, či Petrom Gabrielom. Počas apríla uvedie slovenský Febiofest sedem jeho filmov. SME poskytol ALAN PARKER rozhovor.
Predtým než ste debutovali vo filme, ste sa preslávili vo svete reklamy. Je réžia reklám tou najlepšou školou pre filmového režiséra?
„To bola jediná možnosť, ako sa naučiť remeslo. Začínal som ako copywriter, takže prechod k réžii bol pre mňa veľmi prirodzený. Niekoľko rokov som denne nakrúcal náročné reklamy a bola to skvelá škola. V tom čase britský filmový priemysel stagnoval, takže sme mali len málo príležitostí. Ale keď rok robíte filmy, čo trvajú 30 sekúnd, začne vás to frustrovať a túžite robiť dlhšie filmy.“
Fields raz povedal: nikdy nepracujte s deťmi alebo so zvieratami. Chceli ste sa presvedčiť, či má pravdu, keď ste sa rozhodli nakrútiť svoj celovečerný debut Bugsy Malone s deťmi?
„Mal pravdu. Mal som na to myslieť! Mám päť detí, takže práca s nimi pre mňa nebola problém. Tajomstvo tkvie v dobrom obsadení. Trvá dlho, kým nájdete to správne dieťa. Ak deti nie sú úplne skvelé, žiadny režisér na svete z nich nedostane dobrý výkon.“
Trinásťročná Jodie Foster získala za úlohu v Bugsy Malone dve ceny BAFTA. Hrala u vás ešte predtým, než sa objavila v Scorseseho Taxikárovi?
„Jodie som obsadil skôr, než účinkovala v Scorseseho filme. Najprv však nakrútila Taxikára v New Yorku a odtiaľ prišla rovno do Londýna. Bola mladá, ale mala talent a inteligenciu oveľa staršieho dievčaťa. Mala vtedy s filmom oveľa viac skúseností než ja. Bola neporovnateľne nadanejšia než ostatné deti, na pľaci pôsobila veľmi profesionálne. Ale keď to bolo možné, a bola medzi ostatnými deťmi, bolo z nej opäť malé dievčatko.“
Váš nasledujúci film Polnočný expres bol úplne iný. Dramatický príbeh mladého Američana, pristihnutého tureckými úradmi pri pokuse o pašovanie hašiša, získal dva Oscary zo šiestich nominácií. Čo bolo na jeho nakrúcaní najťažšie?
„Nakrúcali sme ho päťdesiattri dní, pracovali sme šesť, občas aj sedem dní v týždni v špinavých a horúcich lokalitách. Bolo to dosť náročné. Ale keďže sme boli na Malte, štúdio nás nechalo na pokoji. Nakrúcal som so štábom, s ktorým som mal veľa skúseností z reklám. Všetci sme boli mladí a nálada bola skvelá, aj keď sme veľmi veľa pracovali.“
Bol to prvý celovečerný film, ku ktorému skomponoval hudbu Giorgio Moroder. Prečo ste sa rozhodli vo filme použiť výlučne syntetizátorovú hudbu?
„Keď som robil prvý zostrih filmu, použil som do neho Vangelisovu hudbu. Bol to projekt losangeleskej spoločnosti Casablanca, ktorá produkovala film, ale mala i nahrávacie štúdiá a chcela album k filmu vlastniť. Navrhli mi spoluprácu s Giorgiom Moroderom, ktorý už mal za sebou nejaké úspechy a spolupracoval s Donnou Summer, toho času najväčšou hviezdou spoločnosti Casablanca. S Giorgiom som pracoval v jeho mníchovskom štúdiu a spravil takú úžasnú hudbu, že som súhlasil, že sa Vangelisa vzdám. Bolo to po prvýkrát, čo syntetizátorová hudba vyhrala Oscara. Nemali sme vôbec žiadny orchester. Bol to len Giorgio, technik a ja.“
Aká bola spolupráca s Oliverom Stonom na Polnočnom exprese?
„Olivera si vybral výkonný producent Peter Guber. Stone v tom čase ešte nenakrútil žiadny film, ale mal niekoľko dobrých scenárov s tematikou Vietnamu. Prvú verziu Polnočného expresu napísal u mňa v kancelárii v londýnskom Soho za šesť týždňov. Nemali sme s ním veľa práce. Myslím, že Oliver nemal rád nič anglické vrátane nás – Alana Marshalla, producenta a mňa. A ten pocit bol vzájomný. Nedá sa povedať, že by sme dobre vychádzali. Preto ani neprišiel na nakrúcanie. Videl som ho až keď vyhral Zlatý Glóbus. Ale musím uznať, že napísal vynikajúcu prvú verziu.“
Pre film The Wall mali byť pôvodne použité záznamy z koncertného turné Pink Floyd doplnené o animované sekvencie politického karikaturistu a ilustrátora Geralda Scarfa a niekoľkými hranými scénami. A vo filme mal hrať Roger Waters. Kedy došlo k zmene?
„Na filme som pracoval ako producent, nie ako režisér. Na začiatku ho mal režírovať animátor Gerald Scarfe. Ale nefungovalo to a všetci za mnou chodili a žiadali ma, aby som to režíroval, čo som nakoniec urobil. Bol to v podstate Rogerov príbeh a vznikla z toho predloha pre film. Nebol to konvenčný scenár. Roger ma nechal pri nakrúcaní samého. Prišiel na pľac dvakrát za tri mesiace. A potom spravil mixáž hudby, to ho, samozrejme, veľmi zaujímalo. Spolupráca s Rogerom Watersom sa mi nepáčila. No s Davidom Gilmourom a Nickom Masonom sme stále priatelia. Som na tento film veľmi hrdý, čo sa týka kreativity, ale zároveň to bola jedna z mojich najhorších profesionálnych skúseností. Naopak Commitments bol najpríjemnejší film, aký som kedy urobil.“
Verili ste, že jedného dňa môže padnúť i múr rozdeľujúci Berlín?
„To bolo veľmi dôležité, ale pôvodný múr, čo Roger postavil, bol múr medzi nami, v našich osobných životoch a spoločnosti. Vždy som sa tešil, že film má úspech – aj v pirátskej forme! – v komunistických krajinách predtým, než Múr konečne padol.“
Vo vašej filmografii nájdeme takmer všetky žánre. Máte už pri písaní scenára predstavu konkrétneho herca?
„Keď píšete scenár, je fajn predstavovať si pri tom hercov, ale je to tiež nebezpečné, pretože nemusíte získať toho, ktorého chcete. Napríklad pôvodne som chcel do filmu Angel Heart Marlona Branda do úlohy diabla, nakoniec ho hral De Niro. A De Nira som chcel do inej úlohy, ktorú nakoniec dostal Mickey Rourke. De Niro je veľmi dôkladný, zaujíma sa o každý detail, od slov, ktoré hovorí, po presnú dĺžku svojich falošných nechtov – a kladie režisérovi stovky otázok. Mickey je oveľa prirodzenejší herec a nerád sa pripravuje. Je spontánny a má rád kúzlo, ktoré vzniká, keď sa scéna začne odvíjať.“
Snímka Horiace Mississippi je inšpirovaná rasovými nepokojmi na juhu Ameriky v 60. rokoch minulého storočia. Scenár vychádzal zo skutočnej udalosti. Prečo vás po premiére obvinili z falšovania historických skutočností?
„Pôvodný scenár bol na základe skutočnej udalosti FBI. Už ten bol do istej miery zbeletrizovaný. Chcel som ho viac spolitizovať a vrátiť sa k pravdivému príbehu. Napísal som poslednú verziu na základe prieskumu a času, ktorý som strávil v štáte Mississippi. Je to zmes historických faktov a fikcie, čo puristov hnevá. Ale je to dramatická fikcia podľa skutočných udalostí, a podľa mňa je to akceptovateľný žáner. Historici a novinári majú pre dramatickú a skutočnú fikciu iné pravidlá.“
Commitments je príbeh írskej soulovej kapely z Dublinu. Čo vás na príbehu Doyleho zaujalo natoľko, že ste sa rozhodli podľa jeho knihy The Commitments nakrútiť film?
„Zamiloval som si tú knihu. Nemala veľa strán, ale pri jej čítaní som sa nahlas smial na každej z nich.“
Spolupracovali ste aj s popovými hviezdami. Jednou z nich bola Madonna v Evite. Hovorí sa o nej, že je absolútna profesionálka. Je?
„Áno a vždy chodila výborne pripravená. Možno mala nejaké problémy s maskérmi, ale ku mne bola milá, rešpektovala moje pokyny a neuveriteľne tvrdo pracovala.“
Boli ste aj producentom soundtracku. Bol rozdiel medzi Madonnou v štúdiu a na pľaci?
„Jednoznačne je viac doma v nahrávacom štúdiu. Keď som robil soundtrack, strávil som v nahrávacom štúdiu takmer štyri mesiace. Musel som tam byť každý deň. Vychádzal som s ňou veľmi dobre, po neistom začiatku sa uvoľnila a bola to veľmi príjemná spolupráca.“
Niektorí režiséri majú svojich obľúbených hercov. Vy spoluprácu opakujete len veľmi zriedkavo. Prečo?
„Nakrútil som rôzne príbehy a rôzne žánre a tak často nebolo vhodné, aby som použil znova toho istého herca. Navyše, keď herec hral úlohu v mojom filme, mám ho už v tej úlohe zafixovaného.“
Nemyslíte si, že dnešných mladých filmárov občas viac zaujíma spôsob rozprávania než jeho obsah?
„Áno. Jediná rada, aby neboli posadnutí spôsobom nakrúcania – ten príde úplne prirodzene – je, aby sa sústredili na to, čo sa svojím filmom snažia povedať divákom.
Autor: Miro Ulman (Autor je filmový publicista)
