Film Skafander a motýľ sa premieta na prehliadke Febiofest, ktorá sa začína práve dnes v Bratislave.
Zvláštne prebudenie. Zvuky sú najprv nejasné, obraz ešte menej. Zrak sa nevie zachytiť žiadneho bodu a mozog si nevie vysvetliť nič z toho, čo je okolo. Trvá to niekoľko minút, a potom Jean-Dominique pochopí, že je paralyzovaný. Počuje a vidí, ale sám nerozpráva, ani sa nehýbe. Ak chce niečo povedať, povie to za neho niekto iný. On však musí odsúhlasiť písmenko po písmenku. Žmurknutím oka, pretože to je jediné, čo ešte ovláda. Prvá veta, čo nadiktuje, je: Chcem zomrieť.
Po čase však odsúhlasoval písmená ďalej, a odsúhlasil dokonca celú knihu. Nazval ju Skafander a motýľ a tak sa volá aj film, ktorý podľa nej nakrútil Julian Schnabel. Vďaka Febiofestu ho rok po svetovej premiére môžeme konečne vidieť aj my.
Báseň a prítomnosť
Schnabel je americký výtvarník a pár rokov už aj výborný režisér. Je to muž s fantáziou a muž, ktorý sa až donedávna bál smrti. Jeho otec, ktorý vraj nikdy nebol chorý a smrti sa bál tiež, mu však v nemocnici napísal krásnu báseň. A tak Julian začal rozmýšľať: „Uvedomil som si, že radšej sa so smrťou skúsim vyrovnať. Život predsa nemôže byť len sex, chaos a malichernosti. Spravil som teda tento film, a už sa zomrieť nebojím. Ktokoľvek by teraz mohol prísť a zabiť ma, pretože som sa naučil žiť v prítomnosti,“ povedal pred časom pre britský denník The Guardian.
Jean-Dominque nechcel zomrieť, mal predsa ešte fantáziu a spomienky. Schnabel síce nakrútil niekoľko retrospektívnych záberov so zdravým Jeanom-Dominiquom (bol bohémom a editorom časopisu ELLE), ale dobrodružstvo začína vždy, keď je zas a znova v jeho hlave. V subjektívnych záberoch sú len fragmenty – keď niekto pred pacientom skloní hlavu alebo sa pohne pár centrimetrov na bok, už ho nevidieť.
Najlepší je neviditeľný
A predsa to nie je oklieštený svet. Jean-Do si vybavuje slová, rozhovory, výlety, pohladenia, deti, manželku, milenku. Všetko vníma akosi intezívnejšie, vie, že ich už nezažije. „Naozaj musíme byť blízko smrti, aby sme si vyriešili vzťah so ženami, s ktorými spíme?“, pýta sa Schnabel.
Aby bol film autentický, všetko nakrúcal vo Francúzsku, po francúzsky a s miestnymi hercami. Inak by vraj ani on príbehu neveril. Do hlavnej postavy obsadil Mathieua Amalrica a potom sa v Guardiane sťažoval, že ho všetky veľké ceny obišli. „Nevyhlásili ho za najlepšieho herca, pretože si ľudia myslia, že vo filme nie je. Lebo keď sa človek nehýbe, nikto ho nevníma. Lenže tento film funguje práve preto, že Mathieu dokázal byť neviditeľný,“ hovorí.
Sám Schnabel získal cenu za réžiu na festivale v Cannes a bol aj nominovaný na Oscara. Film Scafander a motýľ nakrútil s nezvyčajnou predstavivosťou, výtvarne, s citom, cynizmom i miernym humorom. Jeho premietanie na Febiofeste je exkluzívne, v bežnej distribúcii bohužiaľ nebude.
