Ak sa o niekom povie, že je to zázračné dieťa, znie to takmer hrozivo. Takéto zázraky predsa nezvyknú dopadnúť dobre - veď sa stačí pozrieťna Mozarta či Michaela Jacksona. Huslista DALIBOR KARVAY, ktorý onedlhooslávi 23. narodeniny, sa vonkoncom nejaví ako človek, ktorému osud na jednej strane štedro nadelil, ale na druhej stranedosť zobral. Napriek tomu, že na pódiách stojí od detstva, hral naslávnych svetových scénach, pôsobí mimoriadne normálne, ako človek,ktorý svoj talent cieľavedome zveľaďuje a nenechá si vziaťpríležitosti.
Pamätáte sa na svoje huslistické začiatky?
Jediné, na čo si spomínam, je, ako som dostal pod stromček prvéhusle. Veľmi som sa tešil, lebo som ich chcel. Na detaily sa nepamätám,bol som ešte malý.
A aká prvá významnejšia udalosť, súvisiaca s hraním, vám utkvela v pamäti?
Moje prvé vystúpenie - pred ním som doma nacvičoval, ako mám vyjsťna pódium, ako sa pokloniť a podobne. Potom, keď som mal sedem rokov,som mal vystúpenie so Slovenskou filharmóniou, dirigoval Ondrej Lenárd.Bol to Haydnov koncert. To je moja prvá "väčšia" spomienka.
Písali o vás ako o zázračnom dieťati. Ako ste znášali svoju odlišnosť od rovesníkov?
Žiadnu zázračnosť som nevnímal, cvičil som naozaj rád a len preto,že mi to išlo ľahšie ako iným mojim vrstovníkom, som sa za zázraknepovažoval.
Ostával vám čas aj na sociálne vzťahy? Výnimoční ľudia sa venujúintenzívne svojej veci a neostáva im čas na pestovanie vzťahov - apotom sa stávajú individualistickí.
Presne tak to je. Určite to nie je jednoduché. Ja však veľmi rádšportujem - hrám tenis, futbal, takže som sa von dostal. Je pravda, žečasto mi bolo ťažšie hovoriť s rovesníkmi, lebo ich zaujímali úplne inéveci ako mňa - počítačové hry a podobne. Bol som tak vedený aj vrodine, v centre pozornosti bola vážna hudba. V detstve som cvičilmenej ako teraz, lebo je dosť ťažké prísť zo školy a potom ešteniekoľko hodín cvičiť. Potom som dostal na základnej škole individuálnyštudijný plán, tak som začal cvičiť viac. Dôležité je pre mňa napríkladranné cvičenie. Prvé, čo po prebudení chytím do ruky, sú husle.
Nie zubná kefka?
Tá až potom. Ráno sa zobúdzam pri hraní, čo trvá pol hodiny ažhodinu a potom prichádza na rad všetko ostatné. To znamená - umyjem saa cvičím ďalej.
Vy ste si vybrali husle alebo vás k tomu navigovali rodičia?
Brat bol veľmi dobrý huslista, cvičil každý deň, a mne sa to páčilo.Otec ma nenútil k ničomu, ale napredoval som veľmi rýchlo, a to mamotivovalo, bola to pre mňa zábava, netrápil som sa.
Mali ste vzťah aj k iným žánrom hudby, napríklad k rocku?
Mám veľmi rád džez, vypočujem si aj pop, napríklad na cestách vaute, ale vôbec neviem, kto to spieva a nič si z toho nezapamätám.
Momentálne žijete vo Viedni v prenajatom byte, chodíte do školy,denne niekoľko hodín cvičíte, nie je to predsa len silná izolácia?
Hlavne spočiatku to nebolo jednoduché, neovládal som dobre nemčinu.No postupne som si vytvoril okruh kamarátov. Cvičím síce šesť-sedemhodín denne sám, ale potom sa idem najesť, prejsť sa alebo zašportovaťsi s kamarátmi. Musím robiť aj niečo iné ako hrať.
Nebojíte sa, že si pri športe ublížite?
No, keby som si zlomil ruku, bola by to strašne veľká škoda, alenemôžem na to myslieť. Športujem rád, nemôžem žiť pod skleným zvonom.
Boli aj chvíle, keď vám husle liezli na nervy a najradšej by ste so všetkým sekli?
Husle ani nie, skôr to, keď človek chodí na súťaže, tam sa dejúrôzne čudné veci. Porotcovia majú úplne striktný názor na to, ako sa máhrať Bach či Mozart. Pred tridsiatimi-štyridsiatimi rokmi to bolojednoduchšie, hudobníci hrali oveľa viac tak, ako to cítili. Takýtoprístup ma vie rozladiť.
Na súťaže chodia už hotoví, významní hudobníci, čo nemá v iných oblastiach hudby ekvivalent, v pope aj v džeze sú súťaže skôr záležitosťou amatérov. Nejde to vo vážnej hudbe aj bez nich? Veď ste dobrý.
Na svete nás je momentálne v mojej kategórii možno desať hudobníkov a možno dvaja z nás sa dostanú medzi plnú svetovú špičku. Na to treba mať aj trochu šťastie, ale víťazstvo vo významnej súťaži môže tejto kariére významne pomôcť. Človek sa stane známejším a všimnú si ho dirigenti. Otvorí to dvere.
Momentálne študujete na Viedenskom konzervatóriu. Nie je to tak, že už vy sám by ste mali učiť?
Chodím do triedy profesora Borisa Kuschnira, ktorý si vyberá zo stoviek huslistov z celého sveta možno jedného za dva roky. V triede máva šesť-sedem huslistov. Aj najslávnejší hráči k nemu chodia na konzultácie. Podľa mňa je to veľmi dôležité, lebo keď človek odohrá ročne stodvadsať koncertov, môže stratiť nadhľad a sebakritiku a niekto veľmi dobrý mu musí povedať, čo sa dá ešte zlepšiť.
Aký máte nástroj?
Momentálne moderný, z bruselskej dielne Mathiewa Devuysta. Je veľmi dobrý, dostal som ho od Stredoeurópskej nadácie. Staré nástroje sa nedajú kúpiť, sú príliš drahé, takže sa len prepožičiavajú. Požičiava ich napríklad Rakúska banka, ale len rakúskym občanom, čo nie som. Som však veľmi spokojný s tým, čo mám, a to som hral na tridsiatich až štyridsiatich stradivárkach a mnohých iných husliach, takže to môžem porovnať. Je tiež dôležité, aby huslista nástroj nemenil pričasto a zvykol si naň, tak som rád, že mám vlastný.
Majú husle nejaké nepríjemné vlastnosti, s ktorými sa musí hráč vyrovnávať?
Určite. Husle sú ako človek, majú nálady - reagujú na počasie, zmeny prostredia, niekedy znejú horšie, inokedy lepšie.
Ťažiskom repertoáru interpretov vážnej hudby je stará hudba. Je niečo, čo vás zaujíma zo súčasnej vážnej hudby?
V každej hudbe je to tak, že deväťdesiat percent je mizéria a desať percent sú dobré veci. Vždy to tak bolo. Hrám aj úplne moderné veci, aj na niektorých súťažiach sú predpísané špeciálne skladby. Niektoré sú veľmi dobré a niektoré naopak.
Aké obdobie najlepšie vyhovuje vášmu vkusu?
Asi romantizmus a impresionizmus. Ale aj moderna 20. storočia - Šostakovič, Stravinskij.
Chystáte cyklus koncertov s orchestrom Zlaté husle, ktorý vyrastal z folklóru. To je predsa len posun od vážnej hudby.
Nejako významne sa štýlovo neprispôsobujem, ale aranžmány sú urobené trochu inak a je to pre mňa zaujímavé. Sú to populárne krátke virtuózne veci a tým takéto verzie pristanú. Nie som proti mixu žánrov, ak sa to urobí dobre. To nebýva až takým pravidlom, a potom vzniká cirkus.
Niektorí hudobníci sa po koncerte vznášajú meter nad zemou, iní cítia takmer prázdnotu. Čo pociťujete vy, keď dohráte veľké vystúpenie?
Je to zakaždým iné, závisí to od toho, čo hrám, aké publikum mám, aká je sála, ako sa vyspím. Ale vo všeobecnosti mi koncert nejako dlho v hlave nerezonuje, pretože ich je veľa. Dôležitá je príprava na vystúpenie, ktorá trvá niekoľko hodín a to, či človek dáva zo seba na koncerte všetko. Pravdupovediac, po vystúpení som najradšej, keď sa idem niekam dobre navečerať.
Máte nejaké špeciálne cvičenia na to, aby ste sa pred koncertom uvoľnili?
Mnohí majú rôzne rituály, ale ja nerobím nič špeciálne. Musím si pred hraním umyť ruky horúcou vodou, to je asi tak všetko.
Po skončení štúdia sa vrátite na Slovensko?
Ešte neviem, Viedeň je úplne iný svet, čo sa týka kultúry. Stále sú nejaké koncerty, klasické, džezové. Možno tam nejaký čas ostanem.
Popový biznis zažíva v posledných rokoch výrazné zmeny v súvislosti so šírením hudby cez internet a podobne. Cítite to aj vo vážnej hudbe?
Určite. Ani tí najúspešnejší nemajú toľko možností nahrávať cédečká. Okrem toho, ľudí už nezaujíma doma počúvať Štyri ročné obdobia a podobné veci, to už bolo nahrané tisíckrát. O to viac chodia na koncerty. Sám som nahral niekoľko albumov, ale kým nie je nejaká fantastická ponuka, nechcem to robiť.
Na Slovensku o vás počuť pomerne málo. Vyhýbate sa medializácii?
Žijem inak. Veľmi veľa cvičím, koncertujem. Mojím cieľom je byť naozaj špičkovým svetovým sólistom, a to si ešte vyžaduje veľmi veľa práce.
V tom prípade vás bude čakať kočovný život, nie?
To je pravda. Špičkový hudobník hrá každý tretí deň niekde inde. Vystúpi z lietadla, ide na skúšku, trochu sa zregeneruje, odohrá, potom hotel a zasa letisko, stále niekde inde, s niekým iným.
To sa dá? Každý tretí deň zahrať naplno po únave z cestovania, prechodu časovými pásmami a podobne?
Musí sa dať. Ja som si tiež myslel, že budem hrať ročne štyridsať koncertov, ale poriadnych. Ale newyorskej alebo izraelskej filharmónii sa nedá povedať nie, hlavne, keď je umelec mladý.
Predsa len - neuberá takáto frekvencia hrania na kvalite?
Mnohí to robia tak, že hrajú síce perfektne, ale bez emócií, lebo emócie unavujú.
Nie je takýto spôsob života náročný aj na udržanie vzťahu či rodiny?
Sedemdesiat percent hudobníkov je slobodných, nemajú v mladom veku rodiny. Nie je jednoduché udržať si vzťah pri takomto spôsobe života. Dosť často sa stáva, že hudobník má vzťah s hudobníčkou, a to je tiež dosť ťažké.
Takže ste taký rehoľník, nie?
Možno, ale momentálne mi to vyhovuje.
Prispôsobujete svojej kariére aj životosprávu? Napríklad nejaká špeciálna diéta a podobne.
Pred dôležitými koncertmi a súťažami sa snažím stravovať zdravo, ale inak je pre umelcov ťažké dodržiavať striktnú životosprávu, lebo pred koncertom sa jesť nedá, večeriame neskoro, čo je nezdravé, budíme sa neskoro a podobne.
Ste bohatý?
To by som netvrdil, ale koncertmi si zarobím na to, čo potrebujem - štúdium, prenájom bytu vo Viedni a stravu. Variť neviem, tak sa musím stravovať vonku, aj keď sa mi niekedy stáva, že týždeň jem len zeleninu a ovocie - keď mám pocit, že priberám. Samozrejme, keď sa blíži súťaž, tak som v stravovaní poriadny, lebo nemôžem byť oslabený.
Aj keď na koncerty zabúdate, určite vám niektoré utkveli v hlave. Ktoré to boli?
Napríklad, keď som hral vo Windsore pre princa Charlesa. Hral tam aj Mstislav Rostropovič, legendárny violončelista, s ktorým som mal česť sa osobne zoznámiť. Princ Charles je veľký milovník umenia, organizuje a zasvätene moderuje súkromné koncerty. Hrali sme so skvelým English Chamber Orchestra a atmosféra bola predsa len zošnurovaná protokolom, z čoho si Rostropovič nič nerobil a po koncerte sa správal dosť familiárne, čo bolo spôsobené aj konzumáciou alkoholu.
Rostropovič popíjal?
Dosť. A nebol sám. Takýto spôsob života je náročný na psychiku. Človeku v nejakom meste tlieska štyritisíc ľudí, je veľká hviezda, a potom sa ide sám najesť, sám do hotela, ráno vstáva o piatej a taxíkom sa vezie na letisko. Je to zvláštny život.
S orchestrom Zlaté husle. foto - Peter Brekus |
