Otto Dix a umenie portrétu - tak sa volá prehliadka v Stuttgarte, ktorá počas veľkonočných sviatkov prilákala do Kunstmusea slušný počet návštevníkov. Dôvody by som nehľadala len v sychravom počasí. Hoci u nás to tak ešte nevnímame - umenie je súčasťou masovej zábavy, a tak nie je od veci zaklincovať sobotné nákupy aj návštevou stánku umenia. Navyše, stuttgartské Kunstmuseum vlastní Dixovu najväčšiu zbierku.
Tento nemecký maliar a enfant terrible drážďanskej umeleckej scény patril spolu s Georgom Groszom k najvýznamnejším umelcom Weimarskej republiky, k umeleckému obdobiu, ktoré sa nazývalo Nová vecnosť (Neue Sachlichkeit). V stuttgartskom Kunstmuseu visí 65 potrétov od Otta Dixa a vyše osemdesiat portrétov od ďalších umelcov, mnohé zapožičané. Vystavovať portréty je rozumné. Nachádzajú stále dosť obdivovateľov, napríklad aj preto, že: a) sú zrozumiteľné, b) ponúkajú hru na Kto je kto, c) semiotika tváre prezrádza často o zobrazovanom viac než tlstá monografia, d) tvár a gestá sú zásobárňou emócií, e) zobrazovaný objekt slúži aj ako zrkadlo pre zobrazujúceho.
Portrét Anity Berber, nemeckej tanečnice, herečky, spisovateľky a prostitútky horí červenou, tvár svieti smrteľne bielou, dekadencia bohémy mrazí a vzrušuje zároveň.
Dixov brutálny realizmus a sociálna kritika sa po nástupe Hitlera k moci príliš netešili priazni. Časť jeho tvorby bola zničená v nacistickom režime, keďže schytala nálepku „entartete“ (zvrhlé) umenie. Neostávalo mu nič iné, len maľovať krajinky, aby z niečoho prežil. Tie sme tam našťastie nenašli.