Slepé lásky Juraj Lehotský. Spočiatku plánoval nakrútiť film o dievčine z mestskej periférie, ktorá cestuje denne do práce a stretáva sa s mužom, ktorého "nejakým spôsobom cíti, počuje, dotýka sa ho". Neskôr si však uvedomil, že ho priťahujú reálne životy ľudí. "Časom som si uvedomil, že film by mohol byť aj o rôznych ľuďoch, nielen o jednej nevidomej dievčine. Vydal som sa na putovanie a časom som našiel štyroch veľmi zaujímavých protagonistov," vysvetlil Lehotský.
V snímke vystupujú ako hlavné postavy štyria ľudia rôzneho veku. Spája ich láska a skutočnosť, že všetci sú od narodenia slepí. Peter Kolesár učí hudbu na základnej škole pre nevidiacich, Miro Daniel je nevidomý Róm, ktorý sa zaľúbi do takmer slepého nerómskeho dievčaťa, Elena a Laco sú nevidomí manželia, ktorí čakajú dieťa a Zuzka Pohanková je 14-ročné dievča, ktoré sa chystá na bežnú strednú školu medzi vidiacich tínedžerov. Film vznikal niekoľko rokov. Ako prvé Lehotský nakrútil zábery s nevidomou Elenou, ktorá túži po dieťati, a na konci filmu ju sprevádza zdravá vidiaca dcérka. "Bol to časozberný projekt, kde som určité postavy objavil veľmi dávno a niektoré v nedávnej minulosti," povedal Lehotský.
Režisér sa snažil vo filme ľudsky a úprimne zobraziť svet nevidomých a priniesť citlivú a emocionálne silnú výpoveď o ich najintímnejších citoch a pocitoch. Dokument divákovi postupne ukáže, že láska nevidomých ľudí je o jemných detailoch, je precítená, duchovnejšia. "Spracovanie tohto filmu bolo také, ako my vnímame svet, ako vnímame okolie, priestor. Kameru som počul bzučať, ale viac-menej som ju nevnímal. Snažili sme sa robiť to, čo nám povedal pán režisér, a chceli sme to urobiť tak, ako to cítime, ako sme to vnímali," povedal učiteľ hudby Peter Kolesár, jeden z nevidomých protagonistov. Dokument si už "pozrel" a spolu s ním budú mať túto možnosť i ďalší nevidomí ľudia. Ako prvý slovenský film bude mať totiž verziu pre nevidiacich so špeciálnou zvukovou stopou. Ako prezradil jeden z producentov filmu Marko Škop, popis k filmu nahovorila herečka Emília Vášáryová. Špeciálnu premiéru pre nevidomých budú mať Slepé lásky v Levoči a následne budú putovať do ďalších slovenských miest.
Dokument Slepé lásky uvedú na 43. medzinárodnom filmovom festivale Karlovy Vary. O prvenstvo bude bojovať v Súťaži dokumentárnych filmov. Snímka Slepé lásky bude mať v slovenských kinách premiéru vo štvrtok 27. marca. Premietať ju budú spolu s krátkym animovaným filmom Ivany Šebestovej Štyri (2007). Zaujímavosťou je, že oba filmy sú napriek tomu, že vznikali nezávisle od seba, formálne podobné. Na spoločnej kinodistribúcii filmu Štyri a dokumentu Slepé lásky sa tvorcovia dohodli na vlaňajšej premiére filmu Štyri. "Keď sme potom uvideli hotový dokument, nielenže sa nám veľmi páčil, ale zistili sme, že naše dva filmy sa podobajú aj formálne: obidva sú rozčlenené na štyri príbehy o rôznych podobách lásky. Jurajov film hovorí o láske, ktorá je tam, kde ju nevidíme, a môj o tom, že láska často nie je tam, kde ju vidíme, alebo kde by sme ju vidieť chceli. Tieto dva filmy jednoducho patria k sebe,“ uviedla Šebestová. Film Štyri už vybrali do súťažných sekcií najprestížnejších svetových festivalov animovaného filmu v Annecy (Francúzsko), Záhrebe (Chorvátsko) a Třeboni (Česká republika). Uvedú ho aj v súťaži krátkych filmov na našom festivale Artfilm 2008.
Film/Recenzia
Slepé lásky nevidia, vedia
Do kín prišiel krásny film. Slepé lásky sú príbehmi nevidomých – ale aj tam, kde nie je vidno, môže byť láska.
Zuzana si ho už predstavuje. Mohol by mať hnedé vlasy, milý hlas, mohol by byť vyšší. Pustí si Čajkovského a píše si s ním cez internet. Jemne sa pritom usmieva, možno sa s ním čoskoro stretne. Zatiaľ jej ešte nikto nepovedal, že ju má rád. Ale keď ju niekto mať rád bude, určite jej to dá nejako najavo... Neuvidí to, ale bude to vedieť.
Áno, zamilované scény bývajú vo filmoch krásne, ale táto je ešte aj skutočná. Zuzana pristala na to, že bude o svojom hľadaní, čakaní a snívaní rozprávať v dokumentárnom filme. Súhlasili s tým aj Miro a Monika a tak vieme, čo museli mamám nahovoriť, aby mohli byť raz v noci spolu v stane. Elena sa zas s neistou radosťou tešila na svoje dieťa a keď bola na prechádzke, nežne vnímala celý zástup z materskej škôlky. Peter si prežil svoj výlet pod morskú hladinu, kým mu priateľka v tichosti štrikovala sveter.
Na ulici by možno pôsobili trochu izolovane, pretože kým sa ich niekto nedotkne alebo sa im neprihovorí, nemôžu poriadne zareagovať. Nevidia, ale nechajú druhých, aby sa do nich pozreli. A čoho sa v rozprávaní dotknú, tým prekvapia.
Aj tým, ako sa pri nakrúcaní hrajú. Nenastavili sa na to, že teraz budú uvažovať a komentovať. Iba robia, to čo robiť zvyknú a to filmovanie si užívajú. Vyzerá to tak, že nie je nič, čo by chceli pred režisérom Jurajom Lehotským zatajiť, a on si len citlivo vezme to, čo ešte môže. Rešpektuje ich povahu, každodennosť, slovník, fantáziu a využije to aj v krásnej animovanej sekvencii. Rešpektuje tmu, v ktorej žijú a oči, do ktorých sme si nezvykli pozerať.
V ich príbehoch sa mihne kopec drobností (aj oni sa pozerajú z okna, majú svoju metódu na sledovanie skokov na lyžiach a v byte majú iba potrebné veci), téma však zostáva stále rovnako jasná – aká je láska.
Pred pár rokmi Lehotský nakrútil film Pohreb je vlastne premiéra. Smiali sme sa pri ňom, aj keď bol z krematória. Je teda jasné, kde všade asi vidí vtip. Aj v Slepých láskach je vtip, tentoraz však neplynie z dialógov a situácií. Skôr plynie z optimizmu, akým bol tento film nakrútený. A je tam nenásilne, popri vážnosti, lebo prežívanie lásky je predsa aj vážna vec.
Zuzana, Elena, Miro, Monika, Peter sú pritom samozrejme zraniteľní, ale tá zraniteľnosť je pre nich prirodzená. Nemajú to dokázané, ale za ňou kdesi musí byť šťastie...
Musí, nemusí, všetky príbehy v Slepých láskach si nesú svoje tajomstvo až do konca. Režisér na ne musel čakať pár rokov, my na ne musíme ísť do kina.
Kristína Kúdelová
Viac o filmoch Slepé lásky a Štyri nájdete za týmto odkazom.
Recenzia
Slepé lásky, Slovensko, 2008, 77 min.
Réžia: Juraj Lehotský. Scenár: Juraj Lehotský, Marek Leščák. Kamera: Juraj Chlpík. Strih: František Krähenbiel
Vystupujú: Peter Kolesár, Iveta Koprdová, Miro Daniel, Monika Brabcová, Zuzana Pohánková, Manželia Elena a Laco s dcérou Gabikou
Distribučná premiéra: štvrtok 27. marca 2008
Autor: SITA/Kristína Kúdelová
