ROZHOVOR

Ivan Palúch: Bolo to proste báječné

Môže smelo povedať, že sa dotkol veľkého sveta. Ako jediný česko-slovenský herec kráčal po červených schodoch na festivale v Cannes, kde mu premietali nie jeden, ale hneď tri filmy. S legendou francúzskeho filmu Annie Girardotovou ho spájalo veľké priateľ

Archívny rozhovor, ktorý sme v originálnom znení vydali v roku 2008.

stvo. Nakrúcal filmy s Aleksandrom Petrovičom, Volkerom Schlöndorffom a Františkom Vláčilom. Jeho hereckými partnermi boli Anita Pallenberg, Anton Diffring, Anna Karina, ale aj Miloš Kopecký a Pavel Landovský. Tyká si s Václavom Havlom, zahral si ruletu s Omarom Sharifom. A dnes - ako sám vraví - má najnižší dôchodok na svete.

Už roky aktívne nehráte. Čo teraz robíte?

Učím hereckú tvorbu na súkromnom konzervatóriu Dezidera Kardoša v Topoľčanoch. Predtým som v Banskej Bystrici na akadémii umení založil fakultu dramatických umení. Pozval som tam dokonca aj profesorov z pražskej FAMU, ktorí predtým odmietali ísť učiť do Bratislavy, učili tu režiséri Dušan Klein a Jiří Svoboda. Klein bol vtedy dokonca v Prahe na FAMU dekanom. A potom mi oznámili, že nemám dokončenú vysokú školu, takže musím odísť z fakulty.

Teraz idem nakrúcať s režisérkou Mariannou Čengel-Solčanskou film Cyprián, v ktorom bude hrať aj György Cserhalmi - to je absolútna maďarská jednotka. S ním som tiež kedysi nakrúcal, býval vtedy u mňa doma v Banskej Bystrici. Varili sme si guláš a nechali sme ho tak prihorieť, že sme museli zahodiť aj hrnce, takže jedna porcia nás vyšla na tisíc korún.

Vaša úžasná filmová kariéra sa v sedemdesiatych rokoch náhle skončila, režim vás zakázal - ako sa vtedy vravelo. Ako to vlastne vyzeralo?

Po nakrútení Princa Bajaju v Čechách a Adama Šangalu na Slovensku som ešte v roku 1973 nakrútil s Květou Fialovou seriál Duhový luk. Hral som v Dáme s kaméliami v pražskom Divadle Na zábradlí, môjho otca tam hral národný umelec Eduard Kohout. Kamarátil som sa vtedy s Havlom, Landovským, Jiráskovou, aj s Pavlom Kohoutom, u ktorého som istý čas dokonca býval. Mal byt na Hradčanoch, v dome, kde bola umiestnená švajčiarska ambasáda. Púšťal som si hubu na špacír, lebo sa ma každý vypytoval, ako bolo na Západe, keď som tam nakrúcal. V roku 1974 ma v Prahe zo dňa na deň prestali zdraviť ľudia, radšej prechádzali na druhú stranu ulice.

Dostal som absolútny zákaz hrať divadlo v celej Československej republike, aj zákaz hrať vo filme. Režisérovi Martinovi Ťapákovi napríklad prišiel prípis, že môžem hrať jedine ako komparz - ja, ktorý som hrával po svete aj na Barrandove celé roky hlavné úlohy. Trvalo to až do roku 1986, kým ma prijali do zvolenskej činohry. Aspoň som mal aký-taký platík. Tých dvanásť hrozných rokov sa odrazilo, aj keď som šiel do penzie.

Vraj mi chýba dvanásť rokov plus tri roky, čo som bol v zahraničí - keď som točil s Petrovičom a so Schlöndorffom. Najkrajší boli tí úradníci, vraj - doneste nám potvrdenie, že ste mali zákaz, od eštebákov. Takže mám teraz najmenší dôchodok na svete.

Nedávno ste sa vrátili z veľkolepej výstavy v Prahe, ktorá je venovaná dielu režiséra Františka Vláčila. Stretli ste sa na vernisáži s bývalými hereckými kolegami z filmu Markéta Lazarová?

Práveže už skoro žiadni neexistujú, z obrovského obsadenia Markéty Lazarovej žijeme len traja - Vlastimil Harapes, Magda Vášáryová a ja. Ona mala asi pätnásť rokov, keď sa to nakrúcalo.

Aký bol František Vláčil?

Svojím správaním a prístupom k životu a ľuďom bol šľachtic. Bol to absolútne rovný, veľmi distingvovaný pán. Aj keď popíjal, bol maximálne slušný, nepočuli ste od neho vulgarizmy, maximálne povedal: „Byl to vůl." Alebo: „Pablb." A hlavne, bol chodiacou encyklopédiou, hoci nemal žiadnu vysokú školu. Neskutočný človek. Bol perfektným maliarom, grafikom, mal stopercentný sluch.

Keď ste čítali knihu a on vám o nej začal rozprávať, tak ste si pomysleli, že ste ju nečítali. Mal obrazové videnie a presvedčivú silu, a to všetko chcel pretaviť do vás ako do herca, aby vydoloval maximum z vášho vnútra. Vždy hovoril: „Proč to hraješ? Nehraj to, udělej to jako ty, v téhle situaci, v těhle podmínkách a nehraj mně tady nejaký blbý divadlo." Všetko to, čo dal mladučkej Magde, mne a Harapesovi, sme neskôr zužitkovali. Dal nám takú školu, že keby sme desať rokov chodili na VŠMU, tak z tých okresných umelcov, čo tam učia, nám to nikto nedá. Poviem vám jednu príhodu, ktorá ho definuje.

Asi týždeň po začatí nakrúcania Markéty Lazarovej si zavolal Fera Veleckého a mňa a hovorí: „Kluci, Magdě je patnáct pryč. Vy loupežníkové, jestli se jí dotknete, jestli jí budete dělat takové ty návrhy, protože jste volové dvacetiletí, tak vás zabiju. Vona to panenství, tu čistotu, musí mít ve vočích, vy volové, chápete? To ona musí mít v očích, v tváři, v pohledu."

Prešlo pol roka a nakrúcala sa scéna, keď Kozlík vyženie Markétu aj s Mikolášom a dôjde k láske. A Vláčil mi hovorí: „Ivánku, musíš tu Magdu nejakým způsobem udělat, musíš se s ní milovat, musíš jí toho panenství, tý čistoty zbavit. Vona to musí mít ve vočích, že už poznala - to poznání musí mít ve vočích."

Poslúchli ste ho?

Ale nie, samozrejme. Ale to bol proste on.

Aký bol Vlastimil Harapes?

Ten mal tuším 18. Ešte sa len učil tancovať. Spolu sme spali v izbe. Bol to zakríknutý tichý chlapec, nosil v sebe také zakríknuté šľachtictvo.

Vraj ste ho učili piť. Je to pravda?

On bol také čisté dieťa. Bol som na Vianoce doma v Banskej Bystrici a chlapci z Biotiky mi doniesli čistý špiritus. Ukradli ho. Dali mi ho akože na cestu, vtedy boli teploty mínus 20. Prišiel som do tej Hornej Planej kde sme nakrúcali, ponúkol som Harapesa a on mi vraví: „To já nemůžu." Hovorím: „Čuš! Aspoň skúsiš pálenku."

Namiešal som takú sedemdesiatku, dal som mu pol deci a vravím mu: „Nepremýšľaj o tom, pi a zapi to vodou." Kopol to do seba, nemohol pol hodiny chytiť dych, skoro sa zadusil. Hneď bol hotový, padol na zem.

Vo filme srbského režiséra Aleksandra Petroviča Čoskoro bude koniec sveta ste si v roku 1968 zahrali so slávnou francúzskou herečkou Annie Girardotovou. Boli ste si s ňou dosť blízki. Išlo aj o niečo vážnejšie?

Ale nie. S Aničkou sme boli spolu rok, učila ma po francúzsky. Som štepený proti francúzštine. Taliančina a angličtina mi nerobia problém, mám skoro absolútny sluch, po česky rozprávam ako rodený žižkovák a po srbsky ako keby som sa narodil v Belehrade. Nevedela pochopiť, že keď tak perfektne intonujem a vyslovujem nosovky, neviem po francúzsky. Bola vydatá za Renata Salvatoriho, bývala v Ríme na Via Tribuna di Campitelli, dve ulice od Kolosea. Bol som u nich.

Jej rodičia mali veľký dom v Paríži na námestí, kde je divadlo Marcela Marceaua, ale vtedy už nežili. Keď Annie ako Francúzska hovorila po anglicky, nerozumela ani sama sebe. Vytvorili sme si akési esperanto. Báječne sme si rozumeli.

Aká bola?

My sme sa mali veľmi radi. Obrovsky. Naše zoznámenie bolo ako z románu. Priletel som do Belehradu a Petrovič so mnou hneď skúšal kostým. Povedali, aby som zostal, že mi príde partnerka, že tiež ju oblečú do kostýmu a že režisér nás chce spolu vidieť. V tej krásnej šatni bolo sofa, kde som sa pohodil a zaspal som, veď ráno som priletel z Prahy.

Naraz ma niekto hladká. Prebudil som sa a počujem, že „Iv, Iv". Otvorím oči a videl som tie nádherné čierne oči s kilometrovými mihalnicami nad sebou. To ma Annie budila.

Už ste sa predtým poznali?

Nie, videl som ju prvýkrát v živote. Chcel som jej bozkať ruku, ona ju stiahla a hneď mi vycapila na líce pusu. Okamžite odbúrala také to, že ‚svetová umelkyňa a okresný umelec zo Slovenska‘. Bolo to proste báječné. Rozišli sme sa až v Cannes. Ja som bol jediný herec v Československu, ktorý tam chodil po červených schodoch, v šesťdesiatom deviatom som tam mal na festivale tri filmy.

Nie jeden, tri! Vrátil som sa do Československa a hneď na letisku mi roztrhali pas. Písal som jej listy, pohľadnice, aj ona mi písala, no vôbec sme tie listy nedostali, ani ona moje, ani ja jej. Stretli sme sa až po roku 1989, keď sa otváral týždeň francúzskeho filmu v Bratislave. Myslela si, že som prinajmenšom zabil prezidenta alebo otca, nevedela pochopiť, že som mohol ísť jedine ak do Maďarska na guláš.

Naposledy sme boli spolu na festivale v Trenčianskych Tepliciach a potom ešte v Zlíne. Tam sme sa videli naposledy. Potom ochorela, kúpila si domček na Sardínii. Spýtal som sa jej: „Ako žiješ teraz?" Povedala: „Žijem úplne sama, s dcérou, s vnučkou a so služobníctvom." Má vraj alzheimera.

Stretli ste sa aj s Omarom Sharifom. Pri akej príležitosti?

V Cannes je slávna herňa, je tam stôl na ruletu a dookola sú stoličky s nápismi „tu sedával Dostojevskij", Gogol, Cocteau. Môžete si sadnúť na stoličku, kde sedeli a hrali oni. Keď idete do sály, stoja tam dvaja dvojmetroví chlapi v rokokových kostýmoch, na rukách majú rukavice a - aj keď tam prišla Sophia Lorenová s Pontim (Carlo Ponti - filmový producent, manžel S. L. pozn. red.), išli aj popod prsia, všade, po zadočku, do rozkroku, či nemá zbrane, nôž a tak. Až potom vás pustili. Rukavice hodili do koša a dali si čisté. Tam som stretol Omara Sharifa. Aj on ma asi spoznal, lebo moje fotky boli po celom Cannes.

Každý vedel, že mám tri filmy na jednom fetivale, preto som bol priamo hosťom jury. Pokukovali sme po sebe, bolo tam strašne teplo, tak sme si šli dať do baru vychladenú ľadovú vodku s tonikom. Skoro som zomrel, lebo som nevedel, čo to je pravý tonik, poznal som len tie dažďové vody, ale keď pijete pravý tonik s vodkou, tak vám ide srdce odrapiť. Išli sme si potom zahrať a spytoval sa ma, odkiaľ som - také tie spoločenské záležitosti. Keď sme sa lúčili, dal mi svojho motýlika na pamiatku.

Bol to žoviálny, prekrásny človek, čím sa potvrdzuje moja životná skúsenosť, že čím väčší umelec, čím väčší človek, tým je jednoduchší, milší, priamejší. Aj Ponti bol geniálny. S Ďurom Jakubiskom som mu v 70. roku z Prahy telefonoval. Chceli sme robiť Babeľovu Červenú jazdu. Ponti bol za to, aby sme sa stretli, poznal som ho práve z festivalu v Cannes.

Keď sa tam objavil so Sophiou, stratil som reč. Prišla s tým dekoltom a s tými svojimi očami, bol som úplne hotový. Viete, aká tam vtedy bola móda? Nosili sa čipkované blúzky bez podprsenky. A tie bradavky, cez tie oká... Mamička moja! A bola o jeden a pol hlavy vyššia od Pontiho. Sophia bola skrátka kus.

Vy ste asi jediný slovenský herec, ktorý mal možnosť hrať a stretávať sa s takýmito osobnosťami.

Ja som jediný.

Ako k tomu došlo? Mali ste také šťastie?

Sám som sa nad tým zamyslel. Keď som robil konkurz na postavu Jednoručku k Vláčilovi, hral som práve Rómea v Prešove. Objavil sa tam Vláčil so svojím asistentom a hľadal obsadenie do Markéty. Pozval ma na kamerové skúšky do Prahy. Na každú postavu bolo dvadsať ľudí, zostali sme dvaja - Jan Tříska a ja.

Vravel som si, že ja z Prešova nemám šancu. Vláčil však obsadil mňa podľa výsledkov kamerových skúšok. To isté sa stalo u Petroviča. Bolo tam okolo 50 ľudí na hlavnú rolu. Ten film je napísaný na motívi Dostojevského Besov. Vďaka tomu som bol výborne rozbehnutý, nakrútil som ešte film Zabitá neděle, ktorý zakázali.

Potom prišiel za mnou režisér Antonín Kachlík, že či by som chcel robiť Bajaju. Bolo o mne známe, že pri jazde na koni nemám kaskadéra. Dokázal som objazdiť aj Remindu, toho mladého žrebca. To bol najkrajší herec v Bajajovi.

Zrejme hneď po vás.

Ale nie. Rozprávka je veľmi ťažká vec. Nielen kostýmovo, výpravne, herecky. V Bajajovi sa robila akrobatika, efektné šermy s originál zbraňami. Tie obojručáky, s ktorými sme sa bili, mali okolo dvadsať kilogramov. Jazda na neosedlanom koni tiež nie je sranda, lebo toho koňa, nie valacha, ale žrebca, musíte priviesť pred kameru na centimeter, pre ostrosť. Dookola sú svetelené panchróny, ktoré mu svietia do očí.

Vy ste štúdium herectva zanechali po druhom ročníku pre zrakovú chybu - šeroslepotu. Ako je to teraz?

Ako vždy.

Stále máte tento problém?

Keď mám silný svetelný zdroj, tak je to v poriadku. Pántik, môj ročníkový vedúci, vtedy povedal, že s Ivankom sa musíme rozlúčiť. Tvrdil, že v divadle na scéne, kde sa robia takzvané svetelné opony, by som to nezvládol. Herci po tme odchádzajú a po tme prichádzajú. To bola obrovská mýlka.

Keď som sa v 60. rokoch v divadle rozohral - mal som 28 predstavení mesačne v Spišskej Novej Vsi a Prešove - tak som práve ja vodil vidiacich kolegov. Mám vypestovaný absolútny cit pre priestor, keď idem v noci po lese, zastanem desať centimetrov od stromu, nenarazím, lebo ho cítim.

Ako sa pozeráte na dnešných mladých hercov?

Veľmi ich ľutujem. Keď som mal 24 rokov, už som bol po celej republike známy herec. Oni sú, chudiatka, vystavení umeleckej ničote. Toto, čo sa teraz nakrúca, sa nedá považovať za niečo umelecké, kde by sa človek vedel odovzdať. Títo ľudia sa nachádzajú v podobnej situácii, ako ja, keď som mal zákaz.

Aký je rozdiel medzi divadelným a filmovým herectvom?

Divadelnú rolu študujete 6 - 7 týždňov. Pred predstavením prídete do divadla, nasajete atmosféru, vybudujete si za dve hodiny dramatický oblúk a po dvoch hodinách hráte. Ale keď robíte rok film, ťažkú psychologickú postavu, stále ju musíte v sebe nosiť. V divadle medzi prvým radom a proscéniom sú minimálne štyri metre. Ale keď vám vo filme namieria sedemdesiatpäťku objektív do očí, tak divák vidí, aj čo ste mali na obed. Trochu to vulgarizujem, ale je to tak.

Nesmierne rád by som robil s mladými ľuďmi. Pre mňa sú aj päťdesiatroční mladí, ja budem mať 68. Teraz som robil seriál Mesto tieňov. Herci boli veľmi dobrí. Prišla za mnou pani a povedala mi: „Majstre, dovoľte aby som sa vám predstavila, ja som Szidi Tobias. Ste výborný." Vravím: „Prepáčte, ja som veľmi rád, aj ja som vás chcel poznať, lebo vás poznám len podľa mena." To sú také maličkosti, čo potešia. Keď sme nakrúcali ateliér na Kolibe, v suteréne sa podávala večera.

Mali sme šatňu na prvom poschodí. Višňovský, to je riadny chlap, výborný chlapec, mi naraz priniesol na podnose večeru a pýtal sa, či niečo nechcem. Všimli si, že zle vidím. Na scéne je to fajn, tam je luxov plná prdel. Ale po tých tmavých chodbách som už nevidel. Fantastickí boli ku mne.

Sledujete politiku?

Minule som sa veľmi rozčúlil, myslel som, že dostanem infarkt. Počul som Mečiara, ako povedal v parlamente, ži sa pamätá na zadok Magdy Vášáryovej. Rád by som mu odkázal: Pán Mečiar, pani Vášáryová je v porovnaní s vami absolútne vzdelaná, hovorí piatimi jazykmi, s červeným diplomom vyštudovala sociológiu, bola vynikajúcou herečkou už vtedy, keď vy ste pásli barany vo svojej dedine, ktorá nie je ani na mape, a vy si dovolíte o ňu takto obtierať ústa?

Na to sa nikto neozve. Bol by som veľmi rád, keby ste to uverejnili.

Ivan Palúch (1940)

Narodil sa vo Zvolene. V rokoch 1960 - 1963 bol členom Krajského divadla v Spišskej Novej Vsi, v rokoch 1963 - 1966 účinkoval v Činohre Divadla Jonáša Záborského v Prešove, v rokoch 1968 - 1986 pôsobil v slobodnom povolaní, od roku 1986 bol členom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Pôsobil tiež v Prahe v Divadle na Zábradlí. V 70. rokoch sa ocitol v nemilosti komunistického režimu a objavoval sa len v epizodických úlohách. Filmografia: Markéta Lazarová (réžia: František Vláčil, 1967), Brzy bude konec světa (réžia: Aleksander Petrovič, herecká partnerka Annie Girardotová, 1968), Michael Kohlhaas - Der Rebell (réžia: Volker Schlöndorff, 1969), Oseka (juhoslovanský film, 1969), Zabitá neděle (réžia: Drahomíra Vihanová, 1969), Ucho (réžia: Karel Kachyňa, 1970), Luk královny Dorotky (réžia: Jan Schmidt, 1970), Princ Bajaja (réžia: Antonín Kachlík, 1971), Vlak do stanice Nebe (réžia: Karel Kachyňa, 1972), Morgiana (réžia: Juraj Herz, 1972), Krčmársky kráľ (TV film, réžia: Jozef Medveď, 1972), Kaňon samé zlato (réžia: Zdeněk Sirový, 1972), Javor a Juliana (réžia: Štefan Uher, 1972), Adam Šangala (TV seriál, réžia: Karol Spišák, 1972), Očovské pastorále (réžia: Jozef Zachar, 1973), Pani Heléne (TV film, réžia: Vido Horňák, 1974), Pacho, hybský zbojník (réžia: Martin Ťapák, 1975), Vivat Beňovský (TV seriál, réžia: Igor Ciel, 1975), Demeterovci (TV inscenácia, réžia: Karol Spišák, 1976). V 80. rokoch sa už len mihol v niektorých filmoch, napríklad - Signum Laudis, Ja milujem, ty miluješ, Nevera po slovensky, Perinbaba. V roku 1981 ho Martin Hollý obsadil do filmu Noční jazdci. V roku 2006 si spolu s Pavlom Liškom, Štefanom Kožkom a Ľubomírom Paulovičom zahral v krátkometrážnom filme Marianny Čengel-Solčanskej Ábelov Čierny pes.

Ivan Palúch žije v Banskej Bystrici a učí herectvo na konzervatóriu Dezidera Kardoša v Topoľčanoch. Má troch synov Ivana, Martina a Petra.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. Už aj seniori presadajú do SUV
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  7. Bratislava gets a new public space and park
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 637
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 2 785
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 2 767
  4. Ako sme jazdili v socializme 2 651
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 847
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 761
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 304
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 256
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 196
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 803

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Ako sa Slovák z Terchovej stal veľkým reformátorom u Márie Terézie

Adam František Kollár, vedec a knihovník bol jedným z popredných osvietenských reformátorov.

PLUS

V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili Bratislavčania svojho tvorivého ducha.

KOMENTÁRE

Potrebujeme posilniť kultúru záväznosti

Musíme prestať so spájaním LGBTI s ohrozením tzv. tradičnej rodiny.

Neprehliadnite tiež

Nové Káčerovo lahodí oku. Pravé dobrodružstvo však neukázalo

Animované seriály za tridsať rokov vyrástli. Musia si to uvedomiť aj disneyovky.

Organizátor Grapu: Zvažovali sme evakuáciu festivalu

Piešťanský festival potrápilo najmä počasie, návštevníci mu vyčítali hygienu a zvuk.