vorí most medzi západom a východom.
Medzinárodný projekt Nevesty, ktorý pripravujete cez divadelnú inscenáciu, prezentuje tri rôzne svetové kultúry. Ako sa táto netradičná myšlienka zrodila?
„Pred tromi rokmi na festivale komunitných divadiel v Rotterdame. S teatrologičkou Ankou Gruskovou sme tam videli predstavenia Rosalby Rolón – riaditeľky divadla v Bronxe a Mie Grijp, zakladateľky divadla Sering v Antverpách. Tvorivo sme sa zblížili a pozvala som ich na festival komunitných divadiel do Banskej Bystrice. Vtedy sme začali uvažovať o spolupráci. Anka Grusková priniesla tému Nevesty, ktorá nás všetky oslovila. Sme z rôznych kultúr, takže sa nám zdalo zaujímavé pozrieť sa cez akt obyčajného sobáša do sveta žien, žijúcich v úplne odlišnom prostredí.“
Je vzhľadom na vzájomnú vzdialenosť hľadanie konečnej podoby inscenácie náročné?
„Je komplikované už preto, že každá z nás si musí formou rôznych grantov hľadať prostriedky, aby sme sa vôbec mohli stretávať. Skúšame dva roky a máme pripravenú polovicu hry. Je to úžasná práca, otvára nám veľa svetov a hovoríme o veciach, ktoré sú medzi nami veľmi rozdielne. Od toho, odkiaľ pochádzame, až po to, čo nás spája a kam smerujeme. Je to v konečnom dôsledku silná výpoveď o ľudskej podstate každej z nás.“
Klasický scenár zrejme nemá v podobných projektoch šancu. Aký postup ste zvolili?
„Musím priznať, že niekedy je to bolestné hľadanie, nevyhli sme sa ani tvrdým názorovým stretom. Všetky sme tvrdohlavé, máme odlišné režijné videnie. Rukopis každej z nás je dosť vyhranený, takže sme sa museli naučiť robiť kompromisy.“
Je tým kompromisom metóda prelínania, ktorá spája jednotlivé príbehy?
„Ukázalo sa to ako najúčinnejší postup. Pôvodne sme mali pripravený scenár, ktorý sme museli zmiesť zo stola, začať úplne nanovo, aby sme sa k nemu postupne vrátili. Veľa sme sa stretávali a hovorili k téme, takže sme si vytvorili základnú premisu a z nej sme vychádzali. Od jednoduchých svadobných šiat a vzťahu k nim sme prešli až ku vzťahu k mužom, k ľuďom i k sebe navzájom. Hráme akoby vlastné príbehy, ktoré nás v živote ovplyvnili. Niekedy sú to viac tvorivé hádky ako diskusie. Tento pozitívny stres nás však povzbudzuje.“
Dovoľuje vám časová náročnosť projektu uvažovať nad konkrétnym termínom premiéry?
„Verím, že sa nám to podarí na budúci rok na festivale komunitných divadiel v Banskej Bystrici. Následne by sme chceli urobiť premiéry aj v New Yorku a Antverpách. V tomto predpremiérovom roku chceme stretávanie zintenzívniť, takže ma opäť čaká šnúra Antverpy, New York a Banská Bystrica. Za rok sa z vás mnohé veci vyplavia, niečo vidíte inak, takže v záverečnej fáze sa chceme sústrediť na kvalitný výsledok.“
Komunitné divadlo je na Slovensku málo známy pojem. Už niekoľko rokov sa ho snažíte propagovať cez festival Arteterapia a netajíte sa tým, že Banská Bystrica by mohla byť centrom komunitného divadla.
„Ľudia často majú nepresnú predstavu o tom, čo komunitné divadlo je. Zväčša to zužujú na umeleckú prácu s mentálne postihnutými, hoci ide o podstatne širší záber. Je to umelecká tvorba istej komunity, ktorá spoločne cíti, myslí, má určité väzby. Nemusí ísť pritom vždy iba o menšinovú komunitu, hoci s týmto názorom sa stretávame dosť často. V oblasti komunitného divadla existujú tri formy – ak divadlo robíme s danou komunitou, pre ňu, alebo v jej prospech. Všetky sú veľmi dôležité, lebo sa cez ne môžeme dozvedieť viac o komunite, jej zmýšľaní, spôsobe života.“
Má komunitné divadlo vo svete vzory?
„Určite je to Augusto Boal z Brazílie, ktorý sa považuje za otca komunitného divadla. Pripravuje stáže, školenia, snaží sa vzdelávať ľudí k umeleckej práci v komunitách po celom svete. Začal na predmestí Sao Paula, cez divadlo sa snažil vzdelávať napríklad robotníkov, veľa času venoval deťom zo sociálne slabých rodín.“
Komunitné divadlá to v spoločnosti nemajú jednoduché. Divadlo Sering v Antverpách napríklad rieši zložité vzťahy medzi dvoma národnosťami Maročanov.
„Komunita Maročanov je navonok uzatvorená, takže ani mestská samospráva si hneď nevšimla, že v nej vznikajú spory. Na jednej strane sú Arabi, na druhej Berberi, ktorí majú odlišné pohľady na svet. Vláda im dala sídliská, ale zabudla na integráciu. Divadlo sa preto sústredilo na programy, ktoré podporujú ich vzájomné pochopenie. Pracuje s mladými Arabmi aj Berbermi a so ženami, ktoré mali spočiatku veľké zábrany hrať. Arabskí muži boli dokonca proti tomu, aby takéto divadlo v ich štvrti pôsobilo. Našťastie, vláda pochopila veľký prínos divadla a podporuje ho.“
Na Slovensku sa tradícia komunitného divadla iba rodí, ale vy s ňou skúsenosti máte. Už trinástu sezónu funguje Divadlo z Pasáže, ktoré tvoria mentálne postihnutí herci. Pri jeho zrode ste plánovali iba jednu hru. Ako ho vidíte dnes?
„Štyridsať rokov socializmu narobilo obrovské škody. Vnútorné dozretie bolo prvotným impulzom pri zakladaní divadla. Pôvodne som naozaj chcela urobiť iba jednu inscenáciu. Netušila som, že raz vznikne divadlo, ktoré musí prejsť krížovú cestu, aby dospelo do dnešnej podoby. Pri jeho budovaní som si uvedomila, čo znamená v praxi pojem budovanie občianskej spoločnosti. Je to zodpovednosť každého za seba, za druhých a tým aj za spoločnosť. Vytvorením divadla sme sa to pokúsili naplniť.“
Divadlo z Pasáže nemá iba umelecké poslanie. Na čo sa sústreďuje?
„Snažíme sa našich hercov vzdelávať a začleniť ich do bežného života. Po tých rokoch vidím, že sa naučili otvorenejšie rozprávať svoje príbehy, aby im spoločnosť rozumela. Divadlo nehrajú iba pre svoje potešenie, ale otvárajú spoločnosť aj vo vzťahu k všetkým postihnutým. To je naše hlavné poslanie – vzdelávať vo vnútri i navonok.“
Je slovenské publikum pripravené vnímať takéto divadlo ako hodnotný umelecký súbor?
„Od prvej inscenácie sme zaznamenali výrazný posun. V Banskej Bystrici máme publikum, môžeme robiť šnúry po Slovensku. Niekedy však musíme chodiť na kultúrne centrá a presviedčať, aby nás zobrali. Že uvidia normálne, profesionálne divadlo a nebudú to žiadne malé javiskové formy, kde dotiahneme za ruku pár postihnutých a ukážeme sociálne cítenie. Chceme ľudí presvedčiť, že prichádza divadlo, ktoré garantuje umelecký zážitok.“
V súvislosti s vašim súborom sa občas objaví označenie večné deti. Vy ten pojem nemáte rada. Prečo?
„Lebo to považujem za veľmi povrchné. Za tie roky poznám ich tajomstvá, lebo som ich chcela poznať. Našla som si na nich dostatok času. Keď odkryjú jednoduché ľudské tajomstvá, dáva vám to silu a zároveň vás to napĺňa pokorou. Obohatili ma a verím, že tak nás berie aj publikum. Divadlo už nemá iba umeleckú časť, ale aj chránené bývanie a stacionár.“
Do júna je divadlo začlenené pod Divadelný ústav, potom si musíte hľadať inú cestu. Máte už predstavu, ako by ste mohli fungovať ďalej?
„Máme, otázne je, do akej miery sa naplní. V našich podmienkach nemôžeme uvažovať nad úplným osamostatnením, mohlo by nás však ministerstvo kultúry začleniť pod svoju inštitúciu v Banskej Bystrici. Reálnym východiskom by mohlo byť samostatné divadlo pod mestom, ale na to tiež treba vnútorne dozrieť.“
Od septembra už nie ste riaditeľkou divadla. Vychovali ste si tím, na ktorý sa dá úplne spoľahnúť?
„Divadlo už dokáže bezo mňa existovať. Chcem sa venovať skôr vzdelávaniu ľudí bez rozdielu, medzinárodnému festivalu komunitných divadiel a divadelnej tvorbe.“
Tvrdíte, že v oblasti komunitných divadiel by mohlo byť Slovensko akousi spojnicou medzi bývalými komunistickými krajinami a zvyškom sveta. Ako si to predstavujete?
„Cítim potrebu otvárať cez komunitné divadlo svet. S výnimkou Slovenska a čiastočne niektorých krajín Balkánu komunitné divadlo v bývalom komunistickom bloku prakticky neexistuje. Naším cieľom je vytvoriť most a otvoriť túto oblasť umenia. Vezmime si ako príklad Čečenov, ktorí cez nás utekajú zo svojej vlasti. Ak by sme dokázali cez komunitné divadlo hovoriť o ich údele, celkom inak by sme vnímali ich, aj našu existenciu. Práve v tom vidím obrovskú perspektívu komunitných divadiel.“
Tento rozhovor robíme tesne pred vaším odchodom do Londýna na pobyt u známeho hudobného terapeuta Williama Longdena. Čo na jeho prístupe obdivujete?
„Ako dokáže poľudšťovať hudbou a divadlom. Zažila som ho v rôznych situáciách. Postihnutého sa opýtal, či niekedy spieval. Po zápornej odpovedi ho presvedčil, že spievať vie a dotiahol prácu tak ďaleko, že mu vydal cédečko. Alebo sa rozhodol vyrobiť hudobný nástroj pre človeka, ktorý vôbec nehýbal rukami. Špekuloval dovtedy, kým sa mu to nepodarilo. Tieto stretnutia mi dávajú silu ísť ďalej, vykročiť z minulosti, nikdy na ňu nezabudnúť a začať otvárať priestor novým myšlienkam.“
