Čechov vie byť riadny zaberák. Režisér Roman Polák ho pritiahol do Štúdia Slovenského národného divadla. Zajtra budú mať premiéru jeho Tri sestry.
BRATISLAVA. Čechovovu predposlednú divadelnú hru, ktorú napísal na rozhraní 19. a 20. storočia, uviedla naša prvá scéna po prvý raz v roku 1984. Odvtedy sa nehrala, na rozdiel od jeho poslednej hry Višňový sad, ktorá je najčastejšie hraným titulom tohto ruského klasika v SND.
Je fajn, ak nadčasová a stále hraná vec hercov hlboko zasiahne. Protagonisti tvrdia, že sa im to v tomto prípade stalo a práca na vzťahoch postáv bola o to zložitejšia. „Každá hra je súčasná, keď ju autor napíše,“ hovorí režisér Roman Polák na adresu Čechova, ktorý sa paradoxne až od polovice 20. storočia stal jedným z najsúčasnejších a najhranejších autorov. Pred pár rokmi ožila v Romanovi Polákovi jediná Čechovova dráma z vojenského prostredia americko-irackou vojnou, aktuálne sa však nechal inšpirovať rusko-čečenským vojnovým konfliktom. Ani ten však v hre nie je konkrétnejší, než je nevyhnutné pre riešenie vzťahov v rodine Prozorovcov.
„Text je takmer autentický, urobili sme len minimálne škrty. A časový a geografický posun je nenásilný - stále sa týka pocitu ľudí, ktorí sa necítia dobre doma a túžia sa dostať do vzdialeného hlavného mesta,“ hovorí o hre dramaturg Martin Porubjak.
Práca to bola podľa neho zložitá, herci postupne prenikali do postáv, z ktorých každá má vo svojej malosti mimoriadne postavenie. Prežívajú tragické pocity, odcudzenie, osamelosť, stratili ilúzie, ako bez života sa presúvajú stále v tom istom obmedzenom priestore, poznačenom ľudským nešťastím. Trom sestrám Oľge, Máši a Irine veľmi chýba láska. Hoci sa u nich veľa hovorí o práci, utápajú sa v neschopnosti konať. Going to Moscow – znejú ich pocity v záverečnej piesni Michala Ničíka a Lucie Šipošovej.
Ako tri sestry sa predstavia Diana Mórová, Zuzana Fialová a Táňa Pauhofová. Ich brata si zahrá Tomáš Maštalír, jeho ženu Ingrid Timková. Ďalej účinkujú Ján Gallovič, Ján Kroner, Alexander Bárta, Róbert Roth, Marián Labuda, Ľuboš Kostelný, Mária Kráľovičová, Leopold Haverl a poslucháči VŠMU.
Scénograf Pavel Borák a autor kostýmov Peter Čanecký nechceli popisovať reálne prostredie, skôr vytvoriť na javisku náladu cez jednoduché línie a príznačné farby. „Snažili sme sa udržať abstraktný priestor a konkrétne predmety v napätí,“ tvrdia.