Stano Dančiak: Väčšinou počujem šum a falošné tóny

V Divadle na Korze mu išlo o divadlo pravdy. V tesnej blízkosti diváka musel a chcel byť úprimný. Neskôr, počas normalizácie na doskách Novej scény divadlo skoro znenávidel. Celý život však platil za vyhláseného "srandistu" a humor ho neopustil ani v jeho

Stano Dančiak (1942) po ukončení Strednej zdravotnej školy v Bratislave, odbor zubný laborant, vyštudoval Vysokú školu múzických umení (1965). Už počas štúdia hrával v Slovenskom národnom divadle, do ktorého neskôr nastúpil. Po absolvovaní vojenskej služb

V Divadle na Korze mu išlo o divadlo pravdy. V tesnej blízkosti diváka musel a chcel byť úprimný. Neskôr, počas normalizácie na doskách Novej scény divadlo skoro znenávidel. Celý život však platil za vyhláseného "srandistu" a humor ho neopustil ani v jeho najzložitejších životných situáciách. Po strate zraku dnes pokojne hovorí: "Nemôžem od každého očakávať,že ma bude trpezlivo znášať až do smrti." Rád by si však znovu zahral vo veselšom predstavení. Stano Dančiak.

O pár dní, 4. apríla si pripomenieme výročie oslobodenia Bratislavy. Pamätáte si vojnu?

Pamätám sa - bol to silný zážitok. Keď sa už v Bratislave strieľalo a horela apolka, otec naložil mamu a nás s bratom - spolu s detskou postieľkou - na nákladné auto a poslal nás na Liptov. Prechádzali sme cez front, kde boli boje - ustupovalo sa, bombardovalo, potom sa znovu postupovalo dopredu... Na auto občas naskočili chodci, ktorí si potrebovali odpočinúť. Nákladiaky sa vliekli veľmi pomaly. Pršalo, mama nás s bratom poriadne naobliekala a strážila v tej postieľke. Mal som dva roky, brat tri. Muselo to byť hrozné.

Prečo otec nešiel s vami?

Otec bol náčelníkom bratislavského policajného zboru. Bál sa o Bratislavu a nakoniec musel zachraňovať samého seba. Stále mu hrozilo, že ho raz zabijú Nemci, inokedy Rusi, takže sa napokon musel dva mesiace skrývať v pivnici u krstnej mamy môjho brata na Cukrovej ulici.

Čo robil po vojne?

Bol kriminalista a vo svojom odbore pracoval až do penzie. Už ako penzistu ho pozvali na vyriešenie nejakej vraždy do Prahy. A on to vyriešil, hoci Prahu vôbec nepoznal. Išiel tam vlastne na kšeft - tak ako som ja mal rozhlas alebo televíziu. (Smiech.)

Nechceli ste sa stať kriminalistom aj vy?

Nikdy v živote! Keď myslím na otca, často si spomeniem na jednu otrasnú príhodu. Otec sa kamarátil so šéfom varieté v Redute a keď raz bola mama v nemocnici, ten kamarát nás tam pozval na obed. Naraz prišiel k nášmu stolu nejaký človek a vytiahol na môjho otca veľký nôž. My deti sme sedeli hneď oproti. Otec musel okamžite reagovať - vyrazil mu nôž z ruky a aby ho spacifikoval, dal mu pár zaúch. Bol to nejaký delikvent.

Vynára sa vo vašich spomienkach stará Bratislava, ako ste ju poznali?

Rád spomínam na zákutia, kde sme sa ako deti schovávali. Na kúpalisko sme boli schopní vyraziť, aj keď bolo iba 20 stupňov, vôbec nám vtedy neprekážalo, že sa drgľujeme od zimy. Stretávali sme sa na zimnom a na futbalovom štadióne či na cyklistickej klopenej dráhe. Všetci Bratislavčania, ktorí boli aspoň trochu schopní športovať, sa napokon sústredili na týchto miestach, lebo vtedy vlastne ani nebolo kam ísť.

Mesto rozhodlo, že cyklistická dráha a historické kúpalisko z 30. rokov Tehelné pole musia uvoľniť miesto novej výstavbe. Stará Bratislava sa akoby vyparuje. Ako vnímate tieto správy?

Každá doba má svoj určený čas, ktorý sa raz naplní. Nič sa nedá robiť... Klopená cyklistická dráha bola vtedy na Slovensku jediná svojho druhu. Trénoval tam aj Vlastimil Ružička, náš najlepší pretekár. Na tréningy prichádzal rovno z práce. Keď som mal 16 rokov, chodieval som moderovať veľké cyklistické preteky, až kým raz neprišli jedny medzinárodné, na ktorých súťažili aj Nemci a Maďari. Neovládal som nemčinu a keď som vyzval jedného pretekára, aby odstúpil z dráhy a uvoľnil miesto ďalším, neporozumel mi a krúžil ďalej. A nebol sám. Pochopil som, že som zničil celé preteky a v troch štvrtinách som vstal od mikrofónu a zutekal preč. Už som to nikdy nechcel komentovať.

Už vtedy všetci vedeli, že máte "podrezaný jazyk"?

Od siedmich rokov som chodil do rozhlasovej dramatickej družiny, kde som spoznal Paľa a Petra Mikulíkovcov, Ľuba Romana, Karola Strážnického, Ivana Mistríka, Jula Satinského, Maťa Hubu. Julo Satinský nám tak pútavo rozprával príhody, čo sa mu snívali, že sme ho všetci počúvali so zatajeným dychom. Boli lepšie ako hry, ktoré sme nahrávali. Julo nás dokázal zaviesť do svojich fantastických snov tak, že sme ich nechceli opustiť. Bol v tom neskutočný, pričom na mikrofón toho veľa nenahovoril. Len jedno-dve slová alebo vety. Ostatní sme mali väčšie úlohy. Hral som vtedy futbal za Slovan a traja moji spoluhráči pravidelne počúvali rozhlasovú hru pre mládež, aj tréning preto prerušili a išli počúvať rádio niekam na lúku. Ale vtedy som im nechcel povedať, že som to nahrával ja, aby som nevyšiel na posmech.

Improvizovať ste sa naučili v rozhlasovej družine?

U nás improvizácia nikdy nebola príliš zavedená. Všetko sa muselo hovoriť presne podľa textu. Ale ja som už od detstva miloval príhody a situácie, ktoré prinášali životné anekdoty, keď sme mohli vymýšľať a hovoriť sami za seba. Neskôr som sa stal vlastne prvým slovenským moderátorom v relácii Na modrej vlne, ktorú vysielal rozhlas každý piatok podvečer. Skvele to režíroval Ernest Weidler - redaktori chodili do internátov a naživo riešili rôzne problémy mladých ľudí, o ktorých sa dovtedy vôbec nesmelo hovoriť. Bolo to veľmi populárne. Kto nepočúval Na modrej vlne, nebol normálny.

Aké mali vtedajší mladí ľudia problémy?

Rovnaké ako dnes, ale s tým rozdielom, že dnes sa o nich nehovorí z iných dôvodov - asi preto, že nikoho nezaujímajú.

Vravíte, že improvizácia sa u nás nenosila, ale legendárny film Petra Solana Kým sa skončí táto noc, kde ste hrali spolu s Mariánom Labudom, je na vašej improvizácii postavený. Čím sa to zmenilo?

Scenár k filmu napísal jeden z najlepších scenáristov v Bratislave Tibor Vichta. Hnevalo ho, že sú slovenskí herci zaťažení textom a vyznievajú neúprimne. Chcel to zmeniť a dal si záväzok, aby sme nič nehovorili podľa scenára. Museli sme ostať verní obsahu replík, ale reprodukovať ich vlastnými slovami. Navyše, mali sme vtedy k dispozícii lacný, ešte čiernobiely filmový materiál z NDR - ORWO, a kameramani nás snímali na šesť až sedem kamier naraz. Mohli sme sa správať naozaj prirodzene, bez strachu a obmedzenia, že sa v nečakanom pohybe nezmestíme do záberu. No aj tak to nebolo ľahké. Hral tam s nami aj Július Pántik, ktorý sa tomu všetkému bránil zo všetkých síl, ale napokon ho "donútili". A ja som ho v živote nevidel hrať tak civilne ako v tomto filme. Bol jednou z dôležitých postáv - v bare postupne prepíjal výplaty svojich kolegov - na ničom mu nezáležalo, tie peniaze ponúkal aj nám. A bez svojej zvyčajnej zvukomalebnej intonácie pôsobil veľmi ľudsky.

Podľa scenára ste spolu s Mariánom Labudom vyrazili do baru "na lov". Písal sa rok 1965 a vy ste boli čerství absolventi. Mali ste príbuzné motivácie ako vaše postavy?

Určite áno. (Smiech.) Spolu s nami účinkovali dve 19-ročné Pražanky. Obdivovali sme ich. Hrali také urozprávané dievčatá, ktoré si celý rok šporia peniaze na to, aby si mohli povyraziť v jednom z tatranských barov. No a natrafia na nás dvoch, čo ich chceme zviesť a obrať o peniaze.

S Mariánom Labudom ste tvorili improvizačný pár už na vysokej škole?

My sme neboli autorsky tvorivá dvojica. Boli sme si v niečom príbuzní a režiséri nás radi obsadzovali spolu - jeden bol malý a pri tele, druhý o trochu vyšší, ale strašne chudý. Vždy som rád zavádzal - aj telom. Aj keď teraz hrám - stále zavádzam - že vidím.

Darí sa vám to?

Určite áno, lebo ma nechávajú hrať v divadle. Ale zo 7edem s r. o. ma už posielajú preč. Zrak je nenahraditeľný. Už strácam aj kamarátov, lebo nie každý vie, ako sa má správať a čo má povedať. Radšej vás obíde alebo sa tvári, že vás nevidí. (Smiech.)

Nie je to len akési zdanie?

Nie, cítim to v intonácii, v pozdravení. Ale to je normálne, pretože ja nemôžem od každého očakávať, že ma bude trpezlivo znášať až do smrti. Je to ťažké pre mňa, nie to ešte pre mojich partnerov. Musí to byť pre nich hrozné - hrať s niekým, kto nevidí.

Premietate si v duchu celý svoj život? Dokážete o tom vôbec hovoriť?

Premietam... Bez zraku sa naozaj žije veľmi ťažko. Ak chcete žiť, a nechcete sa vzdať, musíte sa prispôsobovať a zľavovať vo veciach, v ktorých by ste za normálnych okolností nezľavili. Iba to mi nejde do hlavy, kde sa to všetko zanedbalo, keď som riadne chodil na všetky zdravotné prehliadky. V rodine sme nikdy nemali diabetes, čiže to nie je genetické. Zvýšený cukor mi objavili náhodou - pri drobnom chirurgickom zákroku, keď som mal 35 rokov. Odvtedy som držal diétu, bral tabletky a chodil na všetky kontroly.

Čo pre vás znamenalo Divadlo na Korze, o ktoré ste prišli tesne pred tridsiatkou?

V auguste 1968 sme boli s Mariánom Labudom na vojenčine, kde sa už dlho pošepkávalo, že nám hrozí socializmus s ľudskou tvárou. Bolo to smiešne. Uvoľnenie viselo vo vzduchu - cítili sme ho v novinách, na tvárach ľudí, v správaní sa študentov. A naozaj zavládlo akési bezvládie, ktoré však bolo spôsobené iba tým, že ústredie neupozorňovalo na svoje zámery tak ako predtým. Fantastické! No a ja som išiel do Divadla na Korze až potom, keď nám zrušili celú dramaturgiu v SND. Pochopil som, že sa tam začala normalizácia - odrazu prišiel strih a my sme vedeli, že sme v kýbli a že nás aj tak vyhodia. Nikdy som nechcel hrať v divadle, v ktorom je diktatúra. No a v rovnakom čase Milan Lasica s Julom Satinským chceli vytvoriť divadlo, ktoré by lákalo podobného diváka, ako mali oni ako autorská dvojica. Povedali sme si teda - urobme divadlo pravdy! Do hľadiska sa pomestilo iba 100 ľudí, ktorí nám zblízka hľadeli do tvárí. Až tam som pochopil, ako také "divadlo pravdy" funguje. V takejto tesnej blízkosti nemôžete niekomu klamať a robiť niečo falošné. Musíte byť úprimný. Musíte sa divákovi dívať do očí, robiť úsporné gestá a mimiku tváre, nesmiete nič prekresliť, lebo sa stanete nezaujímavým.

Takto ste rovnými nohami skočili do hry Čakanie na Godota?

Mali sme veľmi málo rokov na to, aby sme presne prenikli do filozofie tejto hry. Bolo pre nás ťažké pochopiť ľudí, ktorí sa stále stretávajú na rovnakej úrovni, hovoria o tom istom a nevedia sa z tohto postavenia dostať von.

Spomínate si na skvelú repliku: "Nepozeraj sa na mňa, nedotýkaj sa ma, nič mi nehovor, ostaň pri mne!"?

Iste. Postavy hry sa stále rozchádzajú a znovu schádzajú: "Tak už zasa si tu?" "Áno, išiel som len tak okolo..." Už sa aj nenávidia, ale nedokážu byť jeden bez druhého.

Nemusí predsa ísť o nenávisť, ale o prirodzenú alergiu. Nevystihuje to mnohé partnerské vzťahy?

Určite, ale my sme to vtedy ešte nemali prežité. Museli sme nájsť správny spôsob, ako by sme sa mohli zmocniť textu trochu inak. Nemôžem presvedčivo hovoriť niečo, čo filozoficky vyčnieva nad môj intelekt. Kto mi to bude veriť? Takže sme to napokon hovorili s akýmsi sarkazmom, inokedy s rozpakmi - a to sa nám podarilo. Ale keď sme to prvýkrát čítali pred Porubjakom, Strniskom, Lasicom a ďalšími režisérmi, oni vstali a dva týždne neprišli do divadla. A my sme sa chodili s Mariánom každý deň pozerať, či nie sme na fermane. Báli sme sa, že na ňom nájdeme nápis: "Upozorňujeme všetkých členov, že rušíme toto divadlo pre nedostatok talentov!" Napokon po dvoch týždňoch prišli s preškrtaným textom - veď chudák Beckett nemohol rátať s tým, že ho budú hrať takí trubirohovia ako my. (Smiech.)

Ako ste prijali správu, že sa ruší Divadlo na Korze?

Boli sme príliš populárni, mali sme príliš veľký úspech v Prahe... Komunisti nastražili uši. Hrali sme napríklad predstavenie o klaunoch v cirkuse August, August, August, čo im už vôbec nevoňalo. Každého vtedy drglo, či nežartujeme o udalostiach z roku 1968. A my sme to hrali ako cirkus, v ktorom už nie je žiadna zábava. Nie je výsledok. Kde už aj ten riaditeľ musí pod slonom trošku upratať. Hral som Augusta. Namáhate sa, robíte, čo môžete, žily vám navierajú, a nikto sa nesmeje. Výsledok klauniády sa nedostavuje a vy viete, že sa všetko rozpadáva. Vyjde ohromne namaľovaný klaun vysmiaty od ucha k uchu: "Práve začíname!"... A nič sa nestane.

Mali ste pocit, že sa vám zastavil život, keď vás stopli?

Premiéra hry August, August, August bola zakázaná. A tým, že nás zrušili, urobili z nás politickú kauzu - vraj všetko hráme proti zriadeniu. Stále nás riešili - v Divadelnom ústave a iných inštitúciách, napokon nám načisto zakázali hrať. Báli sme sa, že nás rozhádžu do rôznych divadiel. Našťastie režisér Miloš Pietor presvedčil vtedajšieho riaditeľa Novej scény Dalibora Hegera, aby nás zobral všetkých spolu. A za dva roky sme im tam držali celý repertoár. Keby som ochorel ja, Marián alebo Paľko Mikulík, nemali by čo hrať. Vtedy som robil aj 34 predstavení za mesiac.

Prácou ste sa oslobodzovali od reality?

Bolo to strašné obdobie - vtedy som divadlo skoro znenávidel. A moja žena mi vždy pribalila ešte naše malé deti, ktoré boli najšťastnejšie, že sa mohli v divadle vybehať. No nezmenilo nás to - ani nemohlo. Je veľmi dôležité, ak máte pevný svetonázor. Z toho vám vyplynie aj názor na divadlo, od ktorého nie ste ochotný ustúpiť, rovnako ako vaši kolegovia. Na Korze sme mali dobrú školu problematických hier - napríklad Ženba alebo Les.

Škola ruských autorov?

Ak herec neprejde ruskou klasikou, nevie hrať divadlo, lebo tam je všetko. V hrách Čechova, Gorkého, Ostrovského je v jednotlivých postavách celý svet. To len tak ľahko nenájdete v inej svetovej literatúre. Preto bolo herectvo v Rusku také dobré, lebo texty ich autorov poskytujú široký priestor, do ktorého môžete vložiť a domyslieť, čo len chcete - a vždy to sedí.

V Hamletovi v SND hráte hrobára. Netúžite si zahrať niečo veselé?

Hrobárov hrajú väčšinou starí divadelní kmeťovia, ale ja som sa v tomto stretol s mladým hercom Ondrejom Kovaľom a veľmi sme si porozumeli. No je pravda, že diváci odo mňa čakajú niečo veselé. Možno by som si naozaj niečo také zahral.

Ako spätne vnímate humor komických grotesiek Bud Bindi a dialógov Lorda Nortona a sluhu Jamesa?

Bola to skvelá skúsenosť. Keby som len trochu videl, hneď by som si to zopakoval. S Lordom Nortonom a Jamesom sme za našimi ešte československými krajanmi pochodili polovicu sveta. Jazdili sme aj s Jankom Lehotským, ktorý nám robil osvetľovača a naše vystúpenia končil svojím recitálom. Boli to úžasné chvíle. V Austrálii sa napríklad Česi hádali, ktorá gazdiná nám navarí lepšie vepřo - knedlo - zelo. Stále sa čudovali, že už viacej nevládzeme jesť ani piť - boli by nám dali všetko. A všade, kde sme prišli, sme stretli aj starých kamarátov a známych z bratislavského Korza.

Teraz svet iba počúvate. Čo počujete?

Väčšinou počujem šum. A falošné tóny.

Ako to znie?

Započujem, keď človek, ktorý sa so mnou zhovára, to nemyslí úprimne. Je to čosi medzi žartom a niečím vážnym, a vy tomu nemôžete uveriť. Tú dvojtvárnosť vnímam veľmi ostro - nikdy mi neunikne.

Teraz viac počúvate rádio a slová, ktoré plynú z televízie. Aký majú tón ich komentáre reality?

Usilujem sa zaujímať o všetko a politiku sledujem stále. Nikdy som nemal v láske Smer - nebolo to politické zoskupenie ľudí, ktorých by som si vážil. Poznám ich, lebo som s nimi chodieval hrávať futbal. A ako Robert Fico hráva futbal, taký je aj straník. Nenahrá, hoci by mohol, nenahrá ani vtedy, ak by tým dosiahol istý gól - ale nie. Kopne sám a potom nedokopne do bránky a žiadny gól nedá. Neverím jeho politickej mystifikácii, ktorú má v talóne a rád predvádza druhým. Robieval to, keď ešte nebol vo vláde - ohováral, nadával, nemalo to úroveň. A teraz, keď sa aj SDKÚ začala správať rovnako a Fico im to s chuťou vracia, už vonkoncom nemá žiadnu úroveň. Som rád, že to nevidím. Na prvom mieste by mal byť predsa občan, ale politici hovoria o všetkom možnom, len nie o ňom. Akoby na občana úplne zabudli. Z toho mi je potom veľmi smutno, a tak si hovorím, že ešte stále tu nie je dobré podhubie.

Spomeniete si v takej chvíli na univerzálne Mrožekove texty, ktoré ste hrali v 60. rokoch?

Ale áno - napríklad na Veselku, ktorá bola pre nás vtedy len akousi pitoresknou zábavkou, ale dnes má zjavne ďalší význam. Traja mladí chlapci tam hľadajú ľudí, ktorí sa zabávajú. Stále kričia: "Kde sú ľudia? Kde sa bavia?" Nikto neodpovedá. Až sa jeden obesí. A vtedy sme začali spievať pesničku: "Povedz mi, otec, ty predsa všetko vieš..."

Napriek všetkému humor pre vás nestráca svoj kolorit?

Už som sa dožil nejakého veku, naozaj som nežil zbytočne, aj keď poznanie, ku ktorému som teraz dospel, som naozaj nikdy nechcel nadobudnúť. No dá sa žiť aj s týmto mojím hendikepom. A ja pevne verím, že sa to upraví a ja ešte uvidím. Preto žijem a neupadám. Navyše, nikdy som nepatril k tým ľuďom, čo sú stále odutí. A vždy som mal takých kamarátov a kamarátky, ktorí inklinovali k veselšiemu poznaniu života. Teraz si len musím tie desaťročia, čo som prežil, premyslieť. A niektoré roky boli veľmi smiešne.

Ktoré?

Všetky. (Smiech.) Už aj tie, keď ma rodičia dali na zubnú techniku. Otypovali si ma a povedali: "Pozri sa, už nemáme zuby, musíš sa to naučiť!"

A vás to rozosmialo?

Napokon som im v živote nerobil žiadne zuby. Prvé predstavenie som mal vlastne na poliklinike na Bezručovej ulici, kde som praxoval. Môj šéf Lajoš Šuhaj, ktorý sa vyškolil pre zubnú techniku v cudzineckej légii, ma naučil perfektné veci, ale zabudol mi povedať, že zubné náhrady musím označiť atramentovou ceruzkou. Ja som to urobil obyčajnou, a keď som ich vypucoval, všetko som zotrel. Viete, čo to bolo - v júli, keď všetci išli na dovolenky na Balaton - mať sto protéz a nevedieť, koho je ktorá? Bolo to strašné. Takže to bolo moje prvé predstavenie, kde mi ľudia tlieskali na schodoch na štvrtom poschodí na Bezručovej ulici. Protézy chodili z úst do úst. Tam nebolo umývadlo ani kefka, ja som len držal v rukách protézu a skúšal od oka, komu sa bude hodiť. Ľudia mi hovorili pán doktor, dostával som cigarety aj tvrdý alkohol, a dodnes mám doma ešte asi 20 protéz. Nevyhodil som ich.

Krátko pred stratou zraku ste si zahrali vo filme Šílení Jana Švankmajera po boku Jana Třísku, ktorého ste v starších filmoch dabovali práve vy. Rozumeli ste si?

Bol som veľmi rád, že som sa s ním stretol pri nakrúcaní a mali sme spoločný príves. Poznáme sa dlhé roky, vždy som ho obdivoval ako herca aj ako človeka. Dojalo ma, ako "zblbol" v tej Amerike. (Smiech.) Nakrúcali sme v zime, takže Jan mal na hlave nasadenú nevídanú čapicu a oblečený montgomerák, ktorý mal previazaný kdesi hore pod rebrami. Vyzeral v tom ako blázon aj bez filmového kostýmu! Nakrúcalo sa naozaj v neľudských podmienkach, ale obaja sme považovali za česť hrať pre takého skvelého režiséra, ako je Jan Švankmajer.

Film Šílení hovorí o dvoch spôsoboch liečby na psychiatrii. Jeden je uvoľnený - keď sa berie vážne sloboda, voľnosť aj úplné bláznovstvo, a druhý je absolútny teror. Ide zároveň o metaforu pre spoločenský život.

Nemáte pocit, že by sa nám na Slovensku konečne zišiel dobrý pán doktor?

Je to možné, lebo doktor Mečiar nás nevyliečil.

FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  7. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  5. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  7. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Slávnostná imatrikulácia SvF STU v Bratislave
  10. Univerzita vyTVORená nápadmi študentov!
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 20 359
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 5 121
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 3 876
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 3 029
  5. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 379
  6. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 2 152
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 2 147
  8. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 2 044
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 600
  10. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 1 481

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Galkova kauza odpočúvania sa vlečie už šesť rokov, zatiaľ bez výsledku

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.

EKONOMIKA

Ako sa menila najmodernejšia stanica na Slovensku

Predchádzajúca stanica bola otvorená v 80. rokoch a nikdy nebola dokončená.

Neprehliadnite tiež

Juraj Lehotský: Rodičia často strácajú niečo, čo by ich mohlo robiť šťastnejšími

Režisér filmu Nina hľadá vo svojich filmoch paralely k vlastnému životu.

Zarába rekordne veľa, ale žije ako vojak. Stačilo, hovorí Madonna

Trvá dvadsať minút, kým jej po koncerte prestane pískať v ušiach.

Slovensko bude o Oscara súťažiť s Čiarou

Americká akadémia uvidí príbeh nelegálneho pašeráka Adama.

Yoko Ono zasiahla proti poľskej limonáde. Aj keď právo na to celkom nemá

Novovzniknutá firma nemala šancu, Yoko vlastní značku John Lennon.